Viktória Hellenbart

Rozhovor redaktorky HN s novou predsedníčkou súdnej rady JUDr. Marcelou Kosovou ma takpovediac nakopol a nemôžem nenapísať pár riadkov k ďalšej obľúbenej politicko-mediálnej mantre „nízka dôveryhodnosť justície.“https://www.youtube.com/watch?v=bYAaK6lKaas

Celý svoj profesionálny život, od skončenia vysokoškolských štúdií sa pohybujem v prostredí práva a ako advokátka, najmä v prostredí justície. V októbri to bude 29 rokov od kedy som uzatvorila prvý pracovný pomer na poste právnika. Takto presný údaj uvádzam na podporu toho, že za tento čas aktívnej práce sa mi podarilo nazbierať viacero skúseností nielen s prácou samosudcov, či súdnych senátov na rôznych stupňoch a druhoch súdov, ale ohmatať si celé prostredie justície.

Nie zvnútra, ako sudca, alebo pracovník administratívy, ale z bezprostrednej blízkosti „zvonka“, ako adresát, „konzument“ výstupov súdnej moci v rôznych druhoch agendy.

Téma dôveryhodnosti justície, štatistické prieskumy a merania spokojnosti verejnosti a občanov s prácou súdov, podľa mňa slúži výlučne ako zámienka na politické zásahy do nezávislosti justície. Rovnako aj pochybné hodnotenia sudcov a rebríčky zverejňované mimovládnymi organizáciami. Prečo zastávam takéto radikálne názory ?

Pretože za celý čas advokátskej praxe, v ktorej sa na 90 % zameriavam na sporovú agendu, teda podávam žaloby na súdy a zastupujem klientov ako v civilných, tak aj trestných veciach a pojednávaní sa zúčastňujem osobne, som možno v 1 % prípadov zažila situáciu, že by strana, ktorá prehrala spor dokázala túto prehru akceptovať ako „spravodlivý“ výsledok procesu. Preto sa pýtam, na koho názore sú založené výsledky prieskumov ? Na názore tých, čo spor vyhrali alebo prehrali ?

Pani redaktorka sa opýtala novej predsedníčky súdnej rady, čo budú robiť s nízkou dôveryhodnosťou justície. Niežeby nebolo čo zlepšovať. Ale namiesto objektívneho systémového zlepšenia politici agresívne presadili zdecimovanie justície pod krycím názvom „reforma“ alebo „súdna mapa“.

Pani redaktorka, môžeme začať od seba. Každý občan by si mal pripomenúť, že ako občan, ktorý má občiansky preukaz, má svoje práva a povinnosti. A jednou zo zásad, ktorá bude na neho a na všetky jeho kroky v živote dopadať, je zásada „neznalosť zákona neospravedlňuje.“ Ale keď vidím žalostnú neznalosť zákona medzi novinármi, ktorí spracúvajú témy z verejného života, ako máme očakávať znalosť zákona od občanov pracujúcich v profesiách, ktoré s právom prichádzajú do kontaktu o niečo menej alebo vôbec.

Ako advokát zo skúsenosti viem, že medzi občanmi je znalosť zákonov, aj tých základných, takpovediac nevyhnutne potrebných pre každodenný život, takmer nulová. Panuje tu takmer právne bezvedomie. A v ostatnej dobe sa tento stav rozširuje aj do radov absolventov práva, paradoxne priamo úmerne so zvyšovaním počtu právnických fakúlt. Čím viac fakúlt, tým väčšie právne bezvedomie.

Nemusíte byť géniom, aby ste dospeli k logickému záveru, že ak niekto vôbec nevie, aké zákony platia, asi sa nimi v bežnom živote, pri svojom jednaní a správaní, riadiť nebude. Koná intuitívne, alebo podľa toho, ako to robia iní, alebo ako mu poradí teta či ujo za prepážkou na úrade, alebo v banke. Napríklad ako máte vedieť, či nepáchate trestnú činnosť, keď nepoznáte trestný zákon ?

Keď si priblížime, akú pozornosť tejto oblasti vzdelávania venujeme na školách, vyzerá to tak, že zásadu neznalosť zákona neospravedlňuje, neberieme vážne. Ak mladých ľudí v tejto oblasti nevzdelávame, ako môžeme od nich očakávať, že budú riadnymi občanmi dodržiavajúcimi zákony. Veď ich ani nepoznajú.

Keď sa pozrieme na to, ako pristupujeme k tvorbe zákonov, ktoré sú čoraz komplikovanejšie, vnútorne rozporné, podrobné ako kuchárske knihy a sústavne ich meníme, znemožňujeme znalosť zákona aj “ profesionálom“ alebo tým, ktorí sa pri svojej každodennej práci nezaobídu bez aplikácie zákonov platných pre ich oblasť.

Stabilitu a predvídateľnosť práva rozvraciame nielen ťažkopádnosťou a komplikovanosťou nášho právneho systému zahlteného množstvom podrobných právnych predpisov, ale aj preberaním zákonov spoločných pre členské štáty EÚ.

