Na riadení advokátskej samosprávy sa chcú podieľať aj kolegovia, ktorí sa snažia o podporu kolegov sľubom o modernej advokátskej samospráve. Tieto prísľuby ( nikdy sa viac neklame ako pred voľbami, uviedol ktosi v minulosti) vyznievajú ako neškodné a príťažlivé klišé. Ale pod pojem moderný, sa dá okrem dobre mieneného zlepšenia, zakomponovať kadečo, čo je iné a odlišné od zaužívaného prístupu, bez ohľadu na to, aké nebezpečenstvá v sebe skrýva.
Medzi záujemcami o riadenie advokátskych vecí sú aj ľudia prepojení s osobami, ktoré vo verejnom priestore dosť výrazne demonštrovali, čo v ich predstavách znamená moderná advokátska etika.
K jednej z charakteristík novodobého ponímania advokácie, ktoré som si všimla, je elitárstvo. Obmedzovanie slobody slova a prejavu, cenzúra nepohodlných názorov a postojov. Neúcta k pravde, absencia osobnej cti a morálnej integrity. Neuznávanie práva, ako nástroja na dosiahnutie spravodlivosti.
Preto otvorene uvádzam, že sa mienim pridržiavať etických princípov advokácie, ktorým sa budem venovať nielen v tomto, ale aj nasledujúcich blogoch. A to aj v prípade, ak sa to bude považovať za nepohodlný, nemoderný, naivný a zaostalý názor, a tí, ktorí sa ho mienia zastávať, budú označení za duševne a intelektuálne neduživých jedincov patriacich na smetisko dejín.
Začnem citátom z úvodníka JUDr. Igora Novotného publikovanom v Bulletine slovenskej advokácie číslo 1/2005 pod názvom „Advokátska etika včera a dnes“. Autor začína citátom zo starého Spoločenského lexikónu “ Hoci advokát vie neraz až bezohľadne pokračovať proti strane protivnej (protistrane v spore, pozn. autora blogu), predsa nemá táto bezohľadnosť nikdy prekročiť medze slušnosti. Bohužiaľ, daktorí advokáti – často v nedostatku vecných argumentov – upotrebujú prostriedky, ktoré sú v protive s najzákladnejšími pravidlami spoločenského chovania. Často sme svedkami toho, že advokát ironizuje svedka, ba často zajde tak ďaleko, že priam útočí na jeho česť len preto, lebo mu svedok nevyhovuje tak, ako by si to želal. Skutočne dobrý advokát ironizuje svedka iba vtedy, ak ho pristihne pri luhaní alebo vedomom prekrúcaní skutkového stavu. Útočiť na protistranu alebo svedka len preto, aby sa mohol vytasiť svojmu klientovi úctyhodnými palmármi (odmenou advokáta, pozn. autora blogu) alebo chcel citove podplatiť svoju stránku tým, ako vraj jej protivníkovi nabrýzgal, je známy nemrav niektorých advokátov.
Advokát sa má vždy chovať tak, aby bol vzorom pravotiacim sa stránkam. Čo môžeme očakávať od primitívneho človeka, ak muž vysokovzdelaný nerešpektuje dôstojnosť súdu, prípadne dôstojnosť sudcu ?„
Postreh, vyplývajúci z citátu, je dôkazom, že nevhodné , neetické správanie advokátov (nielen) v súdnej sieni, nie je novinkou.
Novinkou v ostatných rokoch je, že ironizovanie, urážanie a znevažovanie protistrán, kolegov advokátov, ale aj sudcov, vyšetrovateľov a prokurátorov, ktorí nestoja na tej „správnej“ strane, sa stalo novou etickou normou presadzovanou modernými elitami so širokou podporou médií.
Ak niekto nie je na ideologicky správnom názorovom alebo záujmovom brehu, nekope za náš tím, nie je hoden slušného zaobchádzania. Naopak jeho urážanie, dehonestácia a zosmiešňovanie, podnecovanie negatívnych nálad verejnosti voči nemu, je novou povinnou jazdou, ktorá je podmienkou, aby ste ostali v elitnom klube.
