Viktória Hellenbart

K úprimným ľudom, ktorí sa so zdvihnutým obočím zamýšľali nad spôsobom, akým funguje na Slovensku polícia, prokuratúra a justičný systém a naň napojené profesie, vrátane advokácie, po osobnej trpkej skúsenosti, sa v poslednej dobe pridávajú ďalší, ktorí sa nad tým začali zamýšľať na základe medializovaných skúseností iných.

Asi ako každý študent práva plný ideálov, po prvej zrážke s tým, ako veci fungujú v reálnom živote, som sa prestala zamýšľať nad tým, ako fungujú, ale skôr nad tým, prečo.

To, aká silná je táto zrážka, priamo úmerne súvisí s vnútorným nastavením študenta. Čím úprimnejším, čestnejším človekom ste, človekom s charakterom, tým prudší je váš „náraz na realitu.“ A ako po každej nehode, vznikajú traumy. Niektoré sú len ľahšie, povrchové zranenia, niektoré vážnejšie, vyžadujú si dlhšiu liečbu, a niektoré ohrozujú váš život. Nie je vylúčené ani to, že zrážku neprežijete.

Prvým budíčkom do reality je zistenie, že zákony neplatia pre všetkých rovnako. V skutočnosti sú tu na to, aby mocní, ktorí sa stavajú nad zákon, udržiavali poriadok nad svojimi poddanými. Tento prístup má svoje racio, a nemusí byť sám o sebe zlý, ak ten mocný nie je zvrátený sadista. Ak si uvedomuje, že blaho jeho poddaných je súčasne prospešné aj pre neho. V histórii sa naozaj našli aj takéto svetlé výnimky, ktoré však len potvrdzovali pravidlo, že blaho poddaných, horných desaťtisíc nezaujíma vôbec.

Na tomto princípe sa od vynálezu nástrojov útlaku človeka človekom, s cynickým názvom vláda, nezmenilo takmer nič. Jediným úspechom je, že sa lži, propaganda a manipulatívne techniky rozvinuli natoľko, že sa zo slova nadvláda, odhryzla predpona „nad“. Pre utláčaných znie lepšie, keď si myslia, že sú pod vládami, a nie pod nadvládami. Pre utláčaných vyzerá lepšie, keď ich presvedčíte o tom, že si sami vyberajú toho, kto im vládne. Pre utláčaných vyzerá lepšie, keď sa útlak, okrádanie a vykorisťovanie, premenuje na vládny program.

Niekedy stačí zmena názvu, aby pôvodný obsah vyzeral stráviteľnejšie, napríklad presadzovanie toho, že vládnuť smiete len vy, nadpíšete slovom „demokracia“, slovko „cenzúra“ nahradíte nadpisom „boj s dezinformáciami“.

Inokedy zase vsuniete pod vznešený názov, skazený obsah. Napríklad, keď pod heslom „Mier Ukrajine“, skandujete za pokračovanie vo vojenskom konflikte a ďalšom krviprelievaní.

Ďalším budíčkom do reality je, že prokuratúra a polícia, nikdy nejde proti mocným. Naopak, je tu na to, aby ich udržiavala pri moci. Napríklad aj tým, že veľmi dôsledne stíha drobné krádeže a neľutuje minutie tisícov eur z verejných zdrojov na stíhanie páchateľov, ktorí spôsobili škody do sto eur. Ale veľké krádeže a zdefraudovanie miliónov z verejných zdrojov, už nevidí.

K prebudeniu do reality patrí aj to, že tento prístup, nie je žiadnou novinkou. Rímsky rečník, filozof a štátnik Seneca, ktorý žil v rokoch 2 – 65 nášho letopočtu, vyhlásil “ Sacrilegia minuta puniuntur, magna in triumphis feruntur. – Malé svätokrádeže sa trestajú, veľké sa triumfálne oslavujú.“

Tisíckrát som počula námietku z úst páchateľov menších krádeží, že prečo sú postihovaní oni, keď tí, čo rozkradli štátny rozpočet a všetkých zadlžili na niekoľko generácií, nenesú za svoje skutky žiadnu zodpovednosť.

