Viktória Hellenbart

Ak vynecháme obdobie, kedy bojoval ako pešia spojka na západnom fronte v 1. svetovej vojne, kam sa mal podľa niektorých prameňov prihlásiť ako dobrovoľník k 16. bavorskému pluku, z miliónov ľudí, ktorých životy má na svedomí režim, ktorého konečným architektom a strojcom bol Adolf Hitler, asi len málokoho osobne zavraždil alebo umučil on sám.

Na vraždenie a mučenie používal „tím spolupracovníkov“, z ktorých väčšinu ani osobne nepoznal, ale ktorí s horlivým nasadením realizovali jeho krvilačné, neľudské a pomýlené ciele.

Prečo takýto úvod ? Aby sme sa zamysleli nad tým, ako je to so zodpovednosťou za skutky, ktoré v prvom rade porušujú zásadu posvätnosti života pre veriacich, a ľudské právo na život pre veriacich aj neveriacich.

História nás učí, že zodpovednosť je “ na konci dňa“ vyvodzovaná voči tým, ktorí skutok spáchali, či už na základe príkazu zhora, zdola, zvnútra, zvonka, alebo na základe vnútorného presvedčenia a osvojenia si ideológie, ktorá schvaľuje vraždenie, ako povolený nástroj na odstránenie protivníka, názorového oponenta, alebo skupiny ľudí označených za nežiadúcich, alebo vyvrheľov spoločnosti.

História nás učí, že keď opojenie z moci vyprcháva a veci sa začnú vyvíjať zlým smerom, tí, ktorí rozdávali rozkazy, zastrašovali, ideologicky manipulovali a šikanovali, si začnú umývať ruky a podľa gravitačného zákona hádžu vinu na tých, čo sú pod nimi. A paradoxne vina, ale najmä trest, sa naozaj podriaďuje tomuto fyzikálnemu zákonu a najväčšou váhou a ťarchou padá na spodné rebríčky v spoločenskom postavení.

Nezabúdajte preto, že nech už ste na akomkoľvek poste, ak páchate veci, ktoré sú v rozpore nielen so zákonom, ale s elementárnou ľudskosťou, zodpovednosti sa nevyhnete.

Kľúčovou vlastnosťou, ktorá sa podpísala pod milióny vrážd a bratovrážd, je zbabelosť, sebeckosť a nevďačnosť. Spoločnosti, ktorá tak veľkolepo rezignovala na elementárne mravné hodnoty, ako tá naša súčasná, žiaden rozumný a premýšľajúci človek nemôže dôverovať, že ochráni jeho alebo jeho blízkych.

Najmä od čias keď na Slovensku veľkolepo začal súboj s mafiou, navonok manifestovaný mediálne vedeným vyšetrovaním a médiami režírovanými a zinscenovanými súdnymi procesmi, sa na verejnosť dostávalo čoraz viac informácií o neľudských podmienkach, v akých sú ľudia na Slovensku držaní vo väzbe. Opäť pripomeniem už aj verejnosti notoricky známy fakt, že väzba je opatrením v priebehu vyšetrovania, ktoré obmedzí na osobnej slobode človeka, ktorému ešte vina nebola dokázaná.

Na verejnosť prenikalo čoraz viac informácií o cynickej bezcitnosti a krutosti niektorých vyšetrovateľov a prokurátorov, ktorí oprášili stredoveké metódy a snažili sa vyšetrovanie nahradiť získaním priznania mučením ako najvýznamnejším dôkazným prostriedkom.

Lenže v slušnej spoločnosti neakceptovateľné väzobné podmienky boli na Slovensku už aj predtým, ako na ne začali upozorňovať ľudia, ktorí v spoločnosti niečo znamenajú a nepišťali o nich len bezvýznamné šedé myšky. Dozvedeli sme sa, že napriek kontrolám a upozorneniam z rôznych zahraničných komisií, ale aj odvážnym, ale dosť ojedinelým, domácim hlasom, si na ich zlepšenie ani jedna z vlád po roku 1989 akosi nenašla čas.

A čas si nenašla ani prokuratúra, ktorá má priamo v popise práce dozor nad dodržiavaním zákonnosti a ľudských práv, a teda aj ľudských podmienok v zariadeniach, kde sa väzba vykonáva. Nepočuli a nečítali sme palcové titulky, v ktorých by upozorňovala mocných na to, v akých podmienkach tam sú ľudia, ktorých umiestnenie do väzby sami navrhujú. Nevideli sme plamenné vystúpenie žiadneho generálneho prokurátora k tejto téme v národnej rade.

Nevideli sme ani jednotný a razantný postoj advokátskej komory, ktorej členovia prichádzali pravidelne do kontaktu s osobami, ktoré museli tieto podmienky znášať. Videli sme však, že tichučko sledovala, alebo len jemne hryzkala, keď boli obviňovaní a účelovo trestne stíhaní advokáti, ktorí mali počas výkonu svojho povolania toľko odvahy, že na to poukazovali.