Dodržiavanie etického štandardu sa striktne vyžaduje len u tých, ktorí nie sú naši. Nie sú členmi klubu.
Sú skupiny advokátov, ktorí svoje tímy kandidátov do volieb a predstavy prezentujú na webových stránkach, vrátane prísľubu modernej advokácie.
Niektorí kandidáti vyzývali advokátov cez advokátske kontakty aj na určité politické a spoločenské postoje, z čoho dedukujem, že ideologicky smerujú k progresívnemu politickému spektru, ktoré sa rado označuje za liberálny. A v tomto kontexte uvažujem o tom, čo asi považujú za moderné. Napríklad využívanie advokátskych kontaktov na presadzovanie politických cieľov.
Bulletin slovenskej advokácie v čísle 2/2005 publikoval pod nadpisom „O novej advokácii“ článok Dr. Jozefa Majeríka publikovaný v časopise „Právo a život č. 1/1949“, z ktorého citujem a k citáciám pripájam vlastné postrehy, s cieľom priviesť čitateľov, najmä z radov advokátov, k sebareflexii a zamysleniu. Zvýraznenia nie sú časťou pôvodného textu, urobila som ich ja.
“ Jedným z povolaní, ku ktorému postoj verejnosti ani v minulých dobách nebol vždy priaznivý, a proti ktorému i za čias prvej republiky nálada širokých vrstiev ľudu dostúpila niekedy intenzity priameho odporu, bola advokácia. Bolo preto prirodzené, že muselo dôjsť k jej reorganizácii, a to tým viac po uzákonení ľudovodemokratickej ústavy 9. mája. Advokácia, ako činiteľ justičnej služby v širšom zmysle, musela byť odpútaná od kapitalistických tendencií a postavená na nové základy ľudovodemokratické. Stalo sa tak zákonom zo dňa 22.12.1948 č. 322 Sb.“
Výkon povolania advokáta bol prepojený na jedinú povolenú ideológiu, jediný akceptovateľný svetonázor, jedinú spoločenskú pravdu. Tí advokáti, ktorým sa nepodarilo zbaviť nevhodných názorov, už do nového zoznamu advokátov zapísaní neboli a povolanie advokátov vykonávať nesmeli. V súčasnosti sú progresivistické a liberálne politické sily zamerané na vytváranie ideologicky korektného prístupu k výkonu povolania ( vidíme to nielen v advokácii, justícii, ale aj v akademickej obci, vede, športe). Lojalita k správnej ideológii je žiaducejšou vlastnosťou ako odbornosť a profesionalita. Nezávislé, slobodné a kreatívne myslenie je problémom. Aj v radoch advokátov kandidujúcich do samosprávy sa nájdu fanúšikovia cenzúry, potláčania informácií, ktoré neboli zverejnené v tom správnom médiu, alebo ich nevyslovila tá správna osoba. Každý názor, ktorý neodsúhlasí ministerstvo pravdy, bude potrestaný a umlčaný.
„Dve hlavné zásady sa zdôrazňujú u starej advokácie : sloboda povolania a samospráva (autonómia). Sloboda advokátskeho povolania sa odôvodňovala tým, že vraj v demokratickom štáte je nezávislosť advokáta jednou z podmienok občianskych slobôd. Advokáti vykonávajú slobodné povolanie v záujme osôb hľadajúcich právnu pomoc a sú pri plnení týchto úloh nezávislí od štátnych orgánov. Advokáti, menovaní a kontrolovaní vládou, nemohli by byť nezávislí. Dôsledné prevedenie tejto zásady javilo sa v tom, že bol vylúčený akýkoľvek vplyv štátnej moci na vstup do advokátskeho povolania. Advokátom sa mohol stať každý, kto vyhovoval predpísaným podmienkam na zápis.
