Viktória Hellenbart

Nielen advokátov zaujali informácie, že jeden z kolegov sa mal pochváliť spôsobom, ktorý prenikol na verejnosť, že ústavný súd určite rozhodne podľa jeho predstáv, lebo mal hlavné slovo pri nominácii osôb na post sudcov ako poradca prezidentky. Bez ohľadu na to, či sú tieto informácie pravdivé alebo nie, takéto prípady samochvály v priebehu súdnych sporov, a potreby niektorých sporových strán sa navzájom hecovať a podpichovať, nie sú raritou, ale často sú len v rovine svalnatých rečí.

V súvislosti s tým, nad čím sa budem zamýšľať, musím hneď skraja pripomenúť príslovie “ podľa seba súdim teba“, o pravdivosti ktorého budú pochybovať asi len tí, ktorí ešte nemajú dosť životných skúseností.

Vo svete tak naivného advokáta, ktorý ctí advokátsku etiku, ako aj hodnoty, ktoré má advokácia predstavovať, a ktorých presadzovanie je poslaním advokáta, platí, že osoba, ktorá skladá pred tým, ako sa ujme úradu ústavného sudcu do rúk prezidenta sľub „Sľubujem na svoju česť a svedomie, že budem chrániť neporušiteľnosť prirodzených práv človeka a práv občana, chrániť princípy právneho štátu, spravovať sa ústavou, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a rozhodovať podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne.“ nebude pri svojom rozhodovaní zohľadňovať to, kto ho do funkcie sudcu ústavného súdu nominoval a dosadil, v čom sa nepochybne postaral o jeho kariérny rast.

Naivný advokát si nevykladá to, že sudcovia skladajú sľub do rúk prezidenta tak, že prezident má nad nimi kontrolnú právomoc, môže usmerňovať a ovplyvňovať ich rozhodovaciu činnosť. Prezidentská kancelária totiž argumentovala niečím, čo zaváňalo rovnakou logikou, keď namietala, že generálny prokurátor nevyhovel jej požiadavke a nepredložil prezidentke na požiadanie rozhodnutia generálnej prokuratúry o podnetoch podaných podľa magického § 363 Trestného poriadku. Generálneho prokurátora totiž vymenúva a odvoláva prezident republiky, takže by prokurátor mal poslúchať ?

Lenže, prezident republiky zase skladá pred národnou radou do rúk predsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky sľub, ktorý možno stojí za to zverejniť v úplnom znení „Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Budem dbať o blaho slovenského národa, národnostných menšín a etnických skupín žijúcich v Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem vykonávať v záujme občanov a zachovávať i obhajovať ústavu a ostatné zákony.“ Znamená to, že predseda ústavného súdu, ktorý sľub prezidenta prijal, má nad ním kontrolnú právomoc a môže zasahovať do výkonu funkcie a právomocí, ktoré prezident má ?

Ak je pravdou, čo uniklo o „samochvále“ advokáta na verejnosť, lebo úspech jeho sťažnosti pred ústavným súdom je aj jeho úspechom, zvlášť keď verejnosť vie, že svoje úspechy na súdoch nad protivníkmi rád prezentuje v športovej terminológii formou 1:0, 2:0, 2:2, 4:4 a podobne, očakáva, že ústavní sudcovia sa budú pri svojom rozhodovaní riadiť pocitom vďačnosti tomu, kto ich na tento post dosadil. Čo je v ponímaní určitej skupiny občanov jedným zo základných prejavov existencie právneho štátu na Slovensku.

Inak, niektorí naivní advokáti považujú za nedôstojné komentovanie výsledkov súdnych sporov formou 2:2, 4:1, pretože súdne spory považujú za vec vážnu, pre ich klientov sa často jedná o životne dôležité rozhodovania, ku ktorým sa komentovanie takouto športovou terminológiou a teda zľahčovanie, nehodí. A nehodí sa ani na hodnotenie práce sudcu, o to viac, ak je advokát s rozsudkom spokojný a rozhodlo sa v jeho prospech, sudcu v očiach verejnosti dehonestuje, ak sa o jeho rozhodovaní a súdení bavíme ako o víťazstve nad súperom v zápase.

Očakávaný úspech advokáta na ústavnom súde má súvisieť so sťažnosťou, že dôkaz počas trestného konania vedeného voči klientovi advokáta nebol zo strany orgánov činných v trestnom konaní zabezpečený v súlade so zákonom a teda by sa v trestnom konaní naň nemalo prihliadať. Takáto sťažnosť na ústavný súd pritom bola podaná v štádiu, kedy trestné stíhanie klienta prebieha ešte len na úrovni vyšetrovania zo strany polície pred podaním obžaloby na súd, ktorý by rozhodol o vine alebo nevine trestne stíhanej osoby.

Kolegovia advokáti mi potvrdia, že všetci naši klienti sú citliví na rozhodnutia policajtov, vyšetrovateľov, prokurátorov, ktoré z ich pohľadu porušujú zákon a ich práva, a chcú dosiahnuť ich preskúmanie nadriadenými orgánmi, medzi ktoré radia aj ústavný súd a chcú sa naň obrátiť so sťažnosťou, a od advokátov to často žiadajú.

Tak to bolo aj v mojom prípade, kedy v tomto článku priblížim dve situácie. V jednom prípade klient namietal, že v uznesení o vznesení obvinenia, ktoré rámcuje celé trestné stíhanie, vymedzuje skutok a teda aj to, proti čomu sa má obvinený brániť, nie je skutok uvedený tak, ako by podľa trestného zákona uvedený byť mal, aby boli naplnené tzv. zákonné znaky skutkovej podstaty. Teda nie je presne popísané, akým konaním sa mal klient dopustiť trestného činu, čo ho oberá o právo na riadnu obhajobu. Po využití všetkých riadnych opravných prostriedkov, sťažnosti prokurátorovi, podnetu podľa § 363 Trestného poriadku (ktorý bol podávaný opakovane, v prvom prípade úspešne, ale k úplnému odstráneniu nezákonnosti nedošlo, tak bol daný opäť, ale už neúspešne), sa klient sťažnosťou obrátil na ústavný súd.

