Viktória Hellenbart

(akademická štvrťhodinka čítania)

Mnohí kolegovia mi kladú otázku, čo sa deje s výukou na právnických fakultách a výukou všeobecne. Upadá.

Zo vzdelávacieho procesu v rámci povinnej školskej dochádzky nám našepkávači, ktorí si vytvárajú rebríčky úspešnosti vlastných univerzít a vlastného školského systému, vytlačili ambíciu deti vychovávať. Ergo formovať ich osobnosť, hodnoty k takým charakterovým črtám ako je čestnosť, svedomitosť, pracovitosť, lojálnosť, veľkorysosť, vďačnosť, úcta k sebe a druhým, a potreba byť užitočným členom spoločnosti. Tieto hodnoty sa označili za hodnoty typické pre nedemokratické, totalitné režimy.

Nahradil ich zákaz usmerňovať akékoľvek nevhodné formy správania detí a podporovanie bezbrehého individualizmu, sebectva, narcizmu a chorobnej rivality. Škola vedie deti k falošnej ilúzii, že celý svet sa točí len a výlučne okolo nich a ich záujmov. Zrážka s realitou vedie k tomu, že deti berú do rúk zbraň a strieľajú. Po rodičoch, spolužiakoch, učiteľoch a po celom zlom svete, ktorý nie a nie sa prispôsobiť ich nafúknutému egu.

Nové elity sa regrutujú z ľudí odborne nie veľmi schopných, ale za to v honbe za svojou kariérou a naplnením sebeckých ambícií schopných všetkého. Títo budú krágľovať šikovnejších, slušnejších a rozumnejších od seba s plným nasadením, ich motorom je totiž najmä nekonečná závisť a zloba. Vidíme to v rôznych oblastiach života. DNA novej elity, modernej, je všade rovnaká.

Moderné trendy sa nevyhli ani povolaniu advokáta. Priťahuje čoraz viac ľudí, ktorí právu vôbec nerozumejú. Hoci boli možno schopní sa naučiť niektoré zákony a poučky ( ak sa to od nich v škole vyžadovalo, lebo už ani to nie je samozrejmosť), ale stotožnili sa s nimi vnútorne ?

Asi to mnohých čitateľov prekvapí (možno najmä z prostredia právnikov), ale právo má byť nástrojom vedúcim k nastoleniu spravodlivosti. Ako také totiž stojí na základnej zásade, že práva a slobody jedného končia tam, kde začínajú práva a slobody druhého.

Panstvo práva a spravodlivosti nepodporuje ideu bezbrehého individualizmu, sebectva, rivality a súperenia, nepodporuje ideu panstva peňazí, ale opäť, panstva práva. A panstvo práva nepodporuje panstvo peňazí, ale naopak, má byť hrádzou proti víťazstvu silnejšieho, bohatšieho, vplyvnejšieho a útlaku slabších a chudobných bráni.

Moderní advokáti však neuznávajú, že ich práva a slobody niekde končia, a tých, ktorí to uznávajú a chápu, považujú za slabých, neschopných a menejcenných. Určite nie renomovaných.

To, že konajú v priamom rozpore nielen s duchom, ale aj explicitne spísanými pravidlami stáročia vytváraného a rešpektovaného etického kódexu, ich nevyrušuje. Tento typ právnych noriem, im totiž nestojí za to, aby sa do jeho štúdia zahĺbili. Jednoznačne totiž nepatrí medzi tie, ktoré podporujú ich ponímanie práva a vedomostí z tejto oblasti – ako nástroja na presadenie výlučne individuálnych záujmov a spôsobu, ako zarobiť čo najviac peňazí. Áno, a najmä na nešťastí druhých.

Keď dvaja robia to isté, nie je to to isté. Pri poskytovaní právnych služieb to môže byť tak, že vám niekto pomáha v riešení a hľadaní východiska v ťaživej životnej situácii a vy ho za to platíte, lebo je to jeho povolanie, z ktorého si uhrádza aj svoje živobytie.

Alebo niekto zarába na tom, že vám pomáha a vy mu platíte, lebo ste v núdzi a odkázaní na pomoc a iné východisko nemáte.

Desaťročia, stáročia sa vyučuje v rámci advokátskej etiky, že pevnou súčasťou povolania advokáta je práca pro bono, teda bezplatné poskytovanie právnych služieb a pomoc ľuďom v núdzi. Každý kolega starej školy a klasickej advokácie potvrdí, že takáto práca je bežnou súčasťou práce advokáta, aj keď ju na prvý pohľad možno nevidieť.

