Nie všetci ľudia sú darebáci

3. januára 2023 14:56, Prečítané 1 897x, Viktória Hellenbart, Nezaradené

„ My, donútení proti svojej vôli, vedení nekompetentnými zabíjať nešťastných, zomierame za nevďačných.“

Nastal čas novoročných zdravíc. Ľudia, ktorí sa videli pred tromi dňami, sa po opätovnom stretnutí pred nákupnými centrami objímajú, prajú si všetko najlepšie, ako keby sa roky nevideli. Je to pekný, až dojímavý pohľad. Lenže aj predtým sa pravidelne stretávali, ale bez objatí, bez usmiatych tvárí a bez želania, aby sa tomu druhému vodilo čo najlepšie.

Kvôli plynutiu času a akémusi poriadku vo veciach, kvôli práci, obžive a aj vede, rozsekávame svoje životy na ročné cykly. Hoci v skutočnosti pre každého z nás sú iné časové úseky a etapy tie rozhodujúce a oddeľujúce jednu dôležitú časovú periódu od druhej.

Po skončení “starého” roka bilancujeme. Aký bol rok 2022 ?

Publicista Tucker Carlson vo svojej poslednej známej šou „Tucker Carlson tonight“, označil rok 2022 za rok lží.

Tucker Carlson: 2022 was the year of lying – YouTubehttps://www.youtube.com/watch?v=29-jnvRU_0Y&list=PLsDwP-a4JVmA33ugcqNSP02a8K1ODaxnM&index=51?

V tejto súvislosti musím poznamenať, že Tucker Carlson je považovaný za jedného z najvplyvnejších mediálnych podporovateľov Donalda Trumpa a republikánskej strany. Tej republikánskej strany, o ktorej sa počas poslednej predvolebnej kampane demokrati hystericky vyjadrovali, že ak by mala úspech vo voľbách, znamenalo by to ohrozenie demokracie v USA.

Aj slovenskí politici, ktorí sú aktuálne pri moci, a ktorí sa považujú za jediných demokratov, unisono vyhlasujú, že jedine to, ak zostanú pri moci, zachráni demokraciu. Myšlienka to nie je nová, nový je len názor, že sa jedná o záchranu „demokracie“. Lenže demokracia mala aj v minulosti rôzne podoby – Slovensko má historicky skúsenosti s „buržoáznou demokraciou“, “ ľudovou demokraciou“, „socialistickou demokraciou“. Zákon číslo 100/1960 Zb. z 11.07.1960, pod názvom Ústava Československej socialistickej republiky ( vo vyhlásenom znení) uvádza: „Pred pätnástimi rokmi, v roku 1945, sa náš pracujúci ľud, …rozhodol budovať svoj oslobodený štát ako ľudovú demokraciu, ktorej poslaním bolo zabezpečiť mu pokojný vývoj k socializmu. Na čelo republiky stala si Komunistická strana Československa, osvedčený predvoj robotníckej triedy, zocelený v boji v dobe buržoáznej republiky a za okupácie….Rozvíjajúc socialistickú štátnosť, budeme ďalej zdokonaľovať našu socialistickú demokraciu, rozširovať účasť pracujúcich na správe štátu a na riadení hospodárstva, upevňovať politickú a morálnu jednotu našej spoločnosti, zabezpečovať obranu krajiny, strážiť revolučné vymoženosti ľudu a vytvárať podmienky pre rozvoj všetkých jeho tvorivých schopností.“

Predstava komunistov o zabezpečení „demokracie“ sa pretavila čo článku 4 ´Ústavy : „Vedúcou silou v spoločnosti i v štáte je predvoj robotníckej triedy, Komunistická strana Československa, dobrovoľný bojový zväzok najaktívnejších a najuvedomelejších občanov z radov robotníkov, roľníkov a inteligencie.“

Vyššie uvedené, sme označovali a označujeme slovom totalita ( poznamenávam, že väčšinou mechanicky ako trestuhodné zjednodušenie vecí, ktoré je v móde všade).

Dnešní „proamerickí politici“ rovnaké prístupy označujú tiež za demokraciu. Tentokrát za liberálnu demokraciu.

Pri takomto ponímaní demokracie možno súhlasiť so slovami prezidentky, ktoré uviedla prostredníctvom videoodkazu pri prevzatí Ceny za demokraciu Madeleine Albrightovej, ktorú jej udelil americký Národný demokratický inštitút:

„Demokracia je len taká silná, aká silná je naša každodenná angažovanosť v nej – trpí, keď ju nebránime.“

Podľa toho, akú politiku prezidentky sme na vlastné oči videli, obrana demokracie sa spája s potrebou obmedziť slobodu prejavu a slobodu šírenia informácií.

