Viktória Hellenbart

Premiér, ktorého vláde parlament v decembri vyslovil nedôveru, pobehujúci ako aktivista so svojím menom a súťažným číslom 76 na chrbte, v rámci zvýšenia svojej popularity, v reakcii na šokujúce preddavkové faktúry za ceny energií podnikateľom odkazuje, že je to v podstate ich vina, lebo sa v októbri neozvali.

A to robí v dobe, kedy všetky písomné a ústne vyjadrenia, dokonca aj tie nechcené, je možné zachytiť na nejakom trvalom médiu, ktoré umožní ich autentické pripomenutie.

A tak pripájam linkhttps://www.energie-portal.sk/Dokument/ceny-elektriny-plynu-energii-podniky-firmy-2023-108460.aspx

zo spravodajstva z 24.10.2022, z ktorého sa okrem iného dozviete

„Po opakovaných apeloch podnikateľov vláda dnes (24. októbra) informovala o zastropovaní cien elektriny a plynu pre firmy. Schéma má riešiť prvý štvrťrok 2023, ale aj časť aktuálneho roka.“

Ihneď v reakcii na túto informáciu sa ozvali desiatky kritických hlasov, ktoré nielenže spochybňovali pravdivosť tejto informácie, ale varovali, že opak bude pravdou a čaká nás katastrofa.

Kto mal pravdu ? Premiér, ktorý teraz zvaľuje vinu na podnikateľov, že sa neozvali, a ktorých politici svojou nezodpovednou politikou zničili a spôsobili im nenávratné škody ? Alebo tí, ktorí poukazovali na to, že premiér, napriek opakovaným výzvam podnikateľov, pre nich neurobil nič a teraz ešte detinsky zvaľuje vinu na nich ?

To, že sa niektorí ľudia zamotali vo svete falošných vzorcov, neznamená, že to postihlo celú spoločnosť. Súčasne platí, že každý a jeden nesie plnú zodpovednosť za svoje činy a rozhodnutia, ktoré v živote urobí. Človek, ktorý nestratil morálny kompas, živí sa poctivou prácou a žije jednoducho, ťažšie poblúdi v labyrinte sebaklamu. Každodenná realita života mu totiž ukazuje jasnú cestu a pôsobí ako studená sprcha proti falošným ilúziám.

Takže dôsledkom geniálneho vládnutia bude, že desiatky a možno stovky živnostníkov, ktorí mali to pochybné šťastie, že prežili covidovú tyraniu, jednoducho skončia. Finito. 1+1=2.

Potreba vytvárať falošné vzorce ide ruka v ruke s potrebou vyhnúť sa zodpovednosti za vlastné nezodpovedné správanie. Ruka v ruke so stratou morálky, sebaúcty a s absenciou charakteru.

Nech ste už fanúšikmi akýchkoľvek „izmov“, nezabúdajte, že všetky do jedného zlyhali práve na tom, že ľudia sa spreneverili hodnotám, na ktorých tieto „izmy“ vybudovali. Zlyhali len a výlučne kvôli absencii morálky.

Ak nechceme patriť medzi tých, ktorí obyčajnú rovnicu pre prváčikov 1+1=2, vyriešia spôsobom 1+1=10, musíme byť schopní pozrieť sa do zrkadla a zodpovedať nasledovné:

Ak uvažujete o tom, aké nespravodlivé je, že jeden žije v blahobyte a bohatstve na úkor utrpenia iného, platil by tento vzorec rovnako aj vtedy, kedy by ste vy boli tým boháčom, o ktorom iní hovoria, že žije v blahobyte na váš úkor ?

Ak umožňujeme, aby sa jednotlivci neuveriteľným spôsobom obohacovali na úkor ostatných a bohatli na úkor celých štátov, nie je logické očakávať, že raz sa budú cítiť ako páni sveta, lebo vedia, že si ho celý môžu kúpiť, a že nám budú chcieť vládnuť otvorene a nie cez nastrčené bábky ? Ak im skorumpovaní politici umožňujú koncentrovať moc a peniaze cez nešťastie a utrpenie vyvolané umelo vytvorenými epidémiami a vojnami a inými nešťastiami, z ktorých cynicky profitujú, ťažko je možné od takýchto vládcov očakávať humánny prístup k výkonu moci.

