Viktória Hellenbart

Alebo tak fungujú autoritárske režimy a diktatúry ?

(12 minút čítania myšlienok o názore na postavenie sudcu v hierarchii moci)

Rudi Giuliani, bývalý starosta New Yorku, sám právnik, nedávno podrobil verejnej kritike Georgea Sorosa za to, aké osoby podporoval v kandidatúre na post prokurátorov. Vyčíta mu, že jeho kandidáti, presadzujúci umiernený prístup k postihovaniu páchateľov zločinov, prispeli k tomu, že zločinnosť v USA dramaticky vzrástla. Niektoré zdroje uvádzajú, že sú miesta, kde až 700 násobne.

Z vlastnej praxe vyvodzujem „štatistický záver“, že väčšina osôb, ktoré sú postavené pred „trestný súd“ na základe obžaloby prokurátora, je v konečnom dôsledku aj odsúdená.

Dokazuje to, že v tomto štáte je Alfa samcom štátny aparát a jedinou povinnosťou občana, ako podriadeného člena svorky, je financovať chod tohto aparátu a platiť dane ( a podľa sociálnej politiky štátu ľudia k tomu v poslednej dobe dodávajú aj povinnosť po dosiahnutí dôchodkového veku umrieť) ?

Rozhodne nie !

Pri plnom rešpekte k právnemu štátu a dodržiavaniu zákonov všetkými jeho zložkami by to malo byť signálom, že štát funguje ako má, lebo obžaluje a postaví pred súd len tých, voči ktorým má pádne dôkazy. A ak je postavený pred súd človek, voči ktorému nie je dosť dôkazov, má byť oslobodený. Ak štát funguje zdravo, je správne, že takéto prípady oslobodených spod obžaloby sú skôr výnimkou, než prevažujúcou praxou.

K týmto úvahám a napísaniu tohto blogu ma viedol článok Ľudmily Lackovej z Plus 7 dní elektronicky publikovaný 21.8. 2022 o 6.00, v ktorom sa venovala podľa jej názoru „raritnému“ prípadu, ktorý riešil Najvyšší súd SR. Jednalo sa o rozhodovanie o námietke zaujatosti vznesenej obžalovaným voči sudkyni Špecializovaného trestného súdu z dôvodu jej vyjadrenia na jeho adresu mimo pojednávania, ktoré predniesla pri riešení „problémov“ okolo „problematickej“ požiadavky obžalovaného môcť sa oboznámiť aj s obsahom CD nahrávok, ktoré boli súčasťou spisu.

V tejto časti dodávam, že každý obžalovaný postavený pred súd má právo oboznámiť sa s obsahom spisu vrátane všetkých dôkazov, ktoré sú jeho súčasťou, a ktoré súd vezme pri rozhodovaní o jeho vine a treste do úvahy. Sú časti spisu, s ktorými sa oboznámiť nemôže, nejedná sa však o bežné prípady ( napríklad identita utajovaného svedka). Na strane súdu je teda povinnosť výkon práva obžalovanému umožniť, a to spôsobom, o ktorom zákon explicitne hovorí, že nemá viesť z zbytočnému obťažovaniu sporovej strany a nehospodárnemu konaniu.

Napriek zneniu zákona, sa zdá, že v popisovanom prípade nebolo technicky možné vyhovieť požiadavke obžalovaného a sudkyňa sa to snažila objasniť sporovej strane „inou formou“ komunikácie, ktorá spočívala v tom, že obžalovanému súd objasnil, že má nielen práva, ale aj povinnosti.

V tejto časti je potrebné sa pristaviť pri tom, aké povinnosti má osoba, ktorá bola postavená pred súd ako obžalovaná ? Nie je ich veľa, a koncentrujú sa v povinnosti súčinnosti, aby súdny spor mohol prebehnúť zákonným spôsobom a bez zbytočných prieťahov (napríklad povinnosť preberať zásielky zo strany súdu a zúčastňovať sa hlavných pojednávaní, na ktoré bol predvolaný, ak nedal písomné vyhlásenie, že sa môže pojednávať aj v jeho neprítomnosti a jeho účasť nie je nutná). Pripomeňme si aj pocity krivdy u poškodených, keď sa súdy s páchateľmi vlečú dlhé roky.

