Viktória Hellenbart

“ V spoločnosti, kde úcta k demokracii a právu je jedným z najdôležitejších ústavných princípov, má advokát nezastupiteľné postavenie, pretože existencia slobodného a nezávislého advokátskeho povolania je základným prostriedkom ochrany ľudských práv a slobôd proti moci štátu. Advokát slúži spravodlivosti tým, že je povinný poskytovať právnu službu v súlade so zákonom pre tých, ktorí ho poverili obhajobou alebo právnym zastupovaním. Povinnosti advokáta vyplývajúce z výkonu povolania sa neobmedzujú len na povinnosti upravené zákonom. S výkonom povolania advokáta sa spájajú rozsiahle etické povinnosti voči klientom a voči súdom a orgánom, pred ktorými advokát presadzuje záujmy svojho klienta, alebo pred ktorými koná v jeho mene.„

Toto je preambula Advokátskeho poriadku Slovenskej advokátskej komory, ktorej text sa veľmi podobá na text preambuly etického kódexu CCBE, čo je organizácia združujúca európske advokátske komory.

To, čo sa v nej uvádza, pre mňa rámcuje povolanie advokáta ako ušľachtilé poslanie. Advokát nestojí mimo rámca štátnych orgánov, ktoré „slúžia spravodlivosti“, ale je ich súčasťou. Kvalitná práca advokáta má napomáhať spravodlivému výsledku súdneho procesu.

Realitou dnešných dní nie je to, že viacerí z radov advokátov vyššie uvedené princípy, ale aj iné pravidlá etického kódexu, p o r u š u j ú.

“ Advokácia je prastarým a slávnym povolaním, klasickou profesiou, ktorá má impozantný rodokmeň.“ píše sa v diele Etické desatoro začínajúceho advokáta od prof. JUDr. Alexandry Krskovej, CSc., vydané Iura Edition, r. 2008, na strane 13.

História povolania advokáta je plná dôkazov o tom, že vždy boli advokáti, ktorí etický kódex porušovali, a preto nie je ničím výnimočným, že sa to deje aj v súčasnosti.

To, čo je dnes iné, je to, že dnes čoraz viac advokátov platnosť zásad a princípov, na ktorých je tento kódex vybudovaný, spochybňujú a považujú ich za prekonané, a podľa toho sa aj správajú. To, akým spôsobom k porušovaniu etického kódexu pristupuje komora, dáva tušiť, ako „vážne“ ich berie stavovská organizácia ako taká.

Mnohí advokátski koncipienti už počas svojej praxe a „výchove“ k povolaniu advokáta v advokátskych kanceláriách dostávajú posolstvo, že (nielen) svet advokácie, ale celé justičné a právne prostredie, do ktorého vstupujú, je založené na dvojakých štandardoch a dvojakej morálke.

Podstatou tejto informácie je, že dodržiavanie etických štandardov je len pozlátkom, ktoré má zlepšovať obraz advokácie v očiach verejnosti a je lákadlom pre naivných idealistov z radov právnikov.

Tí skutočne úspešní, zorientovaní advokáti so skvelou kariérou “ v tom vedia chodiť“ a tak sa im v kariére advokáta darí viac, ako tým ostatným. A títo sú často hviezdami pre médiá, ktoré k etickým štandardom novinárskej profesie pristupujú s rovnakou skepsou. ( Úspech im však prináša to, čomu v športe hovoríme faulovanie, dopping a iné nedovolené spôsoby narúšajúce férovosť súťaže.)

Za mňa však tí skutočne zorientovaní ľudia, ktorí nestratili morálny kompas, vedia, že výlučne principiálne trvanie na etickom výkone profesie, legitimizuje jej existenciu v spoločnosti.

Jedným z najviac spochybňovaných a „odstraňovaných“ princípov pri výkone advokácie je nezávislosť advokáta. Tá sa neprejavuje len v rovine nezávislosti inštitucionálnej, teda že advokátske záležitosti si advokáti spravujú vo vlastnej samospráve a nerobia to štátne orgány. Táto je systematicky nahlodávaná politizáciou vedenia advokátskej komory, čo je téma na osobitný článok.

Nezávislosť advokáta sa prejavuje aj v jeho vzťahoch voči vlastným klientom. Rečou právnej normy je vyjadrená v § 18 odsek 3 zákona o advokácii takto “ Advokát postupuje pri výkone advokácie tak, aby neznižoval dôstojnosť advokátskeho stavu. V záujme toho je povinný dodržiavať pravidlá profesijnej etiky a iné pravidlá, ktoré určuje predpis komory.“ A v advokátskom poriadku v § 2 odsek 4 je vyjadrená takto “ Advokát nesmie prijať poverenie, ktoré by znižovalo dôstojnosť advokátskeho stavu a smie použiť len prostriedky, ktoré sú v súlade so všeobecne záväznými predpismi, dobrými mravmi a zásadami slušného správania sa.“ A v § 5 odsek 5 Advokátskeho poriadku sa píše „ Advokát je povinný zdržať sa konania, ktoré by ho mohlo priviesť do finančnej alebo inej závislosti od klienta.“

Prof. Krsková vo svojom diele k tejto téme cituje z Etického kódexu advokátov EÚ, ktorý prirovnáva nezávislosť advokáta k nestrannosti sudcu: „Množstvo povinností, ktoré advokát plní, vyžaduje jeho absolútnu nezávislosť od iných vplyvov, ktoré by mohli byť dôsledkom osobných záujmov advokáta alebo vonkajšieho nátlaku na jeho osobu. Pri výkone spravodlivosti je dôvera v nezávislosť advokáta nevyhnutná rovnako ako dôvera v nestrannosť sudcu. Advokát je povinný vyhýbať sa všetkým zásahom do svojej nezávislosti a nesmie ustúpiť z noriem spojených s výkonom povolania v snahe vyhovieť klientovi, súdu alebo tretej osobe.“

To v praxi znamená, že advokát ani v snahe “ napomôcť“ veci klienta, nesmie využívať pri výkone svojho povolania slobodu prejavu spôsobom, ktorým uráža a dehonestuje úrad sudcu, prokurátora, políciu a iné štátne orgány, alebo ktorým uráža kolegov advokátov.