Ich iluzórna moc nie je v množstve peňazí, ktoré majú, ale vo význame, aký peniazom a boháčom pripisujeme my ostatní. Bez práce a otročenia miliónov ľudí by však nemali nič. Peniaze sú len papieriky a netreba už ani tie, takže ich úspech závisí od udržiavania celosvetovej mašinérie iluzórneho sveta kapitálu, ktorý okrem našej práce a otrockého odvádzania daní nie je krytý ničím.

Ak náš hodnotový rebríček velí považovať za úspešných tých, ktorí majú veľa peňazí, bez ohľadu na ich schopnosti a spôsob, akým k nim prišli, nemôžeme sa čudovať, že ľudia, ktorým sa podarilo zbohatnúť sa považujú za nadradených a majú pocit, že môžu druhým ukradnúť ich životy a vnucovať im čo majú robiť. Že si boháči myslia, že “ zožrali všetku múdrosť sveta“, pričom vo svojej zaslepenosti si vôbec neuvedomujú, že sú desiatky, tisíce a možno milióny ľudí, ktorí ich prevyšujú schopnosťami, morálkou a charakterom.

Keď sa ľudia búrili proti predchádzajúcemu režimu, ktorý ich „zotročoval“, ale súčasne ako jediný garantoval veľký rozsah sociálnych výhod od bezplatného zdravotníctva, školstva a iných dostupných služieb, videli zdanlivý lesk „západu“ a obchodov s plnými regálmi najrozličnejších tovarov. Nevideli, že tento „štandard“ a luxus nie je dostupný všetkým, a že odvrátenou stránkou je chudoba iných, bezdomovci, štvrte, v ktorých sa nemôžete bezpečne pohybovať ani za denného svetla. Školy, v ktorých sa namiesto učiteľa, ktorý má autoritu, stretnete s násilím a vraždením.

Každý sa videl na mieste úspešného podnikateľa jazdiaceho na limuzíne, ktorý si do firmy chodí len preberať tržby. Lenže realita bola taká, že väčšina z tých, ktorí po tejto zmene volali, mala šancu dostať sa len do podradného postavenia vazalov a sluhov. Slobode cestovania, okrem dobrodruhov, namiesto zavretých hraníc bránili prázdne peňaženky.

Nikto si nepripúšťal, že ak zborí režim, ktorý prakticky nepoznal nezamestnanosť, môže sa stať nezamestnaným a to so všetkými hrôzostrašnými sociálnymi, ekonomickými, ale aj psychologickými dôsledkami pre celú spoločnosť. Nikto nedomyslel, že hoci celý život pracoval, ako dôchodca v novom režime, bude poníženým bedárom pod hranicou chudoby.

Tí, pre ktorých zborenie režimu nespočívalo v materiálnom blahobyte, ale určitom duchovnom oslobodení, v možnosti slobody myslenia, náboženského vyznania, slobody prejavu a tlače, tiež zažili vytriezvenie z poznania, že tieto slobody sú aj v novom režime iluzórne. Má ich ten, kto má moc a peniaze. Rozdiel je len v tom, že sa nevolá komunistická strana, ale zbohatlík Jožko Mrkvička, ktorý si kúpil „mienkotvorné médium“ a kamaráti sa s tými správnymi zahraničnými chalanmi a domácimi politikmi.

Tí, ktorí vybudovali svoj veľkolepý civilizovaný svet za cenu vydrancovania prírodných zdrojov planéty, aby nimi potom mohli beztrestne plytvať, nám, ktorým vnútili svoj nezdravý životný štýl opovrhovaním našou domnelou chudobou a zaostalosťou, vnucujú ekologickú politiku, u ktorej si nemáme všímať, že jej imanentnou súčasťou je zbrojenie a vedenie vojen, ktoré určite musia mať na prírodu priam blahodarný vplyv, pričom ale dobytok, či psi a mačky, alebo deti, svojím dýchaním a meteorizmom ohrozujú planétu.

