Mnohí ľudia si 27. januára 2023 pripomenuli Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu.
Pripomienka tejto smutnej udalosti v roku 2023 sa diala v spoločenskej atmosfére nabitej pokrytectvom, kedy slová politikov plné falošnej ľútosti, ostali len rýchlou povinnou jazdou, pred ováciami organizovanými na počesť bohov vojny. Ich šialené volanie po vojne, krvi a zbrojení pripomína krvavé bakchanálie mocou a chamtivosťou opitých ľudí.
K obetiam holokaustu patrili najmä Židia, ktorí boli systematicky vyvražďovaní na základe rozhodnutí politikov, ktorí sa riadili šialenými ideológiami, o ktorých sa domnievali, že sú ospravedlnením takéhoto správania. Milióny ľudí zažívali nevýslovné utrpenia a milióny z nich prišli o život.
Ale prenasledovaní a zabíjaní boli aj ďalší, nielen Židia, ale aj Rómovia, politickí a myšlienkoví oponenti režimu, ako napríklad komunisti. Medzi prenasledovanými a tými, ktorí boli usmrcovaní v koncentračných táboroch boli aj Jehovovi svedkovia, nacistami evidovaní pod skratkou „IBV“ Internationale Bibelforscher Vereinigung ( Medzinárodné združenie bádateľov Biblie), ktorí boli prenasledovaní pre svoju vieru založenú na Biblii. Nacisti vyžadovali, aby Jehovovi svedkovia nosili na väzenskej uniforme fialový trojuholník. Do konfliktu so štátom sa dostali preto, lebo nacisti od nich vyžadovali veci, ktoré Biblia zakazuje a svedkovia sa rozhodli, že budú „viac poslúchať Boha ako ľudí“. Jednou z nich bolo, že odmietali slúžiť v armáde a akokoľvek podporovať vojenské aktivity, zdraviť hákový kríž a používať pozdrav „Heil Hitler“.
Podľa profesora Roberta Gerwartha boli Jehovovi svedkovia „jedinou skupinou v tretej ríši, ktorá bola prenasledovaná výlučne pre svoje náboženské presvedčenie“. https://www.jw.org/sk/jehovovi-svedkovia/caste-otazky/jehovovi-svedkovia-pocas-holokaustu-koncentracne-tabory/
A súčasne boli jediní, ktorým stačilo zaprieť svoje náboženské presvedčenie, a mohli z koncentračných táborov odísť, napriek tomu sa takto rozhodlo len málo z nich.
V Talianskom meste Terst, dňa 10.5.2019, pri odhalení pamätnej tabule, na počesť tisícov svedkov prenasledovaných nacistickým a fašistickým režimom, primátor Terstu pán Roberto Dipiazza povedal: „Som veľmi rád, že tu bude táto pamätná tabuľa. Musíme sa snažiť o to, aby už nikto nikdy nebol takto prenasledovaný.“
Annamaria Fiorillová, zástupkyňa prokurátora na milánskom súde pre mladistvých, pri tejto príležitosti povedala “ je dôležité pripomínať si, že Jehovovi svedkovia boli pre nacistický režim nebezpeční svojím svetonázorom, v ktorom sa odrážala úcta k životu a jeho posvätnosti. To bolo v úplnom rozpore s plánmi [Nacistov], aby árijská rasa ovládla svet… To, že Jehovovi svedkovia, ľudia, ktorým svedomie nedovolilo bojovať ani zaprieť vieru, hoci by ich to stálo aj život, umierali ako mučeníci, nemá význam iba pre jednu náboženskú skupinu. Dnes ich rovnako ako vtedy môžeme označiť za odvážnych obhajcov mieru a nenásilia. Sú nádherným príkladom veľkosti človeka a nádejou pre budúce generácie.“
Guido Raimondi, bývalý prezident Európskeho súdu pre ľudské práva, ocenil, že sa obete, ktoré svedkovia priniesli pripomínajú, lebo „ich obeť prispela k tomu, že v občianskej spoločnosti zavládla atmosféra, ktorá viedla k zrodu zjednotenej Európy a Európskeho súdu pre ľudské práva… Ako občania Európy na nich spomíname s hlbokou vďačnosťou.“
Právnik a žurnalista Bruno Segre, ako zástanca a spolutvorca zákonov, ktorými sa v Taliansku priznáva právo odmietnuť vojenskú službu z dôvodu svedomia, obhajoval pred vojenskými tribunálmi Republiky stovky mladých Jehovových svedkov. Povedal, že obdivuje silu ich viery založenej na princípoch čestnosti, obetavosti a solidarity.
Podobnú pamätnú tabuľu odhalili aj v Rakúskom meste Techelsberg 9.5.2017, kedy Prof. Gstettner povedal “ ( pamätná tabuľa) Bude svedčiť o tom, že z morálneho hľadiska je správne, keď ľudia odmietnu poslúchať nehumánny politický systém, a o tom, že keď sa takému systému ľudia nepoddajú, nakoniec nad ním zvíťazia.“
August Dickmann bol už v októbri 1937 uväznený pre svoju vieru v koncentračnom tábore Sachsenhausen a 15.9.1939, bol prvý, ktorý bol popravený za odmietnutie vojenskej služby z náboženských dôvodov, pričom ďalší svedkovia boli donútení sledovať túto popravu.
Aj vďaka vyššie uvedeným obetiam nielen medzinárodné dohovory, ale aj Ústava Slovenskej republiky v článku 25 garantuje občanom Slovenska, ako ľudské právo, právo odmietnuť vojenskú službu z dôvodu svedomia.
Podrobnosti o tom, ako môžu toto právo uplatniť, upravuje zákon číslo 659/2005 Z. z. o alternatívnej službe v čase vojny a vojnového stavu, najmä v § 4, ktorý podľa môjho názoru svojím znením toto ľudské právo výrazne okliešťuje až do miery jeho úplného popretia v rozpore s tým, ako je garantované v článku 25 odsek 2 ústavy.
Hrôzy II. svetovej vojny nenašli „pozitívnu“ odozvu len v predpisoch, ktoré významne posilnili ochranu individuálnych ľudských práv, ale aj v predpisoch, ktoré mali zabrániť rozširovaniu ideológií, ktoré boli základom vraždenia, ostrakizácie určitých skupín a ich vyvražďovania, zotročovania a mučenia.
Je desivé, že aj naši poprední politici a ústavní činitelia, namiesto úcty k životu rinčia zbraňami, podporujú šialené zbrojenie, zabíjanie a šírenie ideológií založených na nenávisti k iným národom, náboženstvám a názorovým oponentom.
Tigrica, ktorá verejne bránila vlastnú dcéru, na ktorú bol podľa nej spáchaný verbálny útok zo strany politika konštatovaním, že spoločnosť má novú modelku, sa čuduje, že iné slovenské matky a otcovia netúžia posielať vlastné deti na smrť, len preto, aby uspokojili geopolitické záujmy niektorých mocností a nehumánne politické ciele skorumpovaných režimov.
Na druhú stranu sme veľmi zvedaví, či sa aj menšiny, ktorých práv sa prezidentka tak vehementne zastáva, tak pevne postavia za jej militantnú politiku a v prvej línii potiahnu na bojiská, kde sa denne odohrávajú príšernejšie drámy, než aká otriasla hlavou štátu na Zámockej ulici.