Bezplatne poradíte, usmerníte, či už pri náhodnom stretnutí známemu, alebo pri telefonáte, alebo odpovedi na e – mail. Povedali by ste si, no čo je na tom, veď to ho nič nestojí a nezabije ho to, tak aká bezplatná pomoc.

Ale takto rozmýšľa len neinformovaný človek. Na to, aby ste mohli len krátko odpovedať na akúkoľvek otázku z práva, musíte mať naštudované tisícky strán, čo si vyžaduje čas, námahu a platíte za to nielen financiami, ale aj vlastným zdravím. Na námietku, že veď vy to budete vedieť a za 5 minút mi poradíte, reagujem tak, že podám klientovi do ruky napríklad Občiansky zákonník, ktorý má v súčasnosti 880 paragrafov, z nich väčšina má viacero odsekov ,a odlíšené sú aj písmenom popri čísle, napríklad § 879w, a poviem mu, nech si teda za 5 minút nájde odpoveď v tejto knihe. A to som mu už pomohla v tom, v ktorom zákone má odpoveď hľadať.

Bezplatná pomoc sa prejavuje v tom, že kolegovia strávia násobne viac času nad prípadom, než účtujú klientovi, pretože vnímajú jeho osobné pomery a súcitia s ním, že by sa mu vec veľmi predražila. A samozrejme veľa vecí riešite nie bezplatne, ale dokonca na vlastné náklady, lebo ste sa stotožnili s potrebou pomôcť a podporiť dobrú vec.

Niektorí považujú za správne a prejav akéhosi statusu, najať si renomovanú advokátsku kanceláriu, čím sa verejne vychvaľujú na sociálnych sieťach a inde (vždy ma zaujímalo z čoho a ako vzniklo označenie niekoho ako renomovaného, pôvodne totiž pochádzalo od slova „renomé“, ktoré označovalo dobrú povesť, dobré meno, uznávaného odborníka v profesii, ale na mnohých, ktorí sú takto označovaní dnes, už tento pôvodný význam neplatí).

Ale má to háčik, nemôžu si dovoliť zaplatiť služby takejto kancelárie a tak organizujú verejné zbierky finančných prostriedkov na to, aby si mohli zaplatiť advokáta. ( Mne to pripadá, ako keď si namiesto bežného vozidla najmete predraženú luxusnú značku, ale nemôžete si dovoliť jej prevádzku a organizujete na to verejnú zbierku, alebo si to necháte zaplatiť s verejných zdrojov).

Advokát by sa mal vyhnúť správaniu a konaniu, ktoré znižuje vážnosť a dôstojnosť advokátskeho stavu. Vychádzam z toho, že nikoho, kto čo len trocha rozumie pojmu dôstojnosť a vážnosť by nenapadlo organizovať zbierku na vlastnú odmenu alebo odmenu kolegu advokáta a podporovať ju tým, že sa jedná o dobrú vec alebo, že sa osoba bráni šikanóznym žalobám.

Ale čo v prípade, ak to napadne klienta, čomu advokát nemôže zabrániť a ani nemusí vedieť, ako získal finančné prostriedky na zaplatenie jeho služieb. V takom prípade asi advokát nebude verejne vyzývať a podporovať takéto zbierky.

Čaro advokátskej etiky spočíva aj v tom, že aj spôsob odmeňovania advokáta a podmienky spolupráce s klientom sú predmetom advokátskeho tajomstva. Ako vie advokát adekvátne vyúčtovať odmenu, ktorej výška závisí od emociálneho pohnutia a dojatia verejnosti a výšky vyzbieranej sumy ? A ak sa vyzbiera viac, ostatne to klientovi ? Nemôže to slúžiť ako slušný zdroj zárobku, keď vedením súdnych sporov prezentovaných verejnosti ako dobrá vec, alebo boj so zlom, zhromažďujete finančné prostriedky od donorov ?

Žiaľ slovenská realita už pozná aj takéto prípady. V jednom z nich zúfalá klientka na FB hecovala svojich fanúšikov proti zlej protistrane, ktorá si ju dovoľuje žalovať a brať na zodpovednosť za jej neuvážené slová a verejnú dehonestáciu, a pýta od nich finančné prostriedky, aby si mohla zaplatiť advokáta. Advokát stranu klienta podporuje verejnými vyhláseniami, že chudinka klientka čelí šikanóznym žalobám.