Nepočuli sme advokátsku komoru kričať, že prax niektorých policajtov, vyšetrovateľov, prokurátorov a sudcov, spravila pre obvinených občanov (nielen) Slovenska, zo znenia Trestného poriadku a ďalších predpisov, len rozprávkovú knižku podobnú tej od Pavla Dobšinského, v ktorej väčšina rozprávok začína slovami „Kde bolo, tam bolo.“

Nevideli sme sudcov, ktorí by zdvihli hlas a ako slušní, civilizovaní ľudia, ktorí si ctia zákon, a na toto rázne a nahlas upozorňovali.

Nevideli sme príslušníkov polície, zboru väzenskej a justičnej stráže, alebo lekárov, ktorí by sa ohradili a poukázali na prípady neľudského zaobchádzania.

Až kým…sa niektorí z politikov, policajtov, sudcov, prokurátorov, a iných mocných a bohatých, neocitlo v pozícii obvinených, väzobne stíhaných, vyšetrovaných, obžalovaných a súdených.

Opýtajme sa spoločne. Kto konkrétne realizoval neľudské prevozy ľudí z väzby na výsluchy alebo na pojednávania ?

Spútaných na „medveďa“, na rukách a nohách, čo sa vo väčšine štátov v EU považuje za mimoriadne barbarský prežitok ? So špinavým vrecom na hlave, alebo so zakrytými očami, na ušiach s hlučnou hudbou a pripútaných hodiny v aute v neznesiteľných polohách ? Ozval sa lekár, ktorému priviedli na ošetrenie onkologického pacienta, s do krvi odretými nohami od pút, v ktorých musel kráčať po schodoch, na ktorého počas intímneho lekárskeho ošetrenia pozerali po zuby ozbrojení ľudia ?

Ohradili sa príslušníci ZVJS, keď dostali pokyny pritvrdiť a mimoriadne neľudsky psychicky týrať osoby držané vo väzbe. Nabrali odvahu ?

Takže sa záverom opäť spoločne zamyslime, koľkým z ľudí, ktorí museli znášať takéto podmienky, tieto podmienky osobne zabezpečil prokurátor, vyšetrovateľ alebo sudca, ktorý ich do väzby poslal ?

(Samozrejme pri tejto otázke nemám na mysli návrhy na väzbu tam, kde neboli dôvody, vzatie do väzby tam kde neboli dôvody, nezákonné trvanie väzby a iné, kde je daná priama zodpovednosť týchto osôb, ktorá je však iluzórna, ak ju nikto voči nikomu nevyvodzuje.)

Neboli títo ľudia len tí, ktorí vydali pokyny ?

Tí, čo poznajú zákony, hoci by ich mali poznať úplne všetci, vedia, že ani policajt, ani prokurátor, ani žiaden príslušník ozbrojeného zboru, a žiaden občan, nie je povinný vykonať a realizovať príkaz nadriadeného, ak je tento v rozpore so zákonom.

Ale nám sa asi zdá, že také neľudské podmienky, aké tu vo väzbe trpeli všetky vlády, a vydávanie príkazov na ich zostrenie a psychické aj fyzické týranie ľudí, nie sú v rozpore so zákonom.

Veď my predsa patríme, k tej lepšej, západnej civilizácii, ktorú pán európsky diplomat nazval takmer európsko-americkou rajskou záhradou ľudskosti a kultúrnosti, oproti džungli nedemokratických, neľudských a nekultúrnych režimov, ktoré našu záhradku obklopujú. Režimov, ktoré v čoraz väčšom údive zisťujú, že za vrchol demokracie, ktorú k nim za cenu krvi a utrpenia ich občanov civilizovaný západ vyváža, patria atentáty na politických oponentov a vedenie vojen spojené s vraždením civilistov a detí. Režimov, ktoré zisťujú, že podľa západu najväčším prínosom v boji proti globálnemu otepľovaniu a devastácii planéty, popri jedení chrobákov, zabíjaní kráv a používaní elektromobilov, sú ničivé vojny aj s prípadným nasadením taktických jadrových zbraní, vydávaných západnými politikmi za takmer neškodnú zábavku.

A keďže väčšina „civilizovanej spoločnosti“ nielenže mlčí, ale toleruje agresívnu menšinu, ktorá hecuje všetkých k čoraz väčšej neľudskosti a agresivite, čoraz viac z nás ochutná trpkú príchuť ovocia, ktoré takáto civilizácia prinesie.

P.S. Bývalého špeciálneho prokurátora posadili v zinscenovanom procese do väzenia a chceli uhnať ako Moby – Dicka ľudia, s ktorými v práci sedel na jednej chodbe, v jednej budove, a tí, ktorých títo ľudia „z jednej chodby“ riadili a „dozorovali“.

Na to by mali pamätať najmä tí, ktorým bola zverená právomoc na to, aby miesta, ktorým je zverený dozor nad zákonnosťou, sa nestali a nestávali miestami, kde panuje zákon džungle.