Viktória Hellenbart

Alias 15 minút čítania ku kulinárskemu okienku s receptmi na vládnutie

Opäť je v pripomienkovom konaní trestný zákon a trestný poriadok. Tieto predpisy zabezpečujú trestnú politiku štátu, teda to, aby boli páchatelia trestných činov spravodlivo potrestaní, a aby sa zabezpečila náprava poškodeným trestným činom. Cieľom je naša ochrana a bezpečnosť.

To, prečo je potrestaný páchateľ krádeže, lúpeže, znásilnenia, ublíženia na zdraví, alebo zabitia či vraždy, asi chápe každý bez ďalšej diskusie.

Ale zamysleli ste sa nad tým, prečo boli ľudia v priebehu dejín najprísnejšie a nekompromisne trestaní za to, že si niečo myslia, niečomu veria a prípadne to aj dajú najavo ? Aké škody spoločnosti, alebo inému spôsobí to, že si myslíte niečo iné, než ostatní ?

V stredoveku sa prenasledovanie za názor v Európe spájalo prevažne s náboženstvom, teda cieľom bolo v mene boha, a v jeho zastúpení, prenasledovať jeho pozemských nepriateľov, názorových oponentov. Určité náboženstvá boli od staroveku prepojené na štát a jeho vládcov, ako náboženstvá štátne, ako ideológia, ktorá bola povinne presadzovaná u obyvateľstva. Vládcovia boli často označovaní za bohov, ktorí zostúpili na zem.

Javilo by sa, že keď náboženstvo a viera v spoločnosti prestane zohrávať rozhodujúcu úlohu, stratí zmysel prenasledovanie za názor a vieru.

Ale ani s čoraz väčšou sekularizáciou spoločnosti, teda s tým, že sa ľudia húfne odvracajú od viery v boha, prenasledovanie za názor neustalo, naopak jeho intenzita v poslednom období opäť naberá na obrátkach.

Nebezpečenstvo názorov teda nesúvisí len s ochranou božstiev v prísne náboženskom ponímaní, ale aj tých, ktoré sa ujali moci v spoločnosti a ovládajú ostatných vo svetskom ponímaní prostredníctvom zákonov, použitím ekonomických zdrojov zo spoločnosti a jej silových zložiek.

Súčasťou socializmu, ako formy vlády, bol ateizmus, ako oficiálna štátna ideológia, ku ktorej boli dôsledne a bez kompromisov vedené deti aj v školách. Socialistická spoločnosť pochovala boha a dôsledne prenasledovala tých, ktorí mali iní názor. Je evidentné, že bola postavená na tom, že boh, a viera v neho, je prekážkou v udržaní sa tejto formy vlády.

Prenasledovanie ľudí za ich myšlienky, názory a vieru, teda úzko súvisí s bojom o moc a vládu nad svetom, a preto a len preto, sa javí ako adekvátne prostriedkami trestného práva trestať ľudí, posadiť ich do väzení, týrať a usmrtiť, len za to, že ich názory nevyhovujú tým, ktorí sú pri moci.

Demokratická forma vlády sa stala akousi celosvetovou mantrou a všetci, ktorí tento produkt, ako to najlepšie, čo bolo ľudstvo schopné v tejto oblasti vyprodukovať, vyvážajú do sveta, okázalo ukazujú prstom na diktatúry a totalitné režimy, u ktorých je typickým znakom prenasledovanie za názor.

Tiež sa zdôrazňuje, že demokracia je garantom úplnej slobody myslenia, náboženského presvedčenia, ako aj garantom slobody ich prejavu. Znamená to, že v demokratickej spoločnosti by ste nemali byť prenasledovaní za názor, a mnohí Slováci, ktorí vyšli na námestia v roku 1989, sa domnievali, že bojujú za takýto svet v budúcnosti.

Ale čo znamená článok 32 Ústavy Slovenskej republiky ?

„Občania majú právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených v tejto ústave, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené.“

Ústava (zákon číslo 460/1992 Zb.) v článku 26 občanom Slovenska zaručuje slobodu prejavu a právo na informácie, právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Garantuje im zákaz cenzúry, ktorá je mocenským nástrojom na potláčanie názorovej plurality tým, že šírenie určitých názorov zakazuje, a tento zákaz presadzuje mocensky, použitím represie vrátane nástrojov trestného práva.

Zamyslime sa nad paradoxom demokracie, alebo slepou uličkou vládnutia, ako ju vidím ja. Ak majú občania právo postaviť sa na odpor podľa článku 32 voči každému, kto odstraňuje demokratický poriadok, musia potlačiť slobodu prejavu, slobodu myslenia a vieru tých, ktorých myšlienky sú proti demokratickému poriadku.

Prvým skôr všeobecným problémom teda je, že každá forma vlády a moci má v sebe zabudované prenasledovanie názorových oponentov, ako nevyhnutnú súčasť jej zachovania.

