Viktória Hellenbart

Patrím k tým miliónom ľudí, ktorí považujú Bibliu za dôveryhodný zdroj. Ohľadne informácií o Stvoriteľovi, jeho zámere a o tom, aké sú jeho požiadavky a predstavy o tom, ako majú ľudia žiť na planéte Zem, ktorú vytvoril, ako sa majú správať jeden k druhému a ako sa môžu páčiť Bohu považujem Bibliu za jedinú a najväčšiu autoritu.

V týchto dňoch sa stali dve udalosti, ktoré upriamili pozornosť celého sveta na tú časť populácie a civilizácie, ktorá sa rada označuje za kresťanskú. Jednou z nich bola pripomienka smrti a vzkriesenia Ježiša Krista a druhou smrť pápeža Františka.

To, či tí, ktorí sa radi označujú za kresťanov považujú Bibliu za autoritu, je na ich vlastnom posúdení. Jednou z najpríťažlivejších vlastností, ktoré Biblia zjavuje o pravom Bohu, je to, že rešpektuje slobodnú vôľu každého inteligentného tvora. Môžeme sa rozhodnúť, či budeme akceptovať Božie normy, alebo nie. Ale súčasne nás upozorňuje, že jeho stvorenie sa riadi určitými pravidlami, a keď ich porušíme, ponesieme zodpovednosť za následky. Jeden z pisateľov Biblie, člen ranného kresťanského zboru, Saul z Tarzu, známy tiež ako apoštol Pavol, to v liste písanom kresťanom v Galácii v 6. kapitole 7. verši napísal takto “ Nemýľte sa : Bohu sa nemožno posmievať. Čo človek rozsieva, to bude aj žať…“

Boh nám neželá nič zlé a nechce, aby mali naše skutky zlé následky, preto nás nabáda, aby sme sa riadili jeho normami, ktoré sú založené na láske a ohľaduplnosti k druhým.

Jeden by si myslel, že tieto veci by mali o to viac ležať na srdci tej skupine ľudí, ktorá sa hlási ku kresťanstvu, teda k tým, ktorí majú v úcte Boha a Božie slovo.

Lenže správanie, ktoré vidíme u ľudí, ktorí sa verejne radi označujú za nasledovníkov Krista, a to, čo sa od nich očakáva podľa Biblie, čo má byť dokonca ich poznávacím znakom, je pre vonkajšieho pozorovateľa v diametrálnom rozpore.

V evanjeliu u Jána 13. kapitole 35. verši čítame slová, ktoré povedal Ježiš svojím nasledovníkom počas poslednej večere “ Podľa toho VŠETCI spoznajú, že ste moji učeníci, že bude medzi vami láska.“ Myslel tým, že medzi pravými kresťanmi bude skutočná láska.

Ale čo ukazujú najväčšie kresťanské cirkvi svetu ? Pravoslávni vraždia spolubratov pravoslávnych na Ukrajine a v Rusku. A krajiny, v ktorých sa politickí lídri hlásia ku katolíkom alebo evanjelikom, či iným so štátom prepojeným denomináciám, ktoré sa zapájajú do politiky, trvajú na pokračovaní tejto vojny a šírení nenávisti a podporujú dodávanie zbraní.

Podľa toho všetci spoznajú, že medzi nimi nie je láska, ale vražedná nenávisť. Považoval by ich Kristus za svojich nasledovníkov ? Schvaľuje Boh takéto vraždenie ? Jednoznačná odpoveď z Biblie je, že nie.

A tých, čo sa radi hlásia k tomu, že sú kresťania a účinkujú vo verejnom živote a púšťajú sa do politických zápasov, by mohli priviesť k zamysleniu slová už spomínaného apoštola Pavla, ktoré adresoval spolukresťanovi Títovi, ktorý žil v Cézarei v 1. storočí “ Pripomínaj bratom, aby sa podriaďovali vládam a ich predstaviteľom, aby ich poslúchali a boli pripravení vždy konať dobro. Nech o nikom nehovoria urážlivo a nech nie sú hádaví, ale rozumní a ku všetkým ľuďom nech sa vždy správajú mierne. Veď aj my sme boli kedysi nerozumní, neposlušní a oklamaní. Boli sme otrokmi rôznych túžob a pôžitkov, boli sme zlí, závistliví a odporní a nenávideli sme sa navzájom. “ (Tít 3:1-3)

P. S. A pre tých, kolegov, ktorí sa hlásia ku kresťanstvu, ale oponujú mi, že Biblia je zastaralá a dnes už je iná doba:

Čo je zastaralé na prikázaní milovať jeden druhého a byť čestní ? Komu tým škodíte ? Keby to robili všetci, ako si to Boh praje, život by sme mali krajší.

Neznamená vaša oponentúra to, že si myslíte, že ste múdrejší ako Boh ? Práve to, že opovrhujeme Božím slovom, spôsobilo, že si ubližujeme navzájom a ničíme všetko živé.