A vidíte transparentný účet, kde nabiehajú peniažky. A nenávistné komentáre pod FB statusom na zlú protistranu. Geniálne.

V prvom rade sa jedná o manipulatívne správanie a cielený tlak jednej z procesných strán cez ovplyvňovanie verejnej mienky na nezávislý výkon súdnictva alebo inej zložky štátnej moci. Veď v akom svetle sa ukáže sudca, ktorý nechá prehrať stranu, ktorej právnika platí verejná zbierka ? Domyslite si sami. Je to absolútne neetický prístup k výkonu advokácie. Slobody a práva klientov jednej strany končia tam, kde začínajú slobody a práva druhej strany.

Je to neúcta k vážnosti a autorite súdnej alebo inej štátnej moci. ( Podobne ako frivolné hodnotenie výsledkov súdnych sporov športovou terminológiou hodnotiacou skóre zápasu 3:0, 2:1 a podobne.)

Je to neférové jednanie v rámci hospodárskej súťaže, ak zabŕdneme do obchodného práva.

Ale čo v prípade, ak sa zbierka organizuje na obhajoby v trestných procesoch, kde verejnosť ( ako aj pri iných procesoch) z podstaty veci nemôže mať prístup ku všetkým informáciám a ani odborné vedomosti na ich vyhodnotenie, ale manipulatívne je jej podsúvaná vina alebo nevina konkrétnej osoby. Opäť sa jedná o burcovanie verejnej mienky s cieľom ovplyvňovať nezávislý priebeh vyšetrovania a súdneho procesu.

Za minulej vlády sa v médiách v hlavnom politickom prúde a samozvanej smotánke tešil obrovskej popularite sudca Lynč, ktorého predĺženou rukou a lanom, na ktorom lynčovaní odvisli, boli niektorí vyšetrovatelia, prokurátori a sudcovia.

Teraz sa šíky zhromažďujú na druhej strane barikády, kedy hrozí, že by asistenti lynčovania niesli zodpovednosť, a verejnosť ich má obklopiť ochranným štítom.

Ale ako to vyzerá, keď sa vyhlasujú verejné zbierky finančných prostriedkov na obhajoby obvinených, u ktorých ako u každého, okrem tých, ktorých predtým riešil Lynč, platí prezumpcia neviny. Ale neplatí beztrestnosť, ktorú si niektorí radi zamieňajú s prezumpciou neviny.

Bolo by vhodné pripomenúť nielen laickej, ale aj právnickej verejnosti, že v slovenskom právnom poriadku máme aj zákon číslo 300/2005 Z. z. nazývaný Trestný zákon. A ten pozná napríklad aj také formy trestnej súčinnosti, rozumej spoluprácu pri páchaní trestnej činnosti, ako je schvaľovanie trestného činu ( § 338), ktorej sa dopúšťa ten, kto verejne schvaľuje alebo verejne vychvaľuje trestný čin.

Spomeňme na viaceré mediálne kolečká a výstupy obhajcov obvinených a prokurátorov, z ktorých úst vyslovene zaznieva schvaľovanie postupov a výkladu zákona, ktoré vedú k trestným činom, nech sa už snažia paragrafy prekrucovať akokoľvek. Namiesto otázky, či sa takýchto činov ich klienti dopustili, forsírujú otázku, či určitý postup je zákonný, pričom evidentne nezákonné postupy označujú za bežné ( vedenie tréningových spisov ako pamätníčkov, kde si zhromažďujete a nacvičujete v budúcnosti využiteľné výpovede proti záujmovým osobám).

Ďalšou rozšafnou kuriozitou z tohto prostredia je, že advokáti, u ktorých sa javí, že boli činní v trestných konaniach, v rôznom postavení (zástupcovia poškodených, obhajcovia), v súvislosti s vedením ktorých mohlo dochádzať k zneužitiu právomoci verejného činiteľa a ich účasť mohla byť na úrovni toho, že o páchaní trestnej činnosti museli mať vedomosť, alebo sa na nej priamo zúčastňovali a túto koordinovali (zástupcovia kajúcnikov napríklad), zneužívanie právomoci neoznámili, neprekazili ani neurobili iné opatrenia, ale naopak na plodoch takto získanej práce osôb pôsobiacich ako orgány činné v trestnom konaní participovali oni sami alebo ich klienti.

