Viktória Hellenbart

Slovenské súdy rozhodli o obmedzení osobnej slobody človeka z dôvodu, že nerešpektoval súdom dané obmedzenie, spočívajúce v zákaze publikovania nenávistných prejavov. Na prvý pohľad sa s takýmto pohľadom na vec dá súhlasiť.

Vo wikipédii je nenávisť definovaná ako hlboká, intenzívna emócia vyjadrujúca zaujatosť, nepriateľstvo a odpor voči inej osobe, skupine alebo objektu, nenávisť sa spája s potrebou škodiť a spôsobovať bolesť a s pocitom radosti, keď k naplneniu tejto potreby dôjde. Ide o zmes citu a afektu.

Kto čítal články novinárov Denníka N, Aktualít, Sme, sledoval produkciu Zomri, a ďalších médií k osobe Daniela Bombica, ľahko dospel k záveru, že tieto médiá ho nenávidia. Želajú si jeho trestné stíhanie a želajú si ignorovať v jeho prípade prezumpciu neviny, pretože to, že ho označujú za extrémistu, je ich právo, lebo majú slobodu prejavu. Lenže nenávistný obsah týchto médií dával tušiť, že sústavné označovanie človeka, ktorý ešte nebol právoplatne odsúdený, za extrémizmus, ako extrémistu, nebolo len nevinnou hrou na slobodu prejavu, ale v súlade s definíciou nenávisti smerovalo k tomu, aby objektu nenávisti mohli škodiť a poškodiť. Ovplyvňovaním súdov a verejnej mienky ešte pred vynesením rozsudku.

Následný jasot nad jeho vzatím do väzby zase napĺňa definíciu nenávisti v tom, že ich naplnil pocit radosti z obmedzenia osobnej slobody človeka, ktorého nenávidia.

Súhlasím s tým, že ak vás niekto okradne, nepotrebujete právoplatný odsudzujúci rozsudok na to, aby ste ho na základe vlastnej skúsenosti a podľa svojho názoru, označili za zlodeja. Ale vyššie spomínané médiá sa “ odkopali“ a odkryli svoju neobjektívnosť práve veľkou mierou nenávisti.

Ale vráťme sa k posudzovaniu nenávisti, prejavov nenávisti zo strany spoločnosti a dokonca ako dôvodu na obmedzenie (nielen) slobody prejavu, ale dokonca osobnej slobody.

V zákonoch, ktoré dal prostredníctvom Mojžiša starovekému Izraelu Boh- Stvoriteľ sa napríklad uvádzalo “ Nebudeš vo svojom srdci prechovávať nenávisť k svojmu bratovi… Nebudeš medzi svojím ľudom šíriť žiadne ohováračské reči.“

Ale súčasne nájdete v Biblii aj nabádanie, že tí, ktorí milujú Boha, musia nenávidieť čo je zlé. Dočítate sa napríklad, že je 6 vecí, ktoré Boh nenávidí a 7 vecí, ktoré sú mu odporné : pyšné oči, falošný jazyk, ruky, ktoré zabíjajú nevinných, srdce, ktoré vymýšľa podlé plány, nohy, ktoré bežia za zlom, falošný svedok, ktorý chrlí klamstvá, a každý, kto vyvoláva spory medzi bratmi. Kto zo súčasných novinárov a politikov by podľa Božích kritérií obstál ?

Ja si beriem k srdcu to čo je zapísané v Biblii, v evanjeliu u Lukáša 6: 43- 45 “ Žiadny dobrý strom neprináša zlé ovocie a žiadny zlý strom neprináša dobré ovocie. Každý strom sa pozná podľa ovocia. Veď figy sa neoberajú z tŕnia ani hrozno z tŕnistého kra. Dobrý človek vynáša z dobrého pokladu svojho srdca dobré, ale zlý človek vynáša zo svojho pokladu zlé. Lebo ústa hovoria to, čím je naplnené srdce.“

Ale musí mať takýto názor každý ? Musí sa každý rozhodnúť, že chce žiť podľa kresťanských noriem, alebo má právo rozhodnúť sa inak ? Ste povinní veriť v Boha ? Ste povinní rešpektovať jeho morálny kódex a osvojiť si jeho pohľad na svet a na to, čo je správne ?

Je možné v spoločnosti, ktorá je plná rečí o slobode jednotlivca niekomu naoktrojovať to, že nesmie nenávidieť ? Je každá nenávisť zlá ? A čo ak nenávidíme zlo ? Aj v Biblii sú veriaci nabádaní, aby nenávideli čo je zlé, ale nie toho, kto robí zlo.

Nenávisť je emócia, ktorá primárne škodí tomu, kto ju prechováva a môže byť potenciálne nebezpečná, lebo môže viesť k násilným činom voči osobám, alebo veciam, voči ktorým je namierená. Môže viesť k nabádaniu k násiliu, podnecovaniu násilia voči jednotlivcom alebo skupine jednotlivcov, čo by mohlo mať aj trestnoprávnu dohru.

Dlhoročné podnecovanie k nenávisti a nenávistné prejavy sledujem zo strany mienkotvorných médií voči politikom, ktorých názory novinárom nevyhovujú. K nenávisti podnecujú aj viaceré karikatúry „umelcov“, ktorých tvorba je publikovaná práve v týchto médiách. Najdostrieľanejším terčom nenávisti zo strany médií je nepochybne súčasný premiér Doc. JUDr. Robert Fico, CSc., ktorého nielenže neoznačujú plnými titulmi, väčšinou ho napádajú a otvorene urážajú a tvária sa, že je to súčasť novinárskej práce a „kontroly“ zo strany médií.