Ale Európsky súd pre ľudské práva, podľa našich demokratov, asi niekde myšlienkovo poblúdil, keď považuje slobodu prejavu za nezlučiteľnú s tým, ak sa niekto hrdo hlási k tomu, že je platený za to, aby ničil životy tých, ktorí majú odvahu mať iný názor. Aby ich urážal, dehonestoval, znevažoval, udával a ničil im kariéru. Aby bojoval za zavádzanie cenzúry, bojkot obchodníkov, vedcov a všetkých, ktorí majú tú drzosť, že sa nestotožňujú s pretláčanými oficiálnymi verziami príbehov. V novodobých slovenských dejinách sa obdobie vyznačujúce sa takýmto správaním propagandistov vrchnosti nazývalo „ normalizácia.“

Prejav prezidentky mnohým vyznel tak, že najväčším problémom našej spoločnosti je to, „že Slováci veria propagande, klamstvám, pijú z otrávených studní a nepodporujú inakosť.“

Otázka znie, či práve vytváranie dojmu, že iný problém v našej spoločnosti nie je, nie je dôkazom o tom, že od Slovákov sa očakáva, aby verili viac propagande, než vlastným očiam a realite, v ktorej žijú.

Tieto slová sa dajú pochopiť len od človeka, ktorý prijal viaceré medzinárodné ocenenia, u ktorých len ťažko možno, bez dôvery v propagandu a klamstvá, akceptovať, že zodpovedajú reálnym schopnostiam laureáta a výsledkom jeho práce. Sú obrazom mentálneho sveta založeného na predstieraní reality, kde najväčšou hrozbou je odhalenie pretvárky.

Reálny život a skutočné potreby človeka sa odohrávajú podľa iných pravidiel. Dali by ste sa operovať chirurgovi, o ktorom je známe, že zbiera svetové ocenenia, ale za to skalpel sotva držal v ruke ?

Neobrátite sa radšej na toho, o ktorom podľa jeho doterajšej práce a praxe všetci vedia, že je skvelým majstrom vo svojom diele ? Aj keď nemá žiadne ocenenie ?

Prirovnanie k otráveným studniam vedie k zamysleniu o tom, čo kto považuje za skutočné hodnoty, za hodnoty, ktoré definujú človeka, ktorého si môžem vážiť.

U našej prezidentky wikipédia uvádza v jednom z jej programových cieľov záujem o seniorov, vycítili ste to aj z jej prejavu ?

Podľa prístupu politikov k starším ľuďom, sa javí, že ich ideálnom je to, aby sa odchod do dôchodku časovo zhodoval aj s „odchodom zo sveta živých“. Ako inšpirácia môže poslúžiť občan Japonska, pán Šigešio Izumi, ktorý je držiteľom rekordu najdlhšie trvajúceho pracovného pomeru. Na cviklovej plantáži pracoval 98 rokov, kým odišiel do dôchodku vo veku 105 rokov. Šigešio Izumi

Atmosféru, ktorú politici na Slovensku vytvorili, dokonale vystihuje nápis na zapaľovači z čias vietnamskej vojny. Voľný preklad anglického textu by mohol znieť „ My, donútení proti svojej vôli, vedení nekompetentnými zabíjať nešťastných, zomierame za nevďačných.“

“Nie všetci ľudia sú darebáci”, povedal nacistom počas II. svetovej vojny poľský pedagóg, lekár a spisovateľ Januš Korčak, keď vstupoval spolu s deťmi do plynovej komory.

Trikrát odmietol záchranu svojho vlastného života. Prvýkrát vtedy, keď sa rozhodol, že pred okupáciou Poľska nacistami neemigruje, lebo nechcel opustiť deti v sirotinci. Druhýkrát, keď odmietol ujsť z varšavského geta. Tretíkrát, keď bolo rozhodnuté, že všetky deti zo sirotinca odvezú vagóny do koncentračného tábora. Vtedy k nemu pristúpil nemecký dôstojník a opýtal sa ho, či on je autorom knihy „Kráľ Matiáš“, ktorú čítal v detstve. Keď Januš Korčak povedal, že on, dôstojník mu povedal, že do vagónu s deťmi nemusí nastúpiť. Korčak sa ho opýtal, či deti musia ísť do tábora. Dôstojník povedal, že deti pôjdu, ale on nemusí. Korčak nastúpil spolu s deťmi a dôstojníkovi povedal „ nie všetci ľudia sú darebáci“ a o niekoľko dní neskôr v tábore Treblinka išiel do plynovej komory spolu s deťmi. Dve najmenšie držal na rukách a ostatným nič netušiacim deťom cestou rozprával rozprávku. Januš Korčak

Dr. Hans V. Muench, označený za „ dobrého človeka Osvienčimu“, bol jediným človekom, ktorého vojenský súd, ktorý sa uskutočnil priamo v Osvienčime v roku 1947, oslobodil. Dr. Muench, pracoval v koncentračnom tábore ako lekár uskutočňujúci pokusy na ľuďoch. Pred svojimi kolegami a vojakmi predstieral, že robí na ľuďoch rôzne experimenty, lebo mu ich bolo ľúto a vedel, že tak im môže zachrániť život. Tí, ktorí neboli vhodní na experimenty išli rovno do plynovej komory, a tak sa ich snažil falošnými experimentami, ktoré na nich „akože“ robil, zachrániť.

Dr. Hans Muench