Sčítané a podčiarknuté – mladých ľudí nevedieme k znalosti práva, naopak. Znižujeme kvalitu ich všeobecného vzdelania a znižuje sa aj ich schopnosť čítať s porozumením aj bežné texty. Okrem toho máme pocit, že tréning pamäte je zbytočnou záťažou detskej mysle, veď si potrebné informácie nájdu na internete. Ale každodenný život musíte žiť bez toho, že by ste boli sústavne zaborení na nete.

Zoči-voči zložitému jazyku zákonov a ich neprehľadnosti musia byť bezradní a odkázaní na odbornú pomoc. Zložitosť zákonov robí aj odbornú pomoc čoraz náročnejšou na čas a teda aj nákladnejšou. Takto sa väčšina spoločnosti namiesto riadenia zákonmi ocitá v zóne neznalosti zákona bez reálnej možnosti prístupu k právnym službám.

Ako má občan, ktorý uzatvára zmluvy, vykonáva rôzne právne úkony, alebo vstupuje do právnych vzťahov bez toho, že by vedel, či jedná alebo nejedná v súlade so zákonom, teda dovoleným spôsobom, akceptovať spravodlivosť rozsudku založeného na platnom zákone, ktorý človek v čase, kedy jeho jednanie zavdalo príčinu súdnemu sporu vôbec nepoznal ? Keď sa o tom, ako mal postupovať, aby bol v práve a jednal v súlade so zákonom, dozvie prvýkrát až na pojednávaní z úst sudcu ?

Ako má rozumieť rozsudku súdu a jeho dôvodom, keď sa nachádza v stave právneho bezvedomia ?

Ako má advokát v záujme klienta pripraviť kvalitnú žalobu a dôkazy, keď si jeho klient kvôli neznalosti zákona žiadne neuchováva ? Potom je skľúčený, že hoci je v práve, na súde nebol úspešný, pretože neuniesol dôkazné bremeno.

Myslí si, že sudca mu musí uveriť, lebo mu to povedal a hovorí pravdu a čuduje sa, ako môže sudca počúvať protistranu, ktorá klame. Ale to, že sudcu o tom, kto klame musia presvedčiť dôkazy, nie je schopný akceptovať.

Kým bude naša spoločnosť v takomto stave právneho bezvedomia a absencie akéhokoľvek pocitu zodpovednosti za vlastné jednanie a vlastný život, nemôžeme očakávať zvýšenie dôveryhodnosti justície.

Pri tejto téme nemožno obísť ani otázku dĺžky súdnych sporov a takzvaných prieťahov v konaní. Z toho, čo som navnímala v praxi, len 10 % prieťahov súvisí so zlou organizáciou práce sudcu a jeho tímu ( ak vôbec nejaký má), alebo jeho „lenivosti“.

Opäť elementárna logika alebo sedliacky rozum. Deň má 24 hodín. Bežný pracovný čas má 8 hodín 5 dní v týždni. Prečítanie 1 strany textu vám zaberie čas x. Napísanie 1 strany textu vám zaberie čas y. Ako chcete garantovať rovnakú rýchlosť vybavovania vecí, keď sudca vopred nevie, aký nápad vecí mu bude pridelený, keďže nikto nevie koľko bude podaných žalôb, ale vieme, že štát sa zaviazal garantovať čo najširší prístup občanov k súdnej ochrane, to znamená, že aj keď na súdy príde v jeden deň milión žalôb, musia ich vybaviť. Ale ťažko môžete čakať, že takéto číslo vybavia súdy rovnako rýchlo, ako keď denne napadne žalôb sto.

Sudca si nemôže vybudovať potrebnú rozhodovaciu rutinu založenú na znalosti právnych predpisov, pretože tieto sa sústavne menia. To sú desiatky stránok nového textu, ktorý je potrebné nielen prečítať, ale naštudovať a postupovať podľa neho.

Keďže je čoraz zložitejší právny systém, zložitejšie sú aj spoločenské vzťahy, zložitejšie sú aj dôkazy a ich vykonávanie. Zmluvy a iné listinné dôkazy sú oveľa rozsiahlejšie, spisy nemajú desiatky, ale stovky a niekedy tisícky strán. Sudca, ktorý má svoje rozhodovanie založiť na znalosti spisu, potrebuje čas na jeho naštudovanie, nielen prečítanie. Pričom v praxi je v takej časovej tiesni, že mu nestačí čas ani na prečítanie veci.

Namiesto zlepšenia pracovných podmienok na súdoch, napríklad zvýšenia platového ohodnotenia administratívneho personálu, ktorý sudcom pomáha v ich práci, a vie ju mimoriadne zefektívniť a urýchliť, sa zavádzajú opatrenia, ktoré kvalitných a zaškolených ľudí zo systému vyženú. Ako súdna mapa ministerky Kolíkovej. Namiesto zlepšenia technického vybavenia na súdoch, čo tiež zvyšuje efektivitu práce, sa špekuluje s presunmi sídiel súdov. A takto by sme mohli pokračovať.