Vnútili nám vozenie potravín (nielen) naprieč Európou, kamiónovou dopravou, ktorá zaťažuje cesty, znečisťuje životné prostredie a núti pracovať v nevyhovujúcich podmienkach vodičov, hoci my sme mali vybudovaný potravinovo takmer sebestačný štát. Takmer každé okresné mesto zásobovalo vlastné obyvateľstvo čerstvými výrobkami z pekárne, mliekarne, mäsokombinátu, konzervárne, ktoré v ňom fungovali, a ovocím a zeleninou z poľnohospodárskych podnikov (družstiev alebo štátnych majetkov) z okolitých dedín. Každodenný rozvoz čerstvých výrobkov bol do vzdialenosti niekoľkých desiatok kilometrov. Podniky nemali ambíciu nasýtiť celý svet a konzervovať výrobky za používania agresívnych konzervačných látok, „éčiek“, ktorými sme takí preplnení, že aj pohrebné služby musia prehodnotiť čas uvoľnenia hrobových miest, pretože éčkami zakonzervované telá sa rozkladajú oveľa dlhšie. Zameriavali sa na najbližšie okolie.

O zamestnanosť a zásobovanie obyvateľov napríklad v Lučenci, čo je malé okresné mesto ( do 30000 obyvateľov) sa starali mliekareň, pekáreň, mäsokombinát, konzerváreň (Riso), závody ťažkého strojárstva, ktoré vyrábali nakladače „UNK-čka“, firma vyrábajúca nábytok ( Mier), firma vyrábajúca látky svetovej kvality (Poľana Opatová), firma vyrábajúca obkladačky (Kerko), v blízkom okolí firma Kovosmalt Fiľakovo ( ktorá vznikla už v roku 1906 na výrobu smaltovaného riadu, neskôr viac známa výrobou krbov, kachlí, sporákov), Magnezitka v Lovinobani, Ipeľské tehelne v Kalinove, v rámci bývalého okresu Lučenec, teraz už okresu Poltár viaceré svetoznáme sklárne Poltár, Zlatno, Utekáč. Mnohí si možno ešte spomenú na krásne krištáľové vázy, poháre, ale aj servis pohárov pod názvom “ Zlatá Zuzana“, ktorý poznali od Ameriky po Japonsko.https://www.cas.sk/clanok/592703/po-rokoch-majstri-sklari-opat-ozivili-unikatny-pohar-kedysi-zdobil-kazdu-slovensku-domacnost/

Takmer v každej dedine bolo poľnohospodárske družstvo, ktoré bolo nielen garantom pracovných miest pre obyvateľov, ale aj dodávok potravín. V okolí Lučenca sa pestoval aj tabak.

Okrem toho, pracovné miesta garantovali nemocnice, školy, škôlky, domy služieb, opravovne. Tí, ktorí vlastnili auto boli v menšine, ale zato bolo garantované spojenie takmer do každej dediny hromadnou dopravou, autobusmi, vlakmi, ktoré zabezpečovali spojenie niekoľkokrát denne. Na nákup ste nemuseli chodiť autom do hypermarketov, lebo na každom sídlisku ste mali vo vzdialenosti do 10 minút pešo obchod so základnými potravinami, kde ste mohli kedykoľvek zbehnúť ( neraz aj v papučiach).

Regály sa možno neprehýbali takým množstvom potravín a sortimentom ako dnes, lebo zásobovanie a výroba viac záviseli od miestnych pomerov a možností. Ale snáď sa ani toľko potravín nevyplytvalo a nevyhadzovalo.

V bytovke, kde sme bývali si takmer nikto zo susedov, keď boli doma, nezamykal dvere. Nájomné byty, ktoré boli občanom, mladým rodinám, pracujúcim prideľované, kritikmi režimu pejoratívne označované za králikárne, teraz patria k luxusnému tovaru, za ktorý občania v „trhovej demokracii“ v niektorých mestách platia neuveriteľné sumy, hoci teraz už zďaleka nie sú novostavbami. Ale to sú už „králikárne nového demokratického režimu“, ktorých vlastnenie je dôkazom úspešnej kariéry.