Aj niektoré zdanlivé povinnosti tiež majú viac formu výkonu práva obvineného, ktorého obsahom je právo byť prítomný na hlavnom pojednávaní, môcť sa aktívne zúčastňovať pojednávania, klásť vypočúvaným svedkom otázky, vyjadriť sa k ich svedeckej výpovedi a ku všetkým vykonaným dôkazom, obhajovať sa sám, alebo s pomocou obhajcu. Obžalovaný nie je povinný vypovedať, nikto ho k tomu nemôže nútiť, nie je povinný uvádzať skutočnosti a dôkazy proti sebe. Ale súčasne má právo vypovedať a vyjadriť sa ku všetkému a toto právo mu nemôže byť odopreté.

Tu je potrebné zdôrazniť základný princíp trestného procesu, a to je zákaz sebaobviňovania, ktorý patrí medzi zásady spravodlivo vedeného trestného stíhania. Tento princíp znamená, že nie obvinený je povinný dokazovať svoju nevinu (ani obžalovaný, čo je obvinený v štádiu, keď už bol postavený pred súd tak, že prokurátor po skončení vyšetrovania na neho podal obžalobu). Orgány činné v trestnom konaní ( ktorými sú polícia a prokuratúra, a nie súdy! ) sú povinné dokázať jeho vinu do tej miery, aby mohli nezávislé a nestranné súdy vo veci vyniesť rozsudok a nebránila im v tom iná základná zásada trestného procesu známa aj vo svojej latinskej verzii “ in dubio pro reo“ – v pochybnostiach ( napríklad o vine aj po vykonaní všetkých dôkazov ) sa rozhoduje v prospech obvineného.

V popisovanej situácii sa javí, že sa obžalovaný oprávnene domáhal splnenia povinnosti na strane súdu a nejednalo sa o situáciu, v ktorej by on sám zanedbal nejaké povinnosti. Na druhej strane však súd z objektívnych dôvodov požiadavke promptne vyhovieť nemohol, čo automaticky neznamená, že chce obžalovanému odopierať jeho právo alebo s ním jednať zaujato.

V takýchto situáciách sa zvykne spísať úradný záznam a navrhne sa riešenie, napríklad termín, v ktorom bude technicky možné požiadavke vyhovieť, ak len to bola príčina konfliktu ( vyhovie sa, keď bude prítomný technický asistent súdu).

Ale inak už situácia vyzerá vo svetle spôsobu, akým sudkyňa k vyriešeniu problému pristúpila. Obžalovaného v situácii, kedy žiadnu povinnosť neporušil, ale domáhal sa svojho práva (nech aj domnelého) upozornila, že má nielen práva ale aj povinnosti. Neuviedla však aké má on povinnosti a čím ich porušil.

Za to však na jeho adresu uviedla „ že súd dlhodobo pozoruje a registruje jeho opakované pokusy o prevzatie rozhodujúcej pozície a že tieto pripomínajú predsedníčke senátu pokusy jej vlastného psa stať sa v domácnosti vodcom svorky. Zároveň bol obžalovaný upozornený, že predsedníčka senátu nebude skákať, ako obžalovaný píska.“ cituje z uznesenia najvyššieho súdu v článku pani Lacková.

Vyjadrenie ďalších členov senátu, ktorému sudkyňa predsedala, k podanej námietke zaujatosti dotvorilo kontext myšlienkového pochodu a ponímania výkonu súdnej moci, kedy razancia zákroku mala obvinenému “ pomôcť lepšie porozumieť vzniknutej situácii a náležite mu ozrejmiť pozície jednotlivých subjektov, ich práva a povinnosti.“ Z podanej námietky zaujatosti vyplýva, že forma komunikácie asi nebola zvolená vhodne, lebo obvinený evidentne neporozumel. A nie je sám.

