Viktória Hellenbart

Vôbec mi nevadí, že sa na verejnosť dostala nahrávka z rozhovoru so strelcom po streľbe.

Patrím k tým, ktorí napísali veľa blogov na tému únikov z vyšetrovacích spisov. Kritizovala som médiá, ale aj orgány činné v trestnom konaní, ktoré jednak na únikoch spolupracovali a jednak voči ich páchateľom nijako nezakročili. Výhovorky, prečo sa to nedá, svedčia len o nezáujme OČTK a iných štátnych orgánov a ústavných činiteľov viesť vyšetrovanie výlučne zákonným spôsobom.

Masívne úniky zo spisov boli vo väčšine prípadov spojené s vyšetrovaním mediálne nafúknutých káuz s okázalými a absolútne nevhodnými názvami, ktoré degradovali vážnosť trestného stíhania na nie celkom vydarenú tragikomédiu v hollywoodskom štýle. O tom, že inšpirácia prišla práve spoza oceánu nemáme ani pochybovať, pretože vláda, počas ktorej sa to dialo najviac, mala konečne pevné prozápadné ukotvenie a bola na to hrdá. Inými slovami, stala sa dokonale servilným vazalom nového pána.

Pána, ktorý všade vo svete rozdáva svoje rozumy a z jeho medicíny sa jednoducho musíte napiť, či už dobrovoľne bozkávajúc mu pri tom ruky a servilne pradúc od šťastia, alebo pod hrozbou guľky do hlavy v lepšom prípade, kobercového humanitárneho bombardovania v tom horšom. A liečba „západnými demokratickými hodnotami“, ktorú ordinuje všetkým, spojená s diétou pre vaše mysle, je liečba lžami označovanými novotvarom polopravda, podporená výživnými dávkami nenávisti a manipulatívnymi rehabilitačnými technikami.

Ale vráťme sa k únikom zo spisov. Médiá, ktoré ihneď zverejňovali informácie, ku ktorým sa dostali za cenu porušovania zákona, sa obhajovali vyšším záujmom, ktorý prevažoval nad potrebou zákonne vedeného trestného stíhania.

Vždy ma v tejto súvislosti napadlo, aký vyšší verejný záujem, než zákonne vedené vyšetrovanie trestných činov môže v materiálnom právnom štáte existovať ?

Väčšia sledovanosť, a teda väčšie zisky určitých médií ? Ergo peniaze ? Alebo potreba niekoho mediálne zlynčovať a odstaviť ? Ergo moc a s tým spojené peniaze ?

Učili nás, že tieto hodnoty nie sú prejavom materiálneho právneho štátu, ale naopak, tam kde vládne právo a zákon, sa peniazmi a mocou nedá kúpiť a presadiť bezprávie a nikto nestojí nad zákonom.

Étos obrany verejného záujmu pri podporovaní masívnych únikov zo spisov z médií, ktoré boli lídrami v týchto nezákonných praktikách, záhadne vyprchal potom, ako si verejnosť vypočula dôvody, pre ktoré strelec na verejnosti za bieleho dňa podlo vystrelil na neozbrojeného človeka, ktorý mu išiel podať ruku.

Zrazu sa tie isté médiá stali bojovníkmi proti únikom zo spisov stojaci v prvej línii ako jeden muž. Komentáre obhajujúce strelca, novinárske otázky na tlačových besedách a články snažiace sa vymazať komunikované podozrenie, že sa nejedná o osamelého strelca, ale pripravenú akciu, očierňovanie obete, bagatelizovanie témy, nápadne pripomínajú zúfalé pokusy o zahladenie stôp vedúcich k spolupáchateľom.

Niektoré otázky novinárov na tlačových besedách evokujú v divákovi dojem, že sa snažia zneužiť svoje postavenie na získanie čo najviac informácií o vyšetrovaní, aby toto mohli zmariť. Nejeden článok a komentár, ktorý na túto tému vyšiel, by mohol byť vyhodnotený ako snaha mariť vyšetrovanie.

Tak ako manipulácia verejnej mienky zo strany konkrétnych médií a politikov viedla k pokusu o vraždu, tak môže manipulácia viesť k mareniu vyšetrovania a možno až k zmareniu, podobne ako sme to videli v prípade vraždy novinára a jeho snúbenice. (Inak veľmi ma zarážalo, ako málo záležalo kolegom novinárom na serióznom vyšetrení vraždy ich kolegu, a ako celý čas kontaminovali vyšetrovanie svojimi mediálnymi zásahmi.)