Prečo je trestaný vrah z afektu ( zo žiarlivosti napríklad), keď chladnokrvne naplánované vraždy a teroristické akcie zo strany vládou najatých vrahov, pod vznešeným názvom agenti, tajné služby a inými, sú tolerované ako správne a demokratické metódy ? Jedni sú vrahovia a iní hrdinovia.

Odpovede na tieto otázky by ste márne hľadali v Ústave Slovenskej republiky, v Trestnom zákone, v medzinárodných dohovoroch, nenájdete ich. Nájdete tam len to, čo vašu frustráciu prehĺbi, že sú to všetko zločiny, ktoré by mali byť potrestané rovnako. Prečo ich teda nepostihujú tie orgány, ktoré to majú v náplni práce – polícia, prokuratúra a súdy ?

Mojím najsilnejším a najautentickejším zážitkom zo zrážky s realitou v právnej praxi je, že v právnickej komunite, v pracovných kolektívoch, nie ste vystavovaní nepríjemnému tlaku preto, že zákon porušujete, ako by sa mnohí naivne domnievali. Naopak. Najväčší tlak je na vás vyvíjaný preto, lebo odmietate porušovanie zákona.

Preto, lebo sa pre masérov a neskôr ortopédov, ktorí na vás pracujú, celkom nepochopiteľne vzpierate ísť s hlavným prúdom a odmietate flexibilne meniť názory na hodnotové otázky podľa toho, kto mľaskaním pri koryte udáva tón ostatným.

Kolektív sa vás snaží “ unormálniť“ a zmyť z vás nevhodné ideály, metódami, ktoré všetci poznáme z domáceho upratovania. Ak je špinka menšia, stačí jemne utrieť, ak je hlbšia, treba sa jej čisteniu venovať viac, a keď je nános naozaj hlboký, je potrebná ráznejšia očista a dezinfekcia.

Najväčšou hrozbou je, ak vaše ideály, ako infekcia, nakazia väčší kolektív. Ešte to, aby sme tu mali právnikov, ktorí vnímajú právo ako nástroj na dosiahnutie spravodlivosti, alebo nebodaj takých, ktorí si myslia, že pred zákonom sú si všetci rovní.

Tým chápavejším jedincom postačí jemnejšia ideologická masáž, iní potrebujú tvrdšiu, športovú masáž a tým najtvrdším orieškom, možno pomôže len ortopéd. Ak sa vám kosť nezrástla správne, je potrebné ju opäť zlomiť, dať do želanej polohy a upevniť ju tak, aby už rástla ako má.

Niektorí pochopia, keď vidia, že majú zablokovaný kariérny rast a pochované ambície. Iní pochopia, keď im opakovane siahajú na plat, odoberajú odmeny a vŕšia tresty, napríklad za množstvo pisárskych chýb v rozsudku. Ďalší zaberú, až keď pochopia, že je v nebezpečenstve nielen ich kariéra, ale aj ich rodina. Tí statočnejší potrebujú zlomiť, najlepšie pobytom v našich rehabilitačných zariadeniach, nazývaných ústavy pre výkon väzby, v ktorých sú podmienky plne kompatibilné s európskym ponímaním ľudských práv a zákazu mučenia.

Aby súkolie fungovalo správne, nepotrebujete len mravčekov, včeličky a ovečky, ktoré vstupujú do systému, aby budili zdanie, že zákon platí pre všetkých, a že demokratická forma útlaku je vytúženým ideálom ľudstva. Potrebujete aj „masérov“ a „ortopédov“, ktorí dajú do poriadku to, čo nerastie želaným smerom.

P. S. Mnohí kolegovia sa zamýšľali nad tým, čo je to za signál, keď sa do radov prokurátorov verbujú právoplatne odsúdení páchatelia úmyselných trestných činov. Alebo do radov sudcov bývalí profesionálni hráči pokru.

Je to signál, že pretvárka končí, končí čas hry na ideály. Je čas naliať si čistého vína a pochopiť, že prokuratúra a justícia potrebuje práve takýchto ľudí.

Je to súčasne signál pre tých, ktorí mali odvahu ísť proti prúdu, a pre ktorých je vnútorná integrita a charakter tou najdôležitejšou hodnotou, že je najvyšší čas uvažovať o rekvalifikácii, lebo právny systém budúcnosti takýchto naivných a neflexibilných jedincov už nepotrebuje.