Upozornenie o tom, že súd dlhodobo sleduje správanie obžalovaného pôsobí aj ako jeho zastrašovanie, nakoľko obvinený vie, že o jeho osude rozhodne práve tento súd.

Najvyšší súd námietke zaujatosti nevyhovel, pretože nezistil, že by sudkyňa mala niečo osobné proti obžalovanému, ale použité slová považoval za „nevhodné, neúctivé a nerešpektujúce vážnosť inštitúcie, v ktorej predsedníčka senátu pôsobí.“

Pozície jednotlivých subjektov v trestnom konaní, ich práva a povinnosti, upravuje najmä Trestný poriadok. Nikde sa tam nedočítate o tom, že sudca je vodcom svorky, alebo má nadradené postavenie oproti iným subjektom v takom zmysle, ako má alfa samec alebo alfa samica v prírode.

Ale použité prirovnanie je dobrým priestorom na úvahu o tom, či by sa právnické fakulty nemali sústrediť popri vzdelávaní, aj na výchovu budúcich právnikov, aby títo nielen ovládali zákony, ale rozumeli aj právu, a chápali obsah základných ľudských práv, úcty k inej ľudskej bytosti a svetu okolo seba.

Alfa samcom a samicou v Slovenskej republike podľa stále platnej Ústavy a medzinárodných ( stále platných) dohovorov, ktorými je viazaná, je občan a v určitých smeroch aj človek, ako taký. Sféru jeho individuálnej slobody má zabezpečovať zásada panstva práva, čo znamená, že zákony platia pre všetkých rovnako, teda zásadu rovnosti pred zákonom a to, že sa aplikujú s plným rešpektom k ľudským právam.

V takomto kontexte je Alfa samcom panstvo práva.

Súd je orgánom štátu, ktorého chod je financovaný z finančných prostriedkov občanov platiacich dane a teda z výsledkov ich práce alebo inej činnosti ( či už na Slovensku alebo inde, ak peniaze plynú z EÚ) a plní v spoločnosti úlohu v záujme občanov, ktorí ho tým poverili a oni na neho preniesli určitú mieru autority a moci. A túto nevykonáva vo vlastnom mene, ale v mene republiky a tak aj vyhlasuje rozsudky. Pre výkon „práv a povinností“ zástupcov orgánu štátu platí striktná zásada, že môžu konať len to, čo im zákon umožňuje, oproti sfére slobody občana, ktorý môže konať všetko, čo mu zákon nezakazuje. Cítite ten rozdiel ?

Súd sa riadne zhostí svojej úlohy dbať na dôstojnosť pojednávania a vec rozhodnúť nestranne a spravodlivo tým, že strany poučí o ich právach striktne podľa znenia Trestného poriadku a sudca pritom musí dbať aj na pre neho rovnako záväzný predpis, ktorým sú Zásady sudcovskej etiky prijaté uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 594 z 17. decembra 2015 https://www.sudnarada.gov.sk/data/files/1578_680_zasady-sudcovskej-etiky.pdf?csrt=15813441154897850465

Zásady sudcovskej etiky boli prijaté podľa slov uvedených v jej úvode

„uvedomujúc si, že pravidlá etického správania sa sudcov sú dôležitým
faktorom pre dôveru v justičný systém, pre ochranu ľudských práv a posilnenie myšlienky právneho štátu ako aj pre prevenciu obmedzenia korupcie v justičnom systéme.„

Aké sú to zásady ? Nechajme prehovoriť predpis, ktorý znie zrozumiteľne aj laikovi:

Zásady sudcovskej etiky
1) upravujú pravidlá správania sa sudcov, ktorých funkcia je chápaná
v demokratickom a právnom štáte ako výkon povolania, ktorým sa
zabezpečuje ochrana princípov právneho štátu,
2) zdôrazňujú základné hodnoty sudcovskej funkcie a morálne vlastnosti sudcov, ktorých funkcia je chápaná ako celoživotné povolanie,
3) určujú pravidlá a vytvárajú rámec pre reguláciu správania sa sudcov pri
výkone sudcovských povinností i mimo ich výkonu,
4) stanovujú nielen normy pre reguláciu správania sudcov, ale sú aj návodom pre správanie sa sudcu, ktorý má mať možnosť požiadať o pomoc pri riešení etických dilem Súdnu radu slovenskej republiky a príslušné orgány sudcovskej samosprávy.