Navštevovali sme sa často, najmä deti sme behali z bytu do bytu, a kde nás práve zastihol obed, tam sme sa všetci najedli. Vypratú bielizeň sme sušili na dvore, na šnúre visela vedľa seba bielizeň a opraté oblečenie viacerých susedov a nepamätám si, že by niekomu niečo zmizlo.

Ako deti sme väčšinu voľného času po príchode zo školy trávili “ vonku“, na dvore pred bytovkou rôznymi hrami. U dievčat sa najväčšej obľube tešilo skákanie cez gumu, skákanie na švihadle, alebo rôzne hry, kedy sme si kriedou kreslili na chodník trasu na skákanie. Veľkým hitom bola vybíjaná, ktorú hrali rovnako radi malí aj veľkí. Rodičia často hrávali pred bytovkou volejbal, alebo len tak spolu posedávali na lavičke.

Skoro všade ( v rámci mesta) sme chodili pešo alebo na bicykli, či mestskou dopravou. V časoch najväčšej „dopravnej špičky“ ráno do školy, do roboty, poobede zase zo školy a z roboty, boli plné chodníky chodcov. Dnes sú cesty plné áut a na chodníku je len zopár peších, ktorí majú obrovský problém prejsť z jednej strany cesty na druhú.

Ako žiačka základnej a strednej školy som chodila do mnohých krúžkov, či už športových alebo iných tzv. „záujmových“. Všetko bolo bezplatné. Nikde ma nerozvážali rodičia, chodila som sama a nebolo to spojené so žiadnym, alebo len s minimálnym rizikom.

Toto sú moje spomienky. Prirodzene, že nebolo všetko ideálne, ale dalo sa to zlepšovať a bolo na čom stavať.

Z väčšiny závodov v Lučenci po roku 1989 zostali len ruiny. Privatizéri ich „rozpredali“ na súčiastky, výrobné linky rozpílili a vyviezli do zahraničia ako šrot ( závody ťažkého strojárstva) a za utŕžené peniaze si privatizér kúpil pekné auto a išiel na luxusnú dovolenku. Ľudia zostali na ulici. Alebo ich „zošrotovalo“ konkurzné konanie, keď neboli schopní prežiť v nových trhových podmienkach a vytvorilo údajnú “ konkurznú mafiu“, ktorú teraz zastrešil zákon a vytvoril kategóriu špeciálnych správcov, ktorí budú mať možnosť prísť k lepšie platenej práci tak, že sa im do tohto zoznamu podarí dať zapísať.

Hlinikárne Slovalco, ktorým sa podarilo prekonať ťažké obdobie „prerodu režimov“ neprežili súčasný režim, vládu tej najlepšej vlády, akú Slovensko malo, ak budem parafrázovať slová, ktoré povedal krátko po voľbách ich víťaz, ktorý vládu zostavoval.

Pritom už pri odpojení prvých pecí, v prvej polovici, alebo v polovici minulého roku, bolo známe, že to ruskú konkurenciu mimoriadne zarazilo, nakoľko Slovalco považovali za špičku v obore a za jedného zo svojich najväčších konkurentov a nielen v Európe. Údiv nad zlikvidovaním takéhoto podniku, s cieľom ublížiť Rusku, ktorému tým len zničili najvážnejšieho konkurenta, je viac než pochopiteľný.

Ale zúfalci fungujúci vo svete falošných vzorcov nás budú uisťovať o svojej genialite, ktorej nepochybne aj sami veria, ináč by si neboli schopní s takou vervou strieľať do vlastných nôh.

Neexistuje dôvod, ktorým by vedel čestný človek, a čestný politik odôvodniť to, prečo mu je proti srsti prejav vôle jeho voličov, prejav vôle ostatných ľudí o osude ktorých rozhoduje, vyslovený v referende.

