Viktória Hellenbart

„Keď za zlý skutok nepríde okamžitý trest, ľuďom to dodá odvahu konať zlo.“ hovorí izraelský kráľ Šalamún v knihe Kazateľ v 8. kapitole a 11. verši.

Táto krátka myšlienka odzrkadľuje hlbokú múdrosť a životnú pravdu, o ktorej sa presvedčili mnohí, ktorí už majú niečo odžité.

Pre zdravie a bezpečnosť spoločnosti nie je až tak dôležité to, aké prísne tresty sa ukladajú za spáchanie trestných činov, ako skôr to, ako efektívne sú schopné orgány činné v trestnom konaní trestnú činnosť odhaliť, objasniť a umožniť, aby páchateľ dostal v primeranom čase reakciu na jeho protispoločenské konanie vo forme trestu a povinnosti odčiniť škody takto napáchané.

Ak orgány činné v trestnom konaní zlyhávajú a nie sú schopné zabezpečiť, aby spoločnosť adekvátne a včas reagovala na trestnú činnosť, páchateľov to ešte viac posmeľuje k páchaniu ďalšej a často závažnejšej trestnej činnosti, podľa vzoru slov „zlý ľudia budú postupovať od zlého k horšiemu“. Človek, ktorý zneužíva neschopnosť systému usvedčiť ho z páchania trestnej činnosti, sa málokedy zamýšľa nad tým, že mu za jeho skutky hrozí nejaký trest, či už mierny alebo prísny.

Z praxe advokáta viem, že človek sa väčšinou prvýkrát vážne zamyslí nad následkami svojho konania až vtedy, keď je pozde a tieto sa dajú len ťažko zvrátiť. Aj v tomto prípade najprv uvažuje nad tým, ako sa následkom vyhnúť, zmierniť dopad nezodpovedného správania na seba a blízke okolie a až potom, ak vôbec, nad tým, že to, čo spáchal, bolo zlé a prečo. A pritom to, aby sme primäli páchateľov uvažovať o škodlivosti ich konania, by malo byť cieľom trestnej politiky v štáte, pretože len toto vedie k efektívnej náprave a „prevýchove“ páchateľa.

Hrozba vysokého trestu naopak akceleruje ešte väčšie snaženie páchateľa vlastnú trestnú činnosť kryť, mariť jej vyšetrovanie, prípadne páchať trestnú činnosť s cieľom zahladiť stopy. Hrozba vysokých trestov za majetkovú trestnú činnosť viedla k vzniku „advokátskeho príslovia“, že v našom trestnom systéme sa lepšie oplatí zavraždiť svedka ekonomickej trestnej činnosti a odsedieť si trest za vraždu, než byť usvedčený z ekonomickej trestnej činnosti, kde hrozí oveľa dlhší trest.

Ak sa však trestná činnosť ľudí, ktorí majú moc a vplyv, zo strany orgánov činných v trestnom konaní nevyšetruje v čase, keď sa nej dozvedia, práve z obavy pred mocou a vplyvom páchateľa, umocňuje sa v ňom pocit beztrestnosti a nadradenosti nad zákon a ostatnú spoločnosť, a súčasne ho to vedie k páchaniu ďalšej a možno závažnejšej trestnej činnosti, ako sme toho boli neraz svedkami. Vo výsledku tým trpí celá spoločnosť, ktorú takáto trestná činnosť poškodzuje. Ak sa trestná činnosť nevyšetruje v reálnom čase zo strachu pred mocnými, nie je to chybou mocných, ale mocní s týmto postojom sú produktom chybne nastavených orgánov činných v trestnom konaní, teda tých, ktorí majú trestnú činnosť vyšetrovať.

Ak je cieľom orgánov činných v trestnom konaní držať „otvorené“ trestné veci, a začať konať až v čase, kedy je to najvýhodnejšie, nie z pohľadu verejného záujmu, ale z pohľadu záujmu OČTK, či už na zlikvidovaní nepohodlného súpera na politickú objednávku, alebo zo strachu pred jeho „pomstou“, ak sa jedná o človeka pri moci, potom neprimerane dlhé premlčacie lehoty napomáhajú zneužívaniu trestného konania na politické, mediálne a iné zastrašovanie, vydieranie a rôzne formy „výpalníctva.“ Otvára sa priestor pre políciu a prokuratúru na zneužívanie moci, ktorú jej spoločnosť prepožičala.

Niektoré verejné vystúpenia opozičných poslancov, ale aj iných mediálne známych osobností vyzerajú ako verejné doznania k tomu, že vedia, že orgány činné v trestnom konaní nekonajú nezávisle, že trčia na politických šnúrkach, a preto sú tí, ktorí v rukách držia opraty moci fakticky nepostihnuteľní, a až keď im tieto opraty z rúk vypadnú, bude možné ich brať na zodpovednosť. Lenže takýto stav vážení, nemá nič spoločné s právnym štátom. Verejne sa priznávajú, že polícia a prokuratúra sú skrz naskrz spolitizované, že s tým počítajú a ten kto vyhrá voľby môže všetko a stojí nad zákonom.

