Viktória Hellenbart

Alebo trocha pesimizmu na začiatok roka.

Venovať sa komplexnejšej téme v dobe, kedy čitateľa zaťažuje prečítanie jednej rozvitej vety, alebo odseku, v ktorom sú tie vety až tri, je veľkou výzvou. Vzdelanostnej úrovni budúcej generácie by najlepšie zodpovedalo zobrazenie zložitých tém v populárnych „memečkách“ alebo piktogramoch.

Vstupovať do pracovne advokáta v ďalšom roku po takmer tridsiatich rokoch právnej praxe sa mi darí len s obrovským sebazaprením. Nie preto, že by som stratila dôveru v to, že právo a spravodlivosť sú pre ľudstvo tak dôležité, ako dobré základy a statika budovy, ale preto, že je náročné sledovať ako absolventi právnických fakúlt , nielen na Slovensku, tieto piliere húževnato búrajú a pri tomto úsilí ignorujú tých, ktorým by právo a spravodlivosť mali slúžiť.

S opovrhnutím odstrkujú tých, z ktorých peňazí sú platení zdôrazňujúc vlastnú nadradenosť plynúcu z údajnej znalosti veci.

Právo prestáva byť nástrojom na dosiahnutie spravodlivosti a čoraz viac sa stáva len živobytím absolventov práva, ktorých je viac ako húb po daždi. Ale to, že pomaly takmer každý druhý občan Slovenska má vyštudované právo paradoxne nespôsobilo, že by sme mali pocit, že žijeme v štáte, v ktorom panuje úcta k právu, kde sa zákony dodržiavajú a platia pre všetkých rovnako. A nespôsobilo ani to, že by sa medzi pospolitým ľudom šírili čo i len elementárne znalosti z oblasti práva súvisiace s ich bežným životom. Tí, ktorí nevedia ani to, aké sú základné náležitosti kúpnej alebo pracovnej zmluvy, sa fundovane vyjadrujú k téme právneho štátu.

K stále živej mantre „neznalosť zákona neospravedlňuje“ sa žiada dodať, že neospravedlňuje len tých, ktorí nestoja nad zákonom. A tiež to, že v časoch prekvitajúceho úpadku vzdelania, si vytvárame tak zložitý svet často nezmyselných a nekvalitných zákonov, že skutočnou znalosťou všetkých zákonov sa nemôže pochváliť ani ten najlepší sudca na svete. Takže sme vlastne v situácii, kedy všetci hlučne vykrikujú, že sa rúca právny štát, pričom o práve nemajú ani šajnu. A tiež treba dodať, že na to, že väčšina z nás ani netuší, aké zákony tu platia, si počíname celkom dobre, pretože aj zarytí evolucionisti sa inštinktívne riadia systémom hodnôt pripomínajúcich desatoro.

Symptomatické pre našu dobu je, že tých čo si myslia, že stoja nad zákonom a vôbec sa oň nezaujímajú počujete najhlasnejšie volať po záchrane hodnôt ako je právny štát. Lenže v ich predstavách sa jedná o situáciu, kedy sú právnici a zákonodarcovia dobrí len na to, aby im odstránili z cesty nepohodlné zákony. Ale nie preto, že by tie pre nich pohodlné chceli dodržiavať. Ľudia stojaci nad zákonom si nad ich dodržiavaním nikdy nelámali hlavu a teda aj ich znalosť je pre nich zbytočným zaprataním obmedzenej kapacity mozgu, ktorá sa dá lepšie využiť na vymýšľanie spôsobov ako zbohatnúť na úkor ostatných. Ale prispôsobiť zákon potrebám mocných bez ohľadu na to, aké škody narobí v spoločnosti, je potrebné, aby mocní vyzerali ako ľudia, ktorí zákony ctia.

Tí čo sú pri moci nepociťujú ako problém, keď konajú v rozpore so zákonom, pretože sa vždy nájde tím právnikov, ktorí sa nechajú najať, aby verejnosť presvedčili o tom, že biele je čierne a čierne biele a vyložia každý zákon tak, ako si to želá ten, kto im platí.

Ktorí takto narábajú s právom, spravodlivosťou a pravdou, sú ako opitá spoločnosť tancujúca na streche budovy s vážne porušenou statikou. Tu už nie je otázkou, či sa budova zrúti a pochová všetkých, ale kedy.