Druhým, spojeným s článkom 32 Ústavy, je že žiadna vláda dobrovoľne neprizná, že odstraňuje demokratický poriadok, a uzná postup podľa článku 32 za výkon práva, a nebude naopak pokladať odpor občanov voči sebe za snahu odstrániť demokratický poriadok a nevyužije výhodnejšiu mocenskú pozíciu, ovládanie silovými zložkami a finančnými prostriedkami štátu, na represie voči vlastným občanom.

Zakotvenie článku 32 do Ústavy SR občanom negarantuje, že práva ktoré im ústava dáva, teda aj právo na slobodu prejavu, právo vlastniť majetok, zákaz trestu smrti, nebudú odstránené.

A voči tomu, že sa demokratický poriadok odstraňuje postupne, metódou protiústavnej aplikácie zákonov zo strany orgánov štátu, menších alebo väčších nezákonností pri výkone štátnej správy, výkladnom zákonov zužujúcim priestor ľudských práv a zdanlivo nenápadných zmien a noviel zákonov, je občan bezmocný.

K odstráneniu demokracie dochádza tak, ako sa „varí žaba“. Sediac vo vode si nevšimne, že pridávate jej teplotu až nad kritickú hranicu, a keď si to všimne, už je pozde.

Navrhovaná zmena Trestného zákona upravuje trestný čin podnecovania, ktorého sa napríklad v navrhovanom § 337 odsek 1 písmeno b) dopustí ten, kto „vyzýva na hromadné neplnenie dôležitej povinnosti uloženej zákonom alebo na jeho základe, alebo na závažné porušovanie verejného poriadku.„

Ak je vám zákonom uložená povinnosť, ukladá vám ju zákonodarná moc, poslanci v národnej rade schválením tohto zákona. O tom, že tento zákon svojím obsahom odstraňuje demokratický poriadok, hoci to z jeho znenia, z úmyslu, s ktorým bol prijatý a jeho aplikácie a dôsledkov, ktoré vyvoláva, vyplýva, by mal podľa viacerých fanúšikov právneho štátu rozhodnúť až ústavný súd.

Ale súčasná vláda presadila zmenu článku 124 ústavy, podľa ktorej ak o odstránení demokratického poriadku rozhodne parlament ústavným zákonom, o nesúlade takéhoto zákona s ústavou ústavný súd nemá právo rozhodnúť. Kto má teda právo zareagovať na takúto nedemokratickú zmenu ?

Ak sa občania alebo občan budú domnievať, že môžu postupovať podľa článku 32 ústavy, môžu čeliť trestnému stíhaniu za podnecovanie podľa § 337 odsek 1 písmeno b) Trestného zákona.

Pre bežného občana nie je jednoduchý ani prístup na ústavný súd s cieľom dať preskúmať súlad prijatých zákonov s ústavou, nehovoriac o časovom hľadisku. Kým ústavný súd, ktorý by mal byť súčasťou demokratickej formy vlády, rozhodne, už môže byť demokratický poriadok aktivitou zákonodarnej a výkonnej moci s podporou silových zložiek úplne odstránený.

Obrovskou hrozbou pre občana je znenie navrhovaného § 337 odsek 1 písmeno b) Trestného zákona skryté za slovným spojením uložená povinnosť „na základe zákona“. Toto slovné spojenie totiž umožňuje, aby výkonná moc, teda vláda „upresnila“ zákonné znenie v tom, aké povinnosti sú zákonom uložené, a ako sme už neraz videli, toto „upresnenie“ bolo v skutočnosti ich rozšírením až za rámec zákonom stanovených povinností.

Spôsob, akým, niektoré zložky štátnej moci a orgány činné v trestnom konaní, aplikujú zákon, dáva oprávnený priestor pre obavu že, aj pri aplikácii novoprijatého ustanovenia § 337 Trestného zákona, nás postretnú nepríjemné prekvapenia.

Môže to, ako sa niekto z odbornej verejnosti, alebo z praxe (advokát, sudca, prokurátor, pedagóg), v článku kriticky vyjadrí k prijatému zneniu zákona, a priamo poukáže na jeho konflikt s ústavou, aktivistický vyšetrovateľ alebo prokurátor posúdiť ako podnecovanie podľa § 337 odsek 1 písmeno b) Trestného zákona ?

Historická skúsenosť nás vedie k odpovedi, že určite áno. Rozhoduje len miera potreby zapáčiť sa vládnucej triede.

A nezabúdajme, že súčasťou metódy „(ne)nápadnej“ demontáže demokracie a právneho štátu, je pripravená armáda vykladačov práva z radov odborníkov a právnej praxe, ktorých ,“erudované“ právne a odborné, názory posvätia správnosť aktuálnou mocou prijatého riešenia.

Ako budú v tomto kontexte vnímané názory kritické, ktoré by mohli verejnosť upozorniť na to, že predsa sa len teplota vody, v ktorej žaba sedí, blíži k bodu varu ?

Nebude potrebné kritikov rýchlo, keď aj len dočasne, kým sa neodstráni demokratický režim, umlčať ?