Pri „izme“, za ktorý teraz horlia aj politici, a ktorý máme zakotvený v zákonoch, sú politici platenými zamestnancami občanov. Lebo zdrojom ich príjmu sú dane, ktoré im my skladáme na kopu svojou prácou a tiež sme to my, ktorí ich do ich funkcií menujeme. A obdobne ako to platí v pracovnom alebo obchodnom práve, kto menuje, má aj právo odvolať.

Ale ak sú politici dosadenými bábkami tých, ktorí si myslia, že majú skutočnú moc, lebo majú peniaze, a sú povinní presadzovať vôľu svojich dobrodincov a nie občanov, ktorí sú len v pozícii užitočných idiotov, potom je referendum mimoriadne škodlivým nástrojom. Lebo by mohlo presadiť skutočnú vôľu ľudí a nie záujmy politikov a ich skutočných mecenášov.

Prejavená nespokojnosť ľudí je veľkou hrozbou. Lebo akokoľvek si bohatý, si v menšine. Nie nadarmo si boháči dávali robiť štúdie, či budú nimi platení ľudia voči nim lojálni, keby došlo k násiliu davu alebo ak by ľudí prestali platiť. Lebo ak chcete utláčať miliardy ľudí a tí sa voči vám vzbúria, lebo napríklad zatúžia po vašom majetku, ťaháte za kratší koniec.

Naivitu falošného vzorca o bezpečí, ktoré vám zaručujú peniaze, môže demonštrovať napríklad každodenná realita jedného zo štátov Latinskej Ameriky, Brazílie. Rozdiely, ktoré tam sú, medzi životnou úrovňou bohatých a chudobných si u nás vie len málokto predstaviť, okrem tých, ktorí tam boli a videli to na vlastné oči. A opovrhovanie prvých tými druhými tiež.

Šanca, že sa dostanete z chudobnej vrstvy do tej bohatšej, je takmer nulová. Domy boháčov sú prísne chránené, v mnohých prípadoch obohnané reťazami a ochranka drží 24 hodín stráž pred nežiadúcimi votrelcami.

Tí, ktorí sa tešili z návratu kapitalizmu, si určite neuvedomili, že jeho súčasťou je, že boháči budú bohatnúť a chudobní budú čoraz chudobnejší, bez šance vymaniť sa z tohto prostredia. Bohatstvo dáva moc a moc umožňuje postaviť sa nad zákon. Rovnosť pred zákonom bohatého s chudobným je v takomto svete ilúziou.

Právny štát mal garantovať rovnosť pred zákonom a demokracia, ako vláda ľudí, mala umožniť, aby občania zareagovali výmenou na neschopnosť politikov.

Ale platí to na Slovensku ? Keď nás absolútne neschopní ľudia presviedčajú o tom, že majú právo vládnuť, pričom sa nehanbia otvorene dávať najavo, že nie sú samostatní, že nie sú suverénom vo vlastnom štáte ?

Od čoho vlastne sa ich právo vládnuť odvíja ? Od vôle tých, ktorí ich tam dosadili a sľúbili im, že keby došlo k najhoršiemu, tak sa o nich postarajú?

A čo bude s nami ? Mienia nás vykúpať v krvi, tak ako nešťastných Ukrajincov, ktorých záujmom má byť umierať za štát, ktorý už bez peňazí „zvonka“ nemôže samostatne existovať, ale ktorého demokraciu, ktorú nikto nikdy nevidel, bránime zatiaľ len vlastným majetkom a obetujeme jej celý náš priemysel a životy svojich ľudí ?

Ak orgány činné v trestnom konaní, ktoré údajne majú bdieť nad dodržiavaním zákonnosti, nevidia v rozdávaní nášho majetku, ohrození našej bezpečnosti, prevzatí ručenia za cudzie dlhy bez akýchkoľvek garancií, vydaní občanov ohrozeniu života a zdravia kvôli enormným zlou politikou zvýšeným cenám energie, nič zlé, neveští to pre našu budúcnosť nič dobré.