Tak, ako ani pre manipulácie verejnou mienkou pri vyšetrovaniach sprevádzaných únikmi zo spisov a publikovaním detailov o vyšetrovaní, nebola charakteristická ich sofistikovanosť, ale bezočivé sebavedomie v porušovaní zákona a pocit beztrestnosti, túto nevidíme ani v reakcii tých istých médií na pokus o vraždu osoby, ktorá bola dlhé roky ich terčom číslo 1. Naopak zaráža ma až detská úprimnosť s akou sa snažia odvrátiť pozornosť a podozrenia od seba.

Ale nahrávka vyhotovená s páchateľom po čine, nie je súčasťou spisu, takže sa nejedná o úniky zo spisu. Môžeme predpokladať, že nebola zhotovená so súhlasom páchateľa a tento nebol daný ani na jej zverejnenie. Tu sa však pohybujeme v rovine súkromného práva. Ale nemusí to tak byť, ak platí, že páchateľ je na svoj čin hrdý a neľutuje ho. V takom prípade nemusí mať problém so zverejnením svojho vyjadrenia, naopak. Príkladov na to, že boli určité činy spáchané v túžbe po publicite, nájdeme veľa.

Z reakcie médií a určitej časti politickej scény však vyplýva, že sú to práve ony, ktoré s takýmto zverejnením problém majú, pretože je nepríjemnou verejnou obžalobou výsledkov ich dlhoročnej práce, ktorú môžeme stručne zhrnúť pod heslo “ lebo Fico“.

Protikorupčný étos „leboficizmu“, na ktorý naletela podstatná časť populácie, okrem skalných, ktorí nepotrebovali žiaden dôvod okrem nenávisti voči Róbertovi Ficovi ako osobe, tiež rýchlo vyprchal potom, ako začala vládnuť Matovičova partička, ktorá verejnosti ukázala, ako vyzerá skutočné rozkrádanie a plytvanie verejnými prostriedkami. Žiadne protikorupčné nálady v „lebofico“ médiách a najtransparentnejších mimovládkach sme nevideli. Možno ich schopnosť vnímať otupil covid.

To, že jednoducho nie sú schopní fungovať inak, než na “ úspešnom modely“ amerického politika McCartyho, ktorého sláva spočívala v útokoch na úspešnejších a schopnejších, ako je on sám, potvrdzujú každým dňom. Tieto médiá by si kľudne mohli zahrnúť do predmetu činnosti „leboficizmus“ alebo „leboktokoľvek iný koho si určíme za terč“.

Keď sa krátko po útoku snažili prepojiť prácu ochranky a jej údajné zlyhanie s osobou podnikateľa Haščáka, bolo každému jasné, že leboficizmus môže byť nahradený inou mantrou „lebohaščákizmom“ alebo „lebopentizmom“. Inak „lebopentizmus“ je dlhé roky obľúbenou platňou viacerých, nie celkom úspešných, politikov a bývalého špeciálneho prokurátora.

Za mňa je (nielen) táto tragická udalosť výsledkom dlhodobo aplikovanej a tolerovanej „lebonezákonnosti“ zo strany tých, ktorí by mali nad dodržiavaním zákona bdieť. Polícia, prokuratúra, štátne orgány a ústavní činitelia. Zákonnosť nie je vtedy, keď nastúpi len niekedy.

Zákonnosť je vtedy, keď je dôsledná a nastupuje vždy podľa poučky akcia- reakcia.

Ak bude každý, a teda aj novinár a vydavateľstvo, niesť trestnoprávnu zodpovednosť za zverejnenie informácie, ktorá verejnosti prístupná byť zo zákona nesmie, úniky zo spisov prestanú. A ak sa bude naozaj jednať o tak dôležitú vec, že porušenie zákona bude adekvátnou daňou za informovanie verejnosti, statoční novinári ju vo verejnom záujme radi zaplatia ( ako napríklad Julian Assange, ktorého však naši „elitní“ novinári veľmi neobhajujú) a orgány činné v trestnom konaní na takúto vec môžu prihliadnuť ako na poľahčujúcu okolnosť alebo materiálny korektív.

P.S. Zmazanie FB páchateľa zo strany spoločnosti Meta.

Ani spoločnosť Meta nestojí nad zákonom, hoci si to o sebe myslí. Zmazanie čohokoľvek v spojitosti s páchateľom krátko po čine je marením vyšetrovania a likvidovaním dôkazov. Hoci táto spoločnosť rada zmazáva zo svojho portfólia kohokoľvek, koho názory sa jej nepáčia, iná je situácia, keď sa jedná o konto človeka zadržaného pri tak závažnom čine. Ťažko veriť, že by sa zvesti o tom k tejto spoločnosti ako jedinej nedostali, keď toho bola plná celosvetová tlač a naši významní politici majú s touto spoločnosťou vzťahy, ktoré sa snažili využívať na vymazávanie profilov im nepohodlných osôb. Ale Meta si to môže dovoliť, lebo verí ( a nie je v tom sama), že stojí nad zákonmi všetkých krajín, kde pôsobí.