Viktória Hellenbart

Advokát mal potrebu rozvíriť hladinu verejnej mienky tým, že sa pochválil neprávoplatným rozhodnutím sudcu Mestského súdu Bratislava IV JUDr. Michala Kubiša, ktorý pod spisovou značkou 16 Cpr/2/2023 vydal uznesenie, ktorým nariadil neodkladné opatrenie, ktorým nariadil Ministerstvu vnútra SR zdržať sa voči klientovi advokáta uplatňovania a výkonu organizačného opatrenia ministra vnútra číslo 21 zo dňa 26.10.2023 a personálneho rozkazu ministra číslo 432 zo dňa 27.10.2023. Súčasne uložil ministerstvu povinnosť umožniť policajtovi výkon štátnej služby na Prezídiu Policajného zboru v Bratislave vo funkcii I. viceprezidenta PZ Prezídia PZ.

Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že žalobca zaradený vo funkcii I. viceprezidenta PZ Prezídia PZ, je „zamestnanom žalovaného v stálej štátnej službe“ podľa zákona číslo 73/1998 Z. z. Pre laickú verejnosť to nebude mať možno až taký význam, ale odborná verejnosť rozlišuje pracovnoprávny vzťah upravený Zákonníkom práce zákonom číslo 311/2001 Z. z. a služobný pomer upravený v prípade policajtov zákonom číslo 73/1998 Z. z. Služobný pomer je považovaný za obdobný pracovný pomer a Zákonník práce sa tento služobný pomer použije len ak to ustanovuje osobitný predpis. Týmto osobitným predpisom v prípade policajta je zákon číslo 73/1998 Z. z.

Zákon o štátnej službe policajta upravuje od § 231 tzv. konanie vo veciach služobného pomeru a vo všeobecnosti počíta s dvojinštančným rozhodovaním v týchto otázkach už na úrovni orgánu štátnej správy, teda ministerstva vnútra. Vo väčšine prípadov počíta tiež s tým, že vydané rozhodnutie je účinné dňom doručenia účastníkovi a podané odvolanie nemá odkladný účinok.

Konanie v prvom stupni vo veciach služobného pomeru uskutočňuje a rozhoduje v ňom minister a nadriadený a ďalšie subjekty, ak to ustanovuje tento zákon. Ak je proti rozhodnutiu prípustné odvolanie, toto je možné podať v lehote do 15 dní tomu orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. O odvolaní rozhodne najbližší nadriadený orgánu, ktorý rozhodnutie vydal.

Toho si je vedomý aj advokát, ktorý poukazuje na to, že o odvolaní bude rozhodovať ten istý orgán, ktorý rozhodnutie vydal, teda minister, a ani podané odvolanie nebude mať odkladný účinok, a je teda nutné, aby súd rýchlo priskočil na pomoc jeho klienta vydaním neodkladného opatrenia, ktorým dočasne odloží účinky rozhodnutí ministerstva – organizačného o zrušení miesta viceprezidenta a personálneho rozkazu o preložení.

Advokát sa dovolával neplatnosti personálneho rozkazu, pre absenciu súhlasu zo strany Úradu na ochranu oznamovateľov.., keďže policajt mal zo strany prokurátora špeciálnej prokuratúry priznaný status chráneného oznamovateľa.

Súčasne však v návrhu poukazoval na to, že sa domáha ochrany zo strany súdu aj z dôvodu zákazu diskriminácie klienta, kedy o antidiskriminačných sporoch rozhoduje súd podľa civilného sporového poriadku a nie správny súd, čím chcel zrejme založiť právomoc a príslušnosť Mestského súdu Bratislava 4 na toto konanie, nakoľko správnou žalobou na správny súd by sa mohol obrátiť až potom, keď by bolo rozhodnuté zo strany ministerstva o odvolaní, a on potreboval dosiahnuť rýchlu dočasnú úpravu pomeru, rýchly zásah súdu na ochranu svojho klienta.

Advokát sudcovi tvrdí, že zákon na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti číslo 54/2019 Z. z. má prednosť pred zákonom o štátnej službe príslušníkov policajného zboru 73/1998 Z. z., čo však podľa § 7 odsek 1 zákona na ochranu oznamovateľov neplatí absolútne, pretože tento zákon počíta s prípadmi, kedy súhlas úradu potrebný nie je. To bude vecou dokazovania a vyplynie z konkrétnych skutočností súvisiacich nielen s rozhodnutím služobného úradu, ale aj s konaním o udelení statusu chráneného oznamovateľa, pretože ten požíva ochranu voči vlastnému zamestnávateľovi len v prípade, ak oznámil protispoločenskú činnosť, ktorej sa dopustil jeho zamestnávateľ, teda služobný úrad.

