Viktória Hellenbart

Pár slov k pilierom právneho štátu, ktoré sú v skutočnosti trieskami, ktoré sa zaryjú do dlane tomu, kto sa chce o ne oprieť.

Ústava, dohovor, ľudské práva a zákony, ktoré ich majú garantovať, sú len propagandou, nástrojom indoktrinácie verejnosti, ako aj myslí budúcich odborníkov z rôznych oblastí práva. Figovými listami, ktoré sa, skôr menej ako viac, snažia zakryť bezostyšnú nahotu faktu, že sú len nástrojmi mocných na uchopenie a udržanie moci. A slúžia na ohlupovanie verejnosti.

Prvou ilúziou je prijímanie nových a nových zákonov, ktoré vám má zabezpečiť lepší život. V skutočnosti tým dochádza k absolútnej devalvácii práva ako takého. Záplava zákonov, predpisov, smerníc a všetkého možného, vedie k tomu, že ich nikto neovláda a neriadime sa nimi. Zákony a právo prestali byť cestou k nastoleniu spravodlivosti. Stali sa pascou mocných, do ktorej sme sa chytili všetci.

Spravodlivosť bola v skutočnosti od systému práva kruto a neodborne amputovaná. „Chirurgov“ držiacich „nôž “ vôbec nezaujíma, či je pacient pri tomto zákroku v narkóze alebo pri zmysloch. A už vôbec ich nezaujíma to, či po tomto zákroku vykrváca alebo umrie na zápal.

Známa historická osobnosť v minulosti poznamenala, že ľudia by nemali vedieť ako sa vyrábajú klobásy a ako sa tvoria zákony.

Záver, že nekompetentná osoba, ktorá nemá žiadne skúsenosti s právom ako takým a už vôbec nie s jeho tvorbou a účinkami v rámci systému, bude schopná vytvárať a prijímať kvalitné právne normy, je v rozpore s elementárnou logikou.

Je to ako posadiť na stoličku pilota človeka, ktorý nielenže nikdy neletel v lietadle ako pasažier, ale lietadlo nikdy ani nevidel.

Problémy, s ktorými sa spoločnost v oblasti zákonodarstva borí, sú výsledkom toho, že sa celé desaťročia snažíme regulovať svoj život zákonmi, ktoré tvoria a prijímajú nekompetentní ľudia, často bez morálky. Vrátane tých európskych.

A justícia, ktorá sa brodí hlbokým bahnom vytvoreným zákonodarcami, situáciu len zhoršuje, keď z nekvalitných tehál buduje nekvalitné chatrče.

Ďalšou ilúziou je, že na adekvátny výkon akejkoľvek zodpovednej profesie (nielen) z oblasti práva, vám stačia odborné vedomosti.

Hoci udeľujeme diplomy o absolvovaní vysokoškolského štúdia (a to aj ľuďom, ktorí ho riadne neabsolvovali a posúvame sa k tomu, že ich udeľujeme aj tým, ktorí majú medzery v základnom vzdelaní), hoci dosadzujeme na zodpovedné posty sudcov, prokurátorov, notárov, advokátov, znalcov, osoby, u ktorých (selektívne) vyžadujeme odbornú zdatnosť, ani u jednej zo skupín nevenujeme pozornosť najdôležitejším predpokladom na výkon profesie : absolvovaniu mravnej a etickej výchovy a psychologickej prípravy.

Získať formálne vzdelanie neznamená, že sa stanete vychovaným človekom. Súčasný školský systém sa snaží výchovu detí zo vzdelávania vytesniť úplne, ako niečo škodlivé, čím sa deformuje osobnosť dieťaťa. Lebo výchova bez usmerňovania a korigovania škodlivého, nemorálneho správania, možná nie je. Ale usmerňovať a korigovať správanie kohokoľvek v mladom veku, je tabu. ( Neskôr ho zatvoríme za to, že nevedel korigovať svoje správanie a napríklad sa dopustil násilia, ale to už spoločnosti nevadí. Alebo sleduje absencia výchovy práve tento cieľ ? Môcť zatvoriť kohokoľvek, kedykoľvek a za čokoľvek ?)

Výsledkom je, že na zodpovedných postoch, ktoré sú určujúce pre zdravý život spoločnosti sedia nevychovaní ľudia bez charakteru (väčšina spoločnosti ani netuší, čo charakter je) a bez morálky. Ľudia, ktorí ani len oboznámeniu sa s etikou výkonu povolania nevenujú žiadnu pozornosť, nakoľko ňou opovrhujú. Etika nepatrí do ich hodnotového rebríčka.

A napokon ľudia, ktorí sú kvôli nedostatku psychologickej prípravy z výkonu náročných profesií v absurdných podmienkach ( bez morálky a etiky) úplne vyčerpaní, vnútorne vyhorení, zatrpknutí a do práce musia chodiť nadopovaní rôznymi liekmi, ktoré aspoň navonok stabilizujú ich rozpadnutý duševný stav. Alebo si v snahe odbúrať stres vypestujú závislosť na alkohole, drogách, či liekoch.

Spoločnosť je chorá, lebo sa obrátila chrbtom k svojim základom, zlomila si vlastnú chrbticu, ktorou je morálka. Bez čestnosti, pravdovravnosti, zodpovednosti a svedomitosti, je nielen výkon akejkoľvek profesie, ale aj bežný život človeka, len pokusom o podanie dobrého športového výkonu so zlomenou chrbticou. Proste, je to nemožné.