Druhou dôležitou zásadou bola autonómia správy v advokátskych komorách. Samospráva bola odôvodňovaná nutnosťou udržania si advokátskej nezávislosti. Najdôležitejší úsek samosprávy zračil sa v disciplinárnom konaní proti advokátom, ktoré bolo v prvej inštancii celkom zverené výboru advokátskej komory, teda samotným advokátom. Právo dozoru štátnych orgánov nad výkonom advokácie a činnosťou advokátskych komôr, a vôbec možnosť zásahu do ich pôsobenia boli nepatrné.“
Autonómia samosprávy bola aj v novodobých dejinách opakovane atakovaná zo strany výkonnej moci. Najvýraznejšie, a celkom paradoxne, za pravicových vlád. Za viac ľavicových (Smer) sa podpiľovala stolička pod nezávislou advokáciou zhoršením podnikateľského prostredia a znížením odmeňovania advokátov. Rodinkárstvo pri prideľovaní lukratívnych štátnych zákaziek vo forme právnych služieb, ktoré zasahovalo do ekonomického prostredia narušovaním hospodárskej súťaže, je a bolo na Slovensku typické za všetkých vlád. A advokáti za všetkých vlád sa tlačili pri mastných hrncoch, aby sa im ušla čo najväčšia porcia. A dovolím si lakonicky poznamenať, že tí, ktorí obrazne stučneli pri politických mastných hrncoch, nadobudli dojem, že to bolo vďaka ich brilantným odborným vedomostiam a profesionalite, ktorou prekonali ostatných súťažiteľov na advokátskom trhu.
„Aj podľa starého ponímania nemal advokát nikdy vedome hájiť nepravdu ani vedome pôsobiť k potlačeniu pravdy. Mal byť prvým odborným kritikom a cenzorom právneho poriadku, mal slúžiť pravde a zákonu. Ako však v praxi advokáti uplatňovali tieto inak pekné a ideálne úlohy svojho povolania? – Ostrý existenčný a konkurenčný boj, ovocie to kapitalistických režimov, doháňa advokáta, aby nevyberal medzi prípadmi a klientmi. To ho ďalej nútilo nevyberať ani medzi prostriedkami, ktoré používali v domnelom alebo v predstieranom záujme svojho klienta. Popravde však tým len zastieral svoj osobný zárobkový záujem. Niet divu, že všeobecne vžitým názorom bolo, že advokáti sú schopní za peniaze hájiť aj proti svojmu lepšiemu presvedčeniu akúkoľvek špinavosť a nesprávnosť, ba viac, že sú vykorisťovateľmi a úžerníkmi…“
Táto tvrdá, a v mnohých ohľadoch aj dnes pravdivá, kritika prístupu advokátov a spoločenských pomerov, ktoré tento prístup generovali, je prešpikovaná mimoriadne nebezpečnou dávkou propagandy, ktorá cielene smerovala k tomu, aby sa občania sami zasadili o to, že nepotrebujú právnu pomoc od nezávislého a slobodného advokáta. Na 40 rokov táto jedovatá propaganda oslávila úspech. V roku 1990 myšlienke občianskych práv a slobode výkonu povolania advokáta akoby opäť zasvietila zelená, bolo to však len slabé, blikajúce svetielko, ktoré pod masívnou propagandou opäť pohasína.
Verejnosti sa podsúva vopred vytvorený, hotový, názor kohosi o tom, kto je a kto nie je vinný, koho vec si zaslúži a koho vec si nezaslúži, aby advokát poskytol právnu službu. Dnes opäť vidíme, že médiá už vopred vytvárajú vo verejnosti dojem o vine alebo nevine človeka, o tom, kto si zaslúži a kto si nezaslúži advokáta, koho advokát robí dobrú prácu, lebo obhajuje tých dobrých, a ktorý advokát je ten zlý, lebo obhajuje zlých. Dnes opäť vidíme, že od sudcov sa vopred očakáva určitý rozsudok, ktorý len potvrdí očakávania ulice. Jeden z advokátov, prezlečený do obleku poslanca za pravicovú stranu, sa nechal počuť, že rozsudky súdov by mali rešpektovať názor a očakávania verejnosti.