Sťažnosť bola podaná v štádiu vedenia vyšetrovania voči klientovi na polícii. Ústavný súd ju odmietol pre nedostatok právomoci o nej konať. A tu upozorňujem na dôvod, pre ktorý sa ústavný súd domnieval, že právomoc konať nemá a budem citovať priamo z uznesenia ÚS SR č. I. ÚS-185/2015-21 zo dňa 29.04.2015 „Ústavný súd v obdobných prípadoch opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 odsek 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu. (napr. III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05)“

S klientom sme dúfali, že náš prípad bude možno zahrnutý pod slovíčko „spravidla“, ktoré dáva určitú nádej, že z pravidla je aj výnimka.

Ďalším prípadom bola sťažnosť, ktorou klient namietal zásah do svojho práva na spravodlivý súdny proces, prezumpcie neviny a ochranu osobnosti a súkromného života tlačovou besedou policajného prezidenta a riaditeľa NAKA, na ktorej títo informovali o zásahu NAKA voči klientovi spôsobom porušujúcim prezumpciu neviny a prezentovali ho ako človeka, u ktorého bolo preukázané, že sa dopustil trestného činu. Klient sa na ústavnom súde sťažoval, že ťažko môže očakávať spravodlivý, objektívny a nezaujatý prístup zo strany vyšetrovateľa, keď jeho nadriadení už verejnosť informujú o jeho prípade ako o úspešne odhalenom trestnom čine. Zastavenie trestného stíhania v tejto situácii by na verejnosti nevyzeralo dobre a pôsobilo by ako zlyhanie NAKA a polície, ktorá už robila okázalú tlačovú besedu.

Ústavný súd aj takúto sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci (II. ÚS 125/2018). Opäť zdôraznil zásadu subsidiarity, teda to, že ústavný súd môže poskytnúť ochranu základným právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ako aj to, že sa jedná o ustálenú rozhodovaciu prax ústavného súdu (IV. ÚS 236/07, IV. ÚS 115/07).

Klient sa mal obrátiť žalobou na všeobecné súdy podanou proti policajnému prezidentovi a riaditeľovi NAKY, hoci pointou prípadu bolo skôr to, že klient stratil právo na spravodlivý proces vedený nezaujatým orgánom. A toto právo by sa mu súdnym sporom s policajným prezidentom a šéfom NAKY nenavrátilo. Naopak mohol by očakávať ešte zaujatejší prístup, a preto žalobu nepodal.

Tieto dva ilustračné prípady uvádzam preto, že rozhodnutie ústavného súdu, v ktorom vysloví, že môže zasahovať do zákonnosti procesov už v štádiu vyšetrovania a vložiť sa do ochrany porušených práv, by bolo nielen v rozpore s tým, čo vyslovil v mnou uvedených prípadoch, ale bolo by pre nás advokátov a našich klientov prelomové. So 100 % istotou bude súd zahrnutý mnohými sťažnosťami napádajúcimi postupy vyšetrovateľov už v tzv. prípravnom konaní, teda konaní na polícii.

Z pozorovania a svojej praxe viem, že kolegovia, ktorí sú čestní a výsledky nedosahujú ovplyvňovaním sudcov (nech už ide o kamarátstvo, službičky a protislužbičky, alebo priamo podplácanie), za rozhodnutím sudcu, s ktorým sa nestotožňujú, nevidia hneď nezákonný vplyv, ale názor sudcu. (Nemyslím tým samozrejme extrémne a do očí bijúce prípady.)

Naopak, tí kolegovia, ktorých modus operandi najlepšie vystihuje slovíčko „vybavovač“, za každým úspešným aj neúspešným rozsudkom vidia v prvom rade nezákonný postup v zákulisí, a tých skôr spomenutých považujú za naivných.

Najsmutnejšie je, že takýto ľudia, ktorým treba uznať, že život funguje podľa ich scenára možno častejšie, než by nám ostatným bolo príjemné, strácajú schopnosť uznať, že rozhodnutia a postupy by sa mohli zrodiť aj ako výsledok zákonného a čestného prístupu, lebo sami takýmto postupom opovrhujú a na tých, čo ho uznávajú a dodržujú, pozerajú zhora a cez prsty. Nehovoriac o tom, že svojim vybavovačským prístupom takéto škodlivé prostredie priamo vytvárajú.

Niektorí dokonca kolegom, ktorí bojujú o nevinu klienta odkazujú, že sú chudáci, pretože ich zásadoví klienti trčia vo väzbe, ale klienti tých úspešných, čo sa priznali, sedia pekne doma s rodinkou a užívajú si majetok a benefit nízkeho trestu. Tak, ktorý z advokátov je úspešnejší ?

Uvažujú podľa zásady „podľa seba súdim teba“. A niektorí zachádzajú v arogancii a samoľúbosti tak ďaleko, že sa domnievajú, že tí, pre ktorých morálka a zákonnosť nie je len floskulou opakovanou pred médiami, nie sú schopní postrehnúť, kedy sa zákon kriví a morálka splachuje do toalety.

Skáču na tie isté hrable, kedy slušnosť a čestnosť považujú za slabosť, a nech už dostanú poriskom po čele aj stokrát, nepoučia sa.