Viktória Hellenbart

Ešte pár slov k súdnej rade.

Za mňa principiálne najpádnejší dôvod na odvolanie jej člena a už odvolaného predsedu je fakt, že bol ideovým otcom myšlienky legislatívnej zmeny, podľa ktorej je možné člena súdnej rady počas jeho mandátu odvolať kedykoľvek aj bez uvedenia dôvodu.

Človek, ktorý bol schopný navrhnúť a presadiť takúto zmenu zákona ako politický prisluhovač predchádzajúcej garnitúry, dal takýmto postojom jednoznačne najavo, že na zastávanie postu člena súdnej rady nie je osobnostne zrelý. Presadenou legislatívnou zmenou totiž tvrdo zasiahol do nezávislosti súdnej rady. O poste predsedu súdnej rady v kontexte takéhoto oportunistického narábania s právnym systémom, nemá zmysel ani uvažovať.

To, ako si počas výkonu mandátu predsedu súdnej rady počínal, len dokazuje vyššie uvedené. Neschopnosť pochopiť celospoločenský význam postu, ktorý zastávate, s otvorenou manifestáciou pocitu vlastnej nadradenosti nad ostatných, ktorej autenticita ma mnohokrát až zarazila, je za mňa 100 % diskvalifikačným kritériom na zastávanie akéhokoľvek postu s rozsiahlymi právomocami.

Ak má byť súdna rada skutočným ochrancom sudcovskej nezávislosti musia sa v nej prvom rade presadiť hlasy podporujúce skutočnú sudcovskú nezávislosť z radov sudcov alebo príslušníkov ostatných právnických profesií, a nie politické predstavy o sudcovskej nezávislosti.

Za mňa v súdnej rade nemajú čo robiť a nikdy nemali čo hľadať politickí nominanti – nominanti národnej rady, vlády a prezidenta. Snažiť sa zabrániť spolitizovaniu justície dosadzovaním politických nominantov, pripomína snahu lekára utíšiť bolesť pacienta jeho eutanáziou.

Garanciou pred uzatvorením sa sudcovského stavu pred okolitým svetom a prípadnému zneužitiu takejto situácie by mali byť nesudcovskí členovia súdnej rady, ako apolitickí nominanti iných právnických profesií alebo akademickej obce.

Súčasne vnímam extrémne posilnenie právomocí predsedu súdnej rady na úkor jej ostatných členov a pracovných komisií, ako dokonalé popretie zmyslu obsadzovania súdnej rady nominantami rôznych zložiek štátnej moci.

Pečať súdnej rade totiž takto vtláča osobnosť, záujmy a hodnotové nastavenie jej predsedu a okruhu jeho podporovateľov. Ak je predseda nominantom vlády, parlamentu alebo prezidenta, nemožno hovoriť o nezávislosti súdnej rady, ale o jej podriadení politickej moci. A toto politické ovládnutie – spolitizovanie justície podčiarkuje, ak predseda realizuje zákonom široko a neadekvátne nastavený rozsah svojich právomocí na úkor ostatných členov súdnej rady tak extenzívne a autoritársky, ako sme to videli v prípade jej odvolaného predsedu.

Za mňa je akceptovateľný jedine taký stav, ak post predsedu súdnej rady zastáva jej člen zvolený sudcami a nie politický nominant. Z tohto pohľadu nepovažujem za šťastnú nomináciu pána Harabina na tento post.

Opäť by totiž získal najsilnejšie právomoci politický nominant a to konštatujem bez ohľadu na to, kto ním je, hoci vnímam rozdiel, či týmto politickým nominantom je napríklad politicky neaktívna osoba sudcu, advokáta alebo je týmto nominantom politik, ako to už v súčasnosti možno konštatovať o pánovi Harabinovi.

Nezávislosti justície neprospeje ak politického nominanta z jedného politického spektra vystrieda nominant z opačného politického spektra.

Túto situáciu výstižne opisuje porekadlo “ z blata do kaluže“ alebo “ z dažďa pod odkvap.“

Ako politicky neutrálny advokát mám jednoznačný záujem na tom, aby súdna moc bola nezávislou protiváhou moci výkonnej a zákonodarnej, a aby rozsudky vo veciach mojich klientov neboli vynášané na základe politických objednávok a rôznych ideológií, ale nestranne a nezaujato.