K tejto téme zaujal vo svojej rozhodovacej praxi stanovisko aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v prípadoch Studio Monitori a ostatní proti Gruzínsku, alebo Morice proti Francúzsku, uviedol “ Medzi advokátmi a novinármi je zásadný rozdiel, ktorý vyplýva z postavenia advokátov v rámci výkonu spravodlivosti; sú zapojení do justičného systému a nespadajú do kategórie „strážnych psov demokracie“. Advokáta nemožno považovať ani za svedka zvonka, ktorý je zodpovedný za informovanie verejnosti, lebo je priamo zapojený do justičného systému. Výroky advokátov môžu byť považované za poškodzovanie povesti iných osôb (sudcov alebo orgánov) alebo za vyzradenie dôverných informácií, ktoré porušujú mlčanlivosť v rámci vyšetrovania.“

Advokáta pri komunikácii s verejnosťou, ale aj štátnymi orgánmi a sudcami musí limitovať etický kódex a to, že je súčasťou justičného systému.

Hrubá, vulgárna a urážlivá komunikácia, nielen voči sudcom, prokurátorom, iným advokátom, ale aj voči iným (nielen) verejne činným alebo verejne známym osobám, nepatrí do výbavy advokáta profesionála. Nabádať širokú verejnosť a médiá k vulgárnej komunikácii, nálepkovaniu, ostrakizovaniu osôb, s ktorými nesympatizujú, nie je za hranicami advokátskej etiky, je za hranicou základných zásad slušného správania.

Pre kolegov, ktorých na povolaní advokáta priťahuje práve jeho etický rozmer, dávam do pozornosti právnu vetu vyslovenú v Uznesení Ústavného súdu SR I. ÚS 543/2024 z 2.10.2024 „Zdvorilá úradná komunikácia je vyjadrením profesionality a vzájomného rešpektu všetkých subjektov zúčastnených na konaní a umožňuje pestovať vzájomnú dôveru, že tieto sa navzájom s úctou počúvajú. Ak sa v úradnom styku komunikuje bez emócií, osobných útokov či agresie, vytvárajú sa tým zdravé predpoklady, aby sa všetci mohli sústrediť na podstatu sporu a racionálne hodnotenie všetkých okolností prípadu, čo v konečnom dôsledku nevyhnutne prispieva k spravodlivému rozhodnutiu. Aj názory, ktorými účastník konania alebo jeho právny zástupca nesúhlasia s rozhodnutiami súdov, sa dajú formulovať vecne, slušne a zdvorilo a nestrácajú pritom na svojej presvedčivosti. Nemožno privoliť, aby sa novou normou slušnej úradnej komunikácie stali útočné prejavy, ktorých primárnou úlohou nie je zdôrazniť fakty, ale vyvolať negatívne a pohŕdavé emócie k názorom iných. Ústavný súd sa aj týmto spôsobom dôrazne hlási k tomu, že mieni dbať na presadzovanie rešpektu medzi všetkými subjektmi zúčastnenými na konaní.“

„Vyberaný“ a kultivovaný štýl vyjadrovania a komunikácie, vás v minulosti charakterizoval ako osobu, ktorej sa dostalo dobrej výchovy a kvalitného vzdelania, a ktorá patrí do lepšej spoločnosti a k vyšším kruhom. A naopak hrubá, oplzlá a primitívna, reč vás deklasovala do nižšej spoločenskej triedy.„

Dnes nám chcú nahovoriť, že elitu tvoria tí najvulgárnejší, najneokrôchanejší ľudia, ktorí si myslia, že keď sami vulgárne označujú a nálepkujú iných, zaradia ich medzi spoločenský odpad. V skutočnosti takáto reč odkrýva len neprofesionalitu a prázdnotu vnútorného sveta, agresivitu a nedostatok citu pre dobro a krásu u toho, kto sa takto vyjadruje.

Advokát, ktorý nesmie znižovať dôstojnosť advokácie na verejnosti, sa nesmie ani sám deklasovať svojím vlastným správaním a vyjadrovaním a zaradiť medzi vulgárnych jedincov, ktorí nemajú úctu k druhým a v konečnom dôsledku sa správajú bez úcty k sebe samým.

P. S.

Nikto nikoho nenúti, aby sa stal advokátom. Tí, ktorým je etická košeľa pritesná, aby obopla ich predstavy o vlastnej dôležitosti a spôsobe, akým sa chcú prezentovať, sa nemusia obmedzovať a zotrvávať v tejto profesii a môžu hľadať uplatnenie inde.

Lebo advokácia bez etiky, nie je advokáciou a advokát bez etiky nie je profesionálom, akokoľvek to chcú lámať cez koleno tí, ktorým etika prekáža v ich kariérnom rozlete.