Ťažko hovoriť o nezávislosti justície a vyvodzovaní zodpovednosti za podaný pracovný výkon, keď peniaze na to, aby ste mohli nejaký výkon podať, vám prideľuje výkonná moc. A ak vám jednoducho peniaze na potrebnú efektívnu prevádzku justície nedá, za málo peňazí veľa muziky nezahráte.

Ale médiá a politici jedovato útočia do justície, že nepodáva dostatočne presvedčivé výkony. Útočia na sudcov a štvú proti nim občanov, že sú nedôveryhodní a všetci skorumpovaní. V skutočnosti sa jedná o manipuláciu verejnou mienkou s cieľom pripraviť občanov o prístup k nezávislým súdom. A bez prístupu k súdom a funkčnej súdnej moci sú vaše práva občania len ilúziou. Nikde ich nepresadíte.

Neodborné zásahy politikov úplne decimujú justičné prostredie. Nezmyselné a nepremyslené procesné postupy, sústavné „inovácie“, namiesto stability a predvídateľnosti.

Súdna mapa mala garantovať väčšiu špecializáciu sudcov. Realita ? Pred súdnou mapou mi pojednávali civilné žaloby sudcovia, ktorí sa špecializovali výlučne na civilnú agendu. Po súdnej mape a zlúčení dvoch súdov do jedného, mi civilné žaloby napadli sudcom, ktorí robia trestnoprávnu agendu. Doobeda pojednávajú trestné veci a poobede civilné. Nonsens a nepríjemná situácia pre všetkých. Ale čo myslíte, kto vytiahne krátku ? Občan. A kto bude nedôveryhodný ? Ministerka, ktorá to presadila ?

Nie, justícia.

A čo sa týka veľkého počtu žalôb podávaných na súdy. Podľa môjho názoru, najväčšiu zodpovednosť za veľký počet žalôb nesie štát a štátne orgány. Bordel vo vlastníckych vzťahoch k nehnuteľnostiam, zdedený z predchádzajúcich rokov a iných spoločenských vzťahov, znásobený sústavnými zmenami právnych predpisov a spôsobov jeho „upratania“.

Opatrnícky prístup štátnych orgánov, ktoré zo strachu pred nesprávnou aplikáciou práva uprednostňujú rozhodovanie zo strany súdov.

A v neposlednom rade všeobecný nárast nezákonnosti, nevraživosti a neznášanlivosti v spoločnosti. To všetko zahlcuje súdy.

Poobzerajte sa okolo seba. Ak nevidíte snahu po zvýšení právneho povedomia, po skvalitnení prijímaných zákonov a snahe o stabilitu právneho systému a nie jeho sústavné zmeny, a súčasne počúvate sťažnosti a útoky na nedôveryhodnú justíciu, vedzte, že cieľom nie je zvýšenie jej dôveryhodnosti, ale likvidácia nezávislej justície. A tým likvidácia vašich ľudských a občianskych práv.

Geniálne jednoduché. Ale pre súdruhov a súdružky bez hlbšej znalosti problematiky nepochopiteľné.

Dlhšie P.S.

Vraždiť kvôli odvolaniu bývalého šéfa súdnej rady Prof. JUDr. Jána Mazáka, PhD. a zničiť si nielen svoju budúcnosť, ale aj minulosť ?

Môj klient, štátny občan Švajčiarska žijúci dlhšiu dobu na Slovensku, uveril pozitívnemu obrazu a gloriole, ktorú okolo osoby odvolaného šéfa súdne rady maľovali „nezávislé“ lebofico médiá. Najviac mu zrejme imponovalo jeho pôsobenie v zahraničí a dochádzanie do práce z Bruselu.

Dobrý pocit a očarenie trvalo len do času, kým sa zúfalý klient na tohto pána neobrátil, dôverujúc, že mu pomôže a využije svoju právomoc predsedu súdnej rady a predloží súdnej rade na prejednanie jeho sťažnosť na neštandardné správanie zákonného sudcu v jeho veci, v ktorom klient videl disciplinárne previnenie ( pozmenenie obsahu zápisnice po ukončení úkonu v neprítomnosti sporových strán a vykonanie úkonu v neprítomnosti tlmočníka). Darmo klient predložil dôkazy o tom, že predseda súdu napriek opakovaným podnetom nekonal, čo klient nepovažoval za správne a žiadal objektívne prešetriť zo strany predsedu súdnej rady.

Odpoveď predsedu súdnej rady bola „odzbrojujúca“, ale hlavne v rozpore so zákonom. Nemôže konať, lebo konať mal predseda súdu. Dovi- dopo.

Kvôli zotrvaniu pána profesora na tomto poste vraždiť nepôjde. A áno, justíciu vníma v negatívnom svetle a významne k tomu prispel prístup pána expredsedu súdnej rady. Takže aj takto sa dá pričiniť o zvýšenie dôveryhodnosti justície.