A tu musí každému udrieť do očí fakt, že policajt z najvyšších poschodí policajného zboru, viceprezident, ak má mať ochranu oznamovateľa voči svojmu zamestnávateľovi, musel oznámiť protispoločenskú činnosť buď prezidenta policajného zboru, alebo samotného ministra vnútra, a to ešte predtým, než tento status získal. Teda za predchádzajúcej vlády a za predchádzajúceho policajného prezidenta. Fíha !!! Znamená to, že sa policajný prezident Hamran a minister vnútra ( Mikulec, Šimko, Ódor) dopustili protispoločenskej činnosti. Sme zvedaví.

Bude skutočne zaujímavé sledovať, ako sa tento prípad rozvinie, a keďže ho advokát spravil predmetom verejného záujmu, môžeme dúfať, že budeme jeho detaily verejne analyzovať ako fanúšikovia na tribúne počas futbalového zápasu.

Ale vráťme sa k promptnému zákroku súdu. Právny úkon, ktorý urobil zamestnávateľ bez súhlasu úradu je neplatný uvádza zákon na ochranu oznamovateľov § 7 odsek 8. Lenže, rozhodnutie služobného úradu, rozhodnutie ministra o organizačnom opatrení ako aj personálny rozkaz nie sú právne úkony, ktorých neplatnosti je možné sa dovolávať.

Sú to individuálne správne akty, teda rozhodnutia štátneho orgánu, u ktorých je možné domáhať sa ich zrušenia pre nezákonnosť. Pre laika slovíčkarenie, pre odbornú verejnosť viac ako podstatný rozdiel.

Zrušenie rozhodnutia dosiahnete podaním opravných prostriedkov voči nemu, v danom prípade podaním odvolania a následne podaním správnej žaloby správnemu súdu, a keď ten žalobe nevyhovie, podaním kasačnej sťažnosti.

Nebudem komentovať to ako pán advokát na verejnosti objasňoval veľký úspech jeho klienta dosiahnutý vydaním neodkladného opatrenia.

Súd konajúci podľa Civilného sporového poriadku ( zákon číslo 160/2015 Z. z. ), ktorého právomoc je vymedzená v § 3 tak, že súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány, nemohol nadobudnúť dojem, že prejednáva súkromnoprávny spor. Svoju právomoc zjavne založil, stotožniac sa s navrhovateľom, na fakte, že poskytuje dočasnú ochranu navrhovateľovi, ako budúcemu žalobcovi v antidiskrimačnom spore vedenom podľa § 307 Civilného sporového poriadku.

V tomto kontexte však stojí za pozornosť výrok číslo IV. neodkladného opatrenia. Toto opatrenie totiž súd vydáva len do určitého času, do vyriešenia spornej otázky, čo musí súd v neodkladnom opatrení tiež dostatočne zrozumiteľne zadefinovať ( toto tvrdím preto, lebo len správny súd môže rozhodnúť o tom, či je alebo nie je zákonné rozhodnutie ministerstva, ktorého účinnosť mestský súd svojím rozhodnutím suspendoval).

Súd to poňal tak, že žalovaný – Ministerstvo vnútra SR, môže podať v právnej veci žalobcu Ministerstvo vnútra SR proti žalovanému policajtovi, žalobu o navrátenie do pôvodného stavu alebo o náhradu škody alebo inej ujmy spôsobenej výkonom neodkladného opatrenia.

Tento výrok je pre mňa prinajmenšom zvláštny, a nie preto, že som podobný výrok v prípade vydania neodkladného opatrenia, ako ani neodkladného opatrenia v takejto veci, ešte nečítala, veď ani za 1000 rokov praxe sa advokát nemôže stretnúť so všetkými možnými prípadmi.

Tento výrok sa tvári, že súd pomery medzi žalobcom a žalovaným neupravil dočasne, ale trvalo, lenže uznesením o neodkladnom opatrení bez vykonania dokazovania nemohol a ani nerozhodoval o zákonnosti alebo nezákonnosti rozhodnutia orgánu štátnej správy a služobného úradu, lebo na to nemá právomoc a dokazovanie ani nevykonával.

Súčasne súd vo výroku nevymedzil dostatočne určitým spôsobom trvanie neodkladného opatrenia. Ak ním mal byť výrok IV. tak ten vyznieva bizarne: Ministerstvo vnútra SR, ako žalovaný vo veci neodkladného opatrenia, môže podať v právnej veci žalobcu Ministerstvo vnútra SR žalobu proti policajtovi o navrátenie do pôvodného stavu.