Ale záverom sa ešte raz vráťme k verejným zbierkam na odmenu advokátov. Je vecou slobodnej voľby každého, ktorého advokáta si zvolí na svoje zastupovanie, spolupráca je vecou dohody a vzťah je založený na dôvere. Výšku odmeny si dohaduje advokát a klient, tretia strana do tohto procesu nevstupuje, ani nesmie vstupovať. Jediným obmedzením pre advokáta pri dohadovaní odmeny je, že táto nesmie byť dojednaná vo výške, ktorá by bola v rozpore s dobrými mravmi, ak je dojednaná takto, dojednanie je neplatné pre rozpor so zákonom. Už vidím, ako sa v duchu bavíte nad tým, kto a ako posúdi, čo je rozpor s dobrými mravmi. Áno môže to byť problém zvlášť u tých, ktorí považujú za jediný dobrý mrav to, že môžu bohatnúť a nevidia v tom nič zlé, naopak považujú to za svoju silnú stránku.

Ak však odmenu advokáta uhrádza štát, alebo prepláca neúspešná protistrana, táto sa vypočíta podľa cenového predpisu, ktorým je vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR číslo 655/2004 Z. z.

Tak napríklad v prípade, ak advokát zastupuje klienta pred správnym súdom ( postavenie policajta mimo službu), jeho odmenu upravuje § 11 odsek 4 vyhlášky tak, že základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vo veciach zastupovania je 1/6 výpočtového základu. Výpočtovým základom je priemerná mzda zamestnanca hospodárstva za 1. polrok minulého roka (pred rokom, kedy sa uskutočnila služba). Pre rok 2024 je výpočtovým základom suma 1373 €, 1/6 výpočtového základu je suma 228,83 €. Okrem toho vyhláška vymedzuje, čo sa považuje za úkon právnej služby a za čo môžete účtovať plný úkon, polovicu z neho, tretinu alebo štvrtinu.

V správnom súdnictve, ktoré je jednoinštančné , čo znamená, že rozsudok súdu prvej inštancie je doručením právoplatný a vykonateľný, obvykle spravím maximálne 3 alebo 4 úkony právnej služby – prevzatie, príprava a konzultácia, podanie žaloby, vyjadrenie k vyjadreniu protistrany a možno ďalšiu konzultáciu, ak je prípad zložitejší. Proti rozhodnutiu môžete podať na vyšší stupeň kasačnú sťažnosť, kde môžete počítať tiež dvomi, tromi úkonmi. To platí aj keď pokračujete ďalej a napádate rozhodnutia mimoriadnymi opravnými prostriedkami dovolaním na najvyššom súde alebo ústavnou sťažnosťou.

Možno by bolo vhodné, aby sa tí, ktorí narábajú zo spoločnými prostriedkami pri dotovaní právnych služieb svojim chránencom a členom ( policajné odbory napríklad), zamysleli nad tým, či je etické platiť akúkoľvek výšku dojednanej odmeny, alebo by bolo vhodné riadiť sa cenovým predpisom, keďže nerozdávajú zo súkromného vrecka. Zo svojho alebo od svojich priateľov si plaťte koľko chcete.

Pre tých, ktorí radi podporujú dobré veci, ďalší príklad :

Vo veci ochrany osobnosti je paušálna odmena advokátovi podľa vyhlášky v za jeden úkon právnej služby v hodnote 180, 93 € ( § 10 odsek 1 a 8 vyhlášky), bez DPH samozrejme. Koľko úkonov by musel advokát vykonať, ak fakturuje 20000 a viac euro ?

A viete akú odmenu určuje cenový predpis za podanie ústavnej sťažnosti ? Verejný priestor je preplnený rôznymi ústavnými právnikmi a super nákladnými renomovanými kanceláriami, ktoré sa špecializujú na ústavné právo ( nehovorím, že sa nejedná o odborne náročnú problematiku). Ale cenový predpis úsilie advokáta oceňuje na odmenu vo výške 1/4 výpočtového základu za úkon, teda napríklad v roku 2024 za spísanie ústavnej sťažnosti vrátane úvodnej konzultácie si môže advokát uplatniť na preplatenie klientovi v prípade úspechu odmenu 2x 343,25 € alebo 3x 343,25 ak napísal aj ďalšie vyjadrenie.

Takže tak.