A prosím začítajte sa do toho, ako sú definované základné hodnoty výkonu sudcovskej funkcie a osobné kvality sudcu. Môžete mať voči tomu nejaké výhrady ?

„1) Základné hodnoty výkonu sudcovskej funkcie (záväzok sudcu voči
spoločnosti -(pozn. autora – nie spoločnosti voči sudcovi) sú najmä:
a) nezávislosť a nestrannosť, b) bezúhonnosť, c) spravodlivosť a transparentnosť, d) zdvorilosť, diskrétnosť, dôvernosť a tolerantnosť,
e) rovnaké zaobchádzanie (nediskriminovanie) a kompetentnosť (kvalifikovanosť).
2) Osobné kvality (vlastnosti sudcu)
V záujme efektívneho vykonávania spravodlivosti má sudca vykonávať
funkciu najmä s ľudskosťou, odvahou, serióznosťou, rozvážnosťou, pracovitosťou, rešpektom a schopnosťou počúvať.„

Plný rešpekt, krásne slová, ale aj správne stanovený ideál a cieľ, nielen pre študentov práva.

V článku III.6) zásad nájdeme aj konkrétne pravidlo, podľa ktorého sa mohla vyriešiť vzniknutá situácia :

„Sudca vo vzťahu k účastníkom konania, svedkom, právnym zástupcom ako aj k iným osobám, s ktorými prichádza do styku v rámci svojej funkcie, vystupuje s trpezlivosťou, dôstojnosťou a zdvorilosťou.„

S kontextom tohto prípadu a rozhodovaním o námietke zaujatosti môže súvisieť aj iný medializovaný výrok tej istej sudkyne “ pane Bože! Aká prezumpcia neviny?“ ako jej údajnej reakcie na námietku kolegov, že nazvala sudcov obvinených v akcii Búrka sviňami (článok III.4. zásad sudcovskej etiky „Sudca vzbudzuje a chráni zdanie nestrannosti, a to aj v konaniach, keď verejnosť prejavuje silné pozitívne alebo negatívne emócie voči účastníkom konania.“)

Môže byť sudca, ktorý nectí a nerešpektuje prezumpciu neviny garantom spravodlivého trestného procesu ? Ako sa môže javiť nezaujatým, keď osobu, ktorá pred ním stojí posudzuje bez rešpektu k prezumpcii neviny, a teda ju považuje za odsúdeniahodnú len na tom základe, že bola na ňu podaná obžaloba ?

Pre tých, čo nie sú sudcami v prípade, znamená prezumpcia neviny to, že rešpektujú nevinu osoby, kým o vine nerozhodne súd reprezentovaný nestrannými a nezaujatými sudcami.

Najvyšší súd Českej republiky v prípade sp. zn. 25 Cdo/1304/2019 z 25.6.2020, publikovaného v zbierke rozhodnutí súdu pod R 41/2021 uviedol, že verejný prejav, vyjadrenie verejného činiteľa, porušujúci prezumpciu neviny je nesprávnym úradným postupom.

Ale čo znamená rešpekt k prezumpcii neviny u sudcu, ktorý v prípade rozhoduje ? Znamená, že je človekom s plnou úctou k právu, nestranným a pripraveným vyvodiť z predložených a vykonaných dôkazov objektívne závery, a že odsúdi človeka, o ktorom je presvedčený, že skutok spáchal a trest si zasluhuje, a nie človeka, ktorého pred neho postavil a za vinného označil prokurátor (alebo médiá a verejná mienka). Tragédiou odsúdenia nevinného nie je len to, že si odpykáva trest hoci sa ničím neprevinil.

Tragédiou odsúdenia nevinného je aj to, že skutočný páchateľ „behá bez trestu po slobode“ a môže predstavovať hrozbu pre všetkých.