Nuž asi je dôvodné sa domnievať, že žalobca v právnej veci navrátenia do pôvodného stavu, ktorým má byť Ministerstvo vnútra SR, neexistuje, pretože pred vydaním neodkladného opatrenia, žiadna potreba navrátenia do pôvodného stavu nevznikla. Súd mal a musel rozhodnúť tak, že nie žalovanému,( ministerstvu), ale žalobcovi (policajtovi) ukladá povinnosť v určitej lehote podať antidiskrimačnú žalobu, o ktorej by mohol mať právomoc rozhodovať.

Súd si podľa § 336 odsek 1 Civilného sporového poriadku nemohol myslieť, že vydaním tohto neodkladného opatrenia dosiahne trvalú úpravu pomerov medzi policajtom (žalobcom) a ministerstvom vnútra, pretože nemá žiadnu právomoc rozhodovať o zrušení individuálnych správnych aktov ako o nezákonných, ale ktorých účinnosť si dovolil pozastaviť.

Ak sa domnieval, že cez právomoc rozhodovať o antidiskriminačných sporoch má právomoc vydať neodkladné opatrenie ohľadom trvalého pozastavenia účinkov rozhodnutia ministerstva ( ako individuálneho správneho aktu), nemohol sa domnievať, že týmto trvale upraví pomery medzi stranami, bol preto povinný podľa § 336 odsek 1 CSP rozhodnúť, že žalobcovi v konaní o neodkladné opatrenie, teda policajtovi, uloží povinnosť podať v určitej lehote ( súdy dávajú obvykle 30 dní) antidiskriminačnú žalobu voči žalovanému ministerstvu.

Z výroku IV. neodkladného opatrenia sa javí, ako keby malo ministersrvo status žalobcu vo veci žaloby o navrátenie do pôvodného stavu bez toho, že by takúto žalobu podalo, len tým, že ho za žalobcu označil súd. Lenže status žalobcu vám nemôže nanútiť súd, stáva sa ním strana až momentom doručenia konkrétnej žaloby na súd.

Takýto výrok neobstojí ani vo svetle § 337 Civilného sporového poriadku, ktorý počíta s nariadením neodkladného opatrenia ešte pred podaním žaloby vo veci samej, pretože vec sama nemôže spočívať len v odstránení účinkov neodkladného opatrenia, ale musí súvisieť s tou vecou, kvôli ktorej bolo neodkladné opatrenie vydané a v tomto prípade, s budúcim konaním o antidiskriminačnej žalobe, ktorou si súd založiť právomoc konať.

A ďalšia otázka za milión. Čo keď správny súd rozhodne, že opatrenia, ktorých výkonu sa má ministerstvo zdržať sú v poriadku a rozhodnutia sú v súlade so zákonom ? Je toto situácia, s ktorou mestský súd počíta, kde už dnes označuje za žalobcu ministerstvo, ktoré majúc právoplatné rozhodnutie služobného úradu, má podávať žalobu o navrátenie do pôvodného stavu ? Pôvodného stavu od čoho ? Pôvodného stavu pred vydaním neodkladného opatrenia ?

Neodkladné opatrenie však nezakladá nový právny stav, je len dočasnou úpravou pomerov a riešením je domáhať sa jeho zrušenia, čo je možné zrušením neodkladného opatrenia a nie podaním žaloby o navrátenie do pôvodného stavu. Čo bude pôvodným stavom ? Navrátenie účinkov rozhodnutiu ministerstva ?

Aj nad ostatnými povinnosťami, ktoré súd kreoval ministerstvu neodkladným opatrením, by sa dalo zamyslieť, či má vôbec súd právomoc vstupovať do kompetencií ministerstva ( povinnosť zachovať funkciu I. viceprezidenta PZ) a čo má znamenať umožnenie výkonu štátnej služby na tomto poste, ktorý bol organizačným opatrením zrušený, ktoré rozhodnutie súd nemá právomoc preskúmavať a zrušovať, hoci sa domnieva, že môže jeho účinky neodkladným opatrením suspendovať, a ďalšie a ďalšie otázky, s ktorými sa bude zrejme zaoberať odvolací súd a sporové strany.

Pomerne zaujímavé je aj posúdenia prípadu z pohľadu možného výroku rozsudku súdu v prípade ak rozhoduje o antidiskriminačnej žalobe.

Opakujem, že z prípadu urobil vec verejného záujmu advokát, a tak mnohí z verejnosti hodenú rukavicu už prijali a prijímajú.

Takže sa tešíme na ďalšie rozuzlenia v právnej motanici, ktorá tu vzniká z čisto politických dôvodov, a preto právna kreativita a presadzované riešenia, budú len čiastočne užitočné pre ostatnú právnu prax a aj ja sa budem sledovaním tohto prípadu zameriavať na vyabstrahovanie takéhoto úžitku ( aj pre svojich klientov).