To, že práca týchto médií, ako aj politických rivalov premiéra bola šírením nenávisti, môžeme vyhodnotiť z toho, že zasiala hlboké semienka nenávisti v občanoch, z ktorých jeden siahol po násilí, aby objektu svojej nenávisti poškodil. Chcel ho usmrtiť.

Slušnosť a úcta voči osobám zastávajúcim štátne funkcie, voči autoritám, sa v určitej novinárskej obci nepovažuje za štandard, naopak, domnievajú sa, že hrubosť a nevychovanosť, je známkou kvalitnej žurnalistiky. Domnievajú sa, že ak otázku položia spupným, arogantným a bezočivým spôsobom, znamená to, že respondenta konfrontujú a grilujú. Ale v skutočnosti z ich prejavu vidieť nefalšovanú nenávisť a zlobu, čím dokazujú, že úplne rezignovali na snahu o objektívnu žurnalistiku. K tej totiž nepatrí nenávisť, ktorá je zmesou citu a afektu.

Jeden z karikaturistov vytvoril ako narodeninový darček pre šéfa špeciálnej prokuratúry obraz, v ktorom tento, s krvavým mečom v ruke, stína hlavy svojich nepriateľov, kde boli verne zobrazené tváre konkrétnych osôb, ktoré čelili trestnému stíhaniu pod jeho dozorom. Nebol to námet plný nenávisti ? Kto pri jeho spracovaní prejavoval nenávisť ? Autor ? Objednávateľ ? Alebo autor zachytil duševný stav obdarovaného ? Keďže obdarovaný mal v rukách nie nepatrnú moc, pomyselný meč, ktorým naozaj mohol využívať prostriedky trestného práva na stínanie hláv vybraných ľudí, z tohto umeleckého diela oprávnene mrazí. V právnom štáte nemá byť vyšetrovanie trestných činov a trestanie páchateľov vedené nenávisťou. Ak ju prokurátor, vyšetrovateľ alebo sudca cíti, je zaujatý, a z veci má byť vylúčený. Ak nie je, koná nezákonne. A nie je takýto nezákonný postup prejavom nenávisti voči tomu, koho sa týka ?

A čo stránka Zomri ? Keď spojíte obsah, ktorý sa tvári ako humor, s názvom Zomri, možno si kladiete otázku, prečo niekoho napadne želať komukoľvek smrť, a to aj zo žartu. Výsmech a opovrhovanie, ktoré autori stránky vylievajú na objekty svojho záujmu, sú často tak ostré, ako zbrane, ktoré môžu spôsobiť doslovnú smrť. Autori vedome poľujú na svoje obete, aby im spôsobili spoločenskú smrť, alebo čo najväčšiu ujmu a opovrhovanie. Sledujúc ich tvorbu a zameranie veľmi ľahko dospejete k záveru, že sú vedení výlučne nenávisťou.

A keďže doposiaľ nikto nemal potrebu prostriedkami trestného práva reagovať na vyššie spomenuté príklady, zaráža, že jestvuje potreba obmedziť osobnú slobodu človeka za možno vulgárny, možno zosmiešňujúci prejav.

Ale to, že sa jedná o prejav nenávistný by sa dalo dokázať len vtedy, ak by jeho autor cítil pri ňom nenávisť. Cítia karikaturisti, admini stránky Zomri, herci, umelci, politici, novinári, nenávisť, keď produkujú svoje kresby, články a prejavy ? A môže prejav, ktorým niekoho zosmiešnite a označíte napríklad za ogrcanú topinku, vyvolať vo mne nenávisť voči tejto osobe, ak ju necítim z iných dôvodov ? Sotva. Takýto prejav môže vyvolať negatívny vzťah voči jeho autorovi a nie voči objektu útoku.

Nenávisť môžete najúčinnejšie naoktrojovať do mysli ľudí, keď sústavne produkujete články s nepravdivým, ohováračským obsahom, v ktorom poukazujete na domnelé zlé skutky človeka, na jeho zlé vlastnosti, nevzhľadný zovňajšok a to môžete pokojne robiť bez toho, že by ste použili čo len jeden vulgarizmus alebo zosmiešňovanie. Stačí ohovárať a šíriť nepravdy.

Nenávisť však ešte ľahšie vyvoláte pochvalou a vyzdvihovaním dobrých stránok človeka, alebo jeho povýšením, alebo menovaním do významnej funkcie, ktoré vyvolajú závisť, ktorá býva najčastejšou príčinou až vražednej nenávisti.

Aj rozhodnutie súdu, ktorým jedného zatvoríte za to, čo iným tolerujete, vnáša do spoločnosti nenávisť a rozdelenie. Pocit nespravodlivosti z dvojakého metra, aký sa použil, tiež vyvoláva nenávisť a zlosť.

S určitou mierou nadsadenia možno vo všeobecnosti konštatovať, že každý nespravodlivý a nezákonný rozsudok, rozsudok vynesený zaujatým súdom, zvlášť taký, ktorý zasiahne do osobných slobôd, vyznieva ako prejav nenávisti voči tomu, koho sa týka, ako aj voči spoločnosti, ku ktorej máme záväzok konať tak, aby neutrpela autorita štátnej moci, ktorú reprezentujeme.

Ale asi nemožno vo všeobecnosti konštatovať, že vynesenie každého rozsudku, ktorý je následne zrušený pre nezákonnosť, alebo je výsledkom pochybenia, bol motivovaný nenávisťou zo strany súdu.

Preto by sme mali s kategóriami nenávisti narábať s väčšou zdržanlivosťou, aby to nevyzeralo tak, že namiesto ochrany spoločnosti pred škodlivými dôsledkami nenávistných prejavov, sme zatvorili ústa tým, ktorých názory nám nevyhovujú.