Ale ak sa o vine a nevine rozhoduje až na základe vykonaných dôkazov v spravodlivom procese, ako viete ešte pred finálnym verdiktom povedať, že advokát nehájil spravodlivú vec ? Spravodlivou vecou je aj to, keď má páchateľ trestného činu spravodlivý proces.
Nezákonné a neetické praktiky advokátov, ktorí ovplyvňujú svedkov, vyrábajú, falšujú dôkazy, vynášajú zo spisov do médií, nemožno stotožňovať s hájením spravodlivej veci. Tieto praktiky však paradoxne mnohé médiá oslavujú a ich nezákonnosť bagatelizujú alebo prehliadajú.
A do čoho kritika založená na skratkách, burcovaní emócií a argumentačnom guláši, vyústila :
“ S týmito starými spôsobmi advokácie, kedy nekontrolovaná sloboda a neodvislosť advokátskeho povolania bola v honbe za ziskom zneužitá k neodôvodnenému obohacovaniu ak vykorisťovaniu pracujúcich sme skoncovali. Úlohou novej advokácie je prispievať k zachovaniu a upevneniu ľudovodemokratického právneho poriadku a pomáhať štátnym orgánom.. Treba zdôrazniť, že na prvom mieste je to teda úloha stáť na stráži ľudovodemokratického právneho poriadku a chrániť ho pred porušovaním. Nová advokácia je založená na týchto zásadách : 1) advokáciu možno vykonávať len v krajských združeniach, 2) pri prijímaní členov robí sa starostlivý výber, 3) zvyšuje sa kvalita právnej služby, a to bez zreteľa na platenú odmenu, 4) sadzby sa upravujú tak, aby advokáti dostali spravodlivú odmenu za svoju prácu, pritom však, aby nebola daná možnosť bezpracného dôchodku. … Ministerstvu spravodlivosti a Povereníctvu spravodlivosti je vyhradený široký dozor nad výkonom advokácie a nad činnosťou združení a ich orgánov. Týmto je daná záruka skutočne správneho výkonu advokácie.“
Myšlienka posilnenia kontroly a dozoru nad výkonom advokácie, disciplinárnym postihom konkrétnych, pre ministerstvo nežiadúcich advokátov bola mimoriadne sympatická ministerstvu spravodlivosti pod vedením ministerky za stranu Za ľudí. Pri snahe obmedziť disciplinárnu právomoc nad advokátmi v liste adresovanom Benátskej komisii, bolo dokonca uvedené ako dôvod nevyhnutnosti zásahu proti advokátskej komore, meno konkrétneho advokáta, proti ktorému (zlá) advokátska komora nevyvodila ministerstvom želaný disciplinárny postih.
Niektorí advokáti sa prihlásili k modernému ponímaniu etiky obhajoby, kedy vyhlasovali, že obhajujú iba kajúcnikov alebo tých, ktorí sa priznajú a uzatvárajú dohody o vine a treste. Ostatnými verejne opovrhovali a vyjadrovali sa tak, že im je nepríjemné byť na úkonoch trestného konania v spoločnosti týchto nehodných kolegov. Tento postoj nebol ultimatívny, nakoľko sa pružne zmenil potom, keď začali obhajovať osoby, ktoré sa (čuduj sa svete) považujú za nevinné a k trestnej činnosti sa nepriznávajú.
V tomto prípade sa súčasťou výbavy moderného advokáta stávajú ostré útoky na sudcov, prokurátorov, vyšetrovateľov ad hominem a prechádza sa už aj na kritiku nehodných voličov všetkých nehodných strán, ktorí nevinu ich klientov neuznávajú. Moderne etický advokát nemá problém nahovárať vlastného klienta nielen k tomu, aby sa priznal k skutku, ktorý možno ani nespáchal, ale aby v záujme získania vlastnej výhody krivo obvinil iných.
Krivé obvinenia, ohovárania prestali byť trestnými činmi a stali sa akceptovanými nástrojmi modernej obhajoby.
-pokračovanie k téme bude v ďalšom blogu-
Celá debata | RSS tejto debaty