Viktória Hellenbart

Zákon 261/2025 Z. z. zmenil zákon číslo 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch.

Zmena zákona, sa o. i. týkala aj toho, že 17.11. deň boja za slobodu a demokraciu, prestal byť dňom pracovného pokoja. Je to teda štátny sviatok, ktorý sa stal riadnym pracovným dňom.

Tento legislatívny počin je podľa Slovenskej advokátskej komory tak zásadný, že naň potrebovala zareagovať otvoreným vyhlásením, že ho nebude rešpektovať a dá zamestnancom komory voľno. A nielen to, vyzvala aj advokátov, aby urobili vo svojich kanceláriách to isté.

Týmto blogom reagujem na toto rozhodnutie, zverejnené ako „aktualita“ na stránke Slovenskej advokátskej komory, o ktorej informoval aj tento denník.

Takže predsedníctvo Slovenskej advokátskej komory rozhodlo, že zamestnanci komory budú mať 17.11. pracovné voľno. Tu sa volení zástupcovia, ktorí sa pred voľbami dušovali, že komora bude apolitická, nezastavili. Oni ešte pocítili potrebu odporúčať svojim členom, aby sa pridali k ich výlučne politickému gestu.

Darmo sa to snažia zaobaliť do odkazu, ktorý si má komora pripomínať – návrat k slobode a slobodnému výkonu advokácie, stále ide len o politické gesto a politikárčenie, do ktorého sa komora po celý čas strmhlav vrhá.

Toto rozhodnutie a výzva je súčasne silným odkazom, že komora podstatu a zmysel „slobody“, ktorú sme si mali vybojovať v novembri 1989, vôbec nechápe.

Podstatou slobody je právo zapájať sa do toho, do čoho človek sám chce. Vrátane aktívnej oslavy toho, čo sám pre seba a vo svojom hodnotovom rebríčku považuje za dôležité. Ak je človek politicky neutrálny, to že štát uzákoní na základe politického rozhodnutia niektoré dni ako štátne sviatky, dni pracovného pokoja a pamätné dni neznamená, že bude musieť nad rámec akceptácie takéhoto zákona ešte aj aktívne oslavovať.

Podobné výzvy, akú dala komora, očakávané postoje zodpovedných občanov, boli typické práve pre režim, ktorého koniec si máme pripomínať 17.11. Už chýba iba nabádanie, aby sme sa zúčastnili demonštrácií a zhromaždení na pripomienku tohto sviatku a nielenže nepracovali a dali voľno svojim zamestnancom, ktoré im zaplatíme zo svojho, ale prikázali im aj účasť v „sprievode“ a aj vyzdobili svoje kancelárie, vyvesili na okná ozdoby, pripomínajúce tento sviatok.

Rozmer slobody znamená, že keď štát uzákonil ako dni pracovného pokoja sviatky, ktoré majú náboženský kontext, oslavujú ich napríklad katolíci, nebudú všetci, ktorí majú iné vierovyznanie alebo sú bez vyznania povinní napochodovať na bohoslužby do kostolov.

Ja by som možno preferovala pracovný pokoj v iný deň, ktorý je dôležitý pre mňa a vy zase iný. Uzákonenie týchto dní je politickým rozhodnutím. Je súčasťou vládnutia. To, že deň, ktorý má pre mňa význam nie je pracovným pokojom neznamená, že si ho nemôžem pripomínať, alebo že sa v tento deň nemôžem zúčastniť nejakého zhromaždenia alebo demonštrácie alebo čohokoľvek. Vyžiadam si v práci voľno, zaplatím si to a „oslavujem“ alebo si „pripomínam“.

To čo spravila komora je politické gesto. A nielen to. Je to rozhodnutie nerešpektovať prijatý zákon a výzva advokátom na nerešpektovanie platnej a účinnej právnej úpravy.

Predpokladám, že členovia predsedníctva rozhodli aj o tom, ktorý z nich, zaplatí komore náklady spojené s udelením plateného pracovného voľna zamestnancom. Vychádzam totiž z predpokladu, že keď udelia voľno ľuďom v deň, keď si mohli zarábať, nahradia im to. Kolegovia by si mali uvedomiť, že nenakladajú z vlastnými finančnými prostriedkami a vynaloženie takýchto prostriedkov nie je v súlade so zákonom ani predpismi, ktoré schválila konferencia advokátov.

A otvorená zostáva otázka, ako sa vysporiada komora s tým, že ako orgán stavovskej samosprávy je povinná zabezpečovať činnosť, ktorá jej zo zákona vyplýva v každý pracovný deň, a teda aj 17.11. Ak to neurobí, a komukoľvek vznikne škoda, bude za to niesť zodpovednosť.

To v priebehu histórie zákonodarstva na Slovensku od obnovenia slobodnej advokácie neboli prijaté žiadne zákony, ktoré by zásadnejším spôsobom než táto novela zasiahli do práv a slobôd občanov, ktoré by mala slobodná advokácia odvážne hájiť, keď sa doteraz komora nerozhodla ich otvorene ignorovať a vyzývať na to svojich členov, advokátov ?

Za mňa by sa našli desiatky takých zákonov. Predĺženie trvania väzby na 5 rokov napríklad. Alebo odňatie právomoci ústavnému súdu preskúmavať súlad ústavných zákonov s ústavou.

A ráznu obranu ľudských práv a slobôd, zo strany komory, ktoré sú na Slovensku porušované, si mnohí z nás predstavujú úplne inak. Odignorovanie odňatia všetkých základných ľudských práv občanovi zo dňa na deň bez právoplatného odsudzujúceho rozsudku politickým rozhodnutím o jeho zaradení na sankčný zoznam, je len jedným zo smutných príkladov toho, ako komora principiálne „bojuje“ za porušovanie hodnôt slobody a demokracie.

Mlčaním prechádza aj porušovanie slobody prejavu a zásahy do práv obvinených v trestných procesoch, kde svoje mlčanie paradoxne ospravedlňuje potrebou nemiešať sa do politiky.

Na tomto mieste by sa ozvali aj mnohí advokáti, ktorých štát prenasleduje za výkon ich povolania.

Rozhodnutie predsedníctva ohľadom 17.11. je unikátne a predstavuje nový historický míľnik v činnosti Slovenskej advokátskej komory. Otvorene vyzýva svojich členov na zaujatie politických postojov a nerešpektovanie platného a účinného zákona a sama v tom dáva príklad.

Asi predsedníctvo považuje zrušenie 17.11. ako dňa pracovného pokoja, hoci sa stále jedná o štátny sviatok, za taký legislatívny zločin, že vyzýva na občiansku neposlušnosť a nerešpektovanie zákona.

Nastolený trend, ktorý je mimochodom pokračovaním skoršieho „nastavenia“ komory, pekne systematicky vedie k vytváraniu zoznamu ideovo kompatibilných advokátov a tých druhých. 50 -te roky nás poučili o tom, že tí druhí, nakoniec môžu skončiť mimo advokácie.

P. S. Tak ako som sa nezapájala do osláv štátnych sviatkov pred novelou zákona a deň pracovného pokoja som rešpektovala a musela som tomu prispôsobiť pracovný kalendár, lebo som vedela, že v tento deň nikto nepracuje, nebudem sa zapájať ani do týchto komorou podporovaných okázalých politických gest. Považujem ich za neprípustný zásah do svojej slobody občana a podnikateľa.