Dlhé premlčacie lehoty pohodlne umožňujú viesť aj vykonštruované trestné procesy voči osobe, ktorú by nebodaj napadlo začať sa verejne angažovať, prejaviť svoj politický, organizačný, obchodnícky alebo iný talent, a keďže nemáte na to, aby ste ju porazili v čestnom súboji, ale máte v rukách opraty moci, obviníte ju po 10,15 alebo 20 rokoch zo závažného zločinu, z ktorého ak „pochopí“, ako sú karty rozdané, vyviazne len s krátkym podmienečným trestom. Ak nepochopí „humánne“ prostredie väzby ho môže priviesť k rozumu.

Na štýl veľkého vzoru spoza Atlantiku, kde 90 ročného človeka, ktorý má za sebou úspešný životný príbeh a veľa peňazí, obviní 70 ročná žena, že pred 50 rokmi, keď mala 20 a on 40 ju vo výťahu jedného z mrakodrapov capol po zadku a spôsobil jej svojím sexuálne ladením útokom celoživotnú traumu, z ktorej sa nevie vyliečiť ani tým, že sa stotožnila so všetkými 76 pohlaviami.

Inštitút zániku trestnosti činu uplynutím premlčacej lehoty, ktorej dĺžka sa odvíja od závažnosti jeho spáchania (podľa aktuálnej právnej úpravy môže byť premlčanie 30, 20,10,5 alebo 3 roky) je inštitútom, ktorý nie je v rozpore s princípmi právneho štátu. Naopak, tento princíp podľa rozhodovacej praxe nielen Európskeho súdu pre ľudské práva, ale aj súdov jednotlivých členských štátov zo západnej Európy, ktoré sú nám dávané za vzor, posilňuje.

Ale § 88 Trestného zákona vymenúva trestné činy, ktoré sa nepremlčujú a patrí medzi ne napríklad trestný čin hanobenia národa, rasy a presvedčenia podľa § 423, na čo si vždy spomeniem, keď vidím výzvy médií, politikov a iných verejne činných osôb, ale aj osôb z radov kolegov, na nenávisť voči Rusom, Maďarom, Srbom alebo komukoľvek, do koho sa zabodne pomyselný ukazovák USA, Bruselu alebo iného spolku či mimovládky, ktorá nám tu diktuje čo si máme alebo nesmieme myslieť.

Správne nastavenie dĺžky premlčacej doby tak, aby na jednej strane neumožňovala páchateľom vyhnúť sa trestnoprávnej zodpovednosti využijúc pozíciu, v ktorej nie je možné dôsledne skontrolovať ich činnosť, a ktorá im umožní úspešne robiť obštrukcie, ktoré objasnenie podozrení odďaľujú, ale na druhej strane neumožňovala pohodlne zneužívať inštitúty trestného práva na politický a iný mocenský boj, nie je otázkou, ktorú by mala vyriešiť ulica, ale odborníci.

Ale ak si spoločnosť vytýčila ako cieľ vybudovanie materiálneho právneho štátu, jeho pilierom by nemala byť dĺžka premlčacej doby, ale nezávislosť a apolitickosť polície a prokuratúry, ktorá bude schopná efektívne, bez zbytočných prieťahov a obštrukcií vyšetrovať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvie. Lebo tak prispeje k tomu, aby páchatelia dostali v reálnom čase spätnú väzbu, ktorá ich bude vychovávať k tomu, aby sa takéhoto konania do budúcnosti vyvarovali a spoločnosti poskytne spätnú väzbu v tom, aby vo voľbách neposúvali na významné miesta v štátnej správe osoby, ktorým sa páchanie trestnej činnosti vždy prepieklo a sebavedome postupujú od zlého k horšiemu. Len tak sa dá zabrániť tomu, aby národná rada pozorovateľom zvonka nepripomínala brloh zločincov.

Za stav spoločnosti a za to, že sa k moci dostávajú ľudia, ktorí by tam byť nemali z pohľadu ich bezúhonnosti a morálnych hodnôt, ktoré vyznávajú, v prvom rade zodpovedá polícia a prokuratúra, ktorej sa zatiaľ nikdy nepodarilo vymaniť spod politického vplyvu a vždy sa bála dotknúť tých, ktorí boli pri moci a nie tí, ktorí sa k moci derú a užívajú si všetky jej benefity a nemajú vnútorný, ani vonkajší limit a hranicu, pred ktorou by sa pri zneužívaní moci zastavili.

Tí len postupujú od zlého k horšiemu dúfajúc vo vlastnú beztrestnosť a nadradenosť. A účet za jedných aj druhých platia občania, ktorým polícia a prokuratúra neodpustí prešľap ani o zastrúhaný chlp, a ktorých politici bezohľadne okrádajú a zadlžujú bez toho, že by voči nim ktokoľvek vyvodil čo len štipku zodpovednosti.

Takýto systém vládnutia nemá nič spoločné nie s vykonštruovanou a vyumelkovanou definíciou právneho štátu, nemá nič spoločné so spravodlivosťou, slušnosťou, cťou a morálkou.