Hoci sme obklopení desiatkami, tisíckami dôkazov o tom, že bez morálky sa ľudská spoločnosť ocitá v slepej uličke, len málokto hľadá jediné správne riešenie, väčšina sa ďalej rúti do priepasti snahou konzervovať a legitimizovať nemorálny prístup.

Načo sú vám zákony a kompetencie úradov, súdov, polície, prokuratúry, keď ich osoby, ktoré by ich mali vykonávať, úplne ignorujú. Načo politici prijímajú nové definície toho, čo je trestným činom, keď tí, ktorí by mali bdieť nad dodržiavaním zákonov a postihovať páchanie trestnej činnosti, nekonajú.

Prokuratúra a generálny prokurátor na jej čele je z pohľadu dodržiavania zákona najsilnejšou a najdôležitejšou ustanovizňou na Slovensku. Od toho, ako pristupuje k plneniu svojich úloh, závisí stav spoločnosti.

Môže sa generálny prokurátor, ako najsilnejší človek v štáte, obávať konať v súlade so svojimi kompetenciami ? On má v rukách všetku moc na stíhanie trestných činov. On má garantovať, že prokuratúra koná apoliticky, a nie je tu na to, aby chránila mocných, ale aby bdela nad dodržiavaním zákona.

Ak sa niekto z politikov snaží ho ovplyvňovať, aby určité trestné činy nevyšetroval, je povinný ho z úradnej moci stíhať podľa toho, aký spôsob páchateľ volí – či už za korupciu, útok na verejného činiteľa, hrubý nátlak, vydieranie a podobne.

Ak sa prokurátori a polícia nechávajú počuť, že ich činnosť alebo nečinnosť závisí od toho, kto sa najbližšie po voľbách dostane k moci, verejne sa priznávajú k zneužitiu právomocí verejného činiteľa, ktorým (ne)vyšetrovanie na politickú objednávku nepochybne je.

Len úplná morálna paralýza môže viesť k tomu, že sa neboja to komunikovať verejne, aj keď len v kuloároch. Alebo sa okato vyhýbať plneniu svojich povinností, lebo vedia, že trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa a akýkoľvek iný, môžu vyšetrovať len oni sami, a nejestvuje iný orgán, ktorý by ich mohol zobrať na zodpovednosť za to, že sami sú hlavnými páchateľmi najzávažnejšej trestnej činnosti.

Lebo niet nebezpečnejšieho zločinu proti spoločnosti, ako to, keď máte právomoc a kompetencie konať v záujme ochrany zákonnosti, slobody a života ľudí, ale nekonáte.

Ak sa generálny prokurátor a iné osoby obávajú postihovať zločincov, hoci ich k tomu (možno naoko) nabádajú aj politici, ktorí sú pri moci, človek, ktorý vyvodí záver, že tieto zložky nemôžu slúžiť ochrane spoločnosti a dodržiavaniu zákonov, ale konzervovaniu moci v rukách určitých skupín, si kladie otázku, kto tu v skutočnosti vládne, kto tu v skutočnosti drží opraty moci a z koho majú títo ľudia strach ?

Vyššie uvedené úmerne platí aj na sudcov.

Opierať sa na systém, ktorého garantom sú ľudia, ktorí si svoje úlohy neplnia, je ako opierať sa o nalomenú palicu, ktorá sa pri väčšej záťaži zlomí, a triesky sa zaryjú do dlane toho, kto sa na ňu spoliehal.

Otázka advokátov z auditória, ktorú som nedávno počula, prednášateľovi z radov sudcov, či môže sporová strana v civilnom konaní beztrestne klamať, argumentujúc zákazom sebaobviňovania, je už len čerešničkou na torte.

Keď to počujete, nestačí, že sa uštipnete, či sa vám nesníva. Prenášať zásadu z trestného procesu alebo priestupkového konania, ktorá platí pre obvineného, na sporovú stranu v civilnom procese, kde má súd rozhodnúť spravodlivo a v súlade so zákonom na základe toho, čo zistí z vykonaných dôkazov, je volaním po práve klamať a podvádzať sudcov, po práve presadiť vynášanie nespravodlivých rozsudkov založených na zmanipulovaných faktoch klamstvami sporových strán a ich advokátov. ( Ani v trestnom práve zásada zákazu sebaobviňovania a právo obvineného klamať, nemajú viesť k vynášaniu nespravodlivých rozsudkov. Obvinený, ktorý využíva právo klamať, by mal byť poučený, že keď sa v kontexte iných vykonaných dôkazov zistí, že pri obrane klame, bude to mať vplyv na výšku a druh uloženého trestu.)

Nedvíha sa vám z toho žalúdok ?

Napriek žalostnému stavu, v akom sa väčšina spoločnosti nachádza, jedinou budúcnosťou ľudstva, ako aj jednotlivcov, je dodržiavanie mravných noriem, ktoré sú zhutnené napríklad kódexe správania známom ako „desatoro“. Len tak budete môcť nastúpiť do „Noemovej archy“ a zachrániť sa pred „potopou“.

P.S.

Každý rozsudok, ktorý považujem za nezákonný, nespravodlivý, a každého sudcu, ktorý takto rozhoduje, každý úkon prokurátora, policajta alebo úradníka, ktorý vybočuje zo zákonného rámca, vnútorne hodnotím ako exces. Vybočenie z toho, čo je správne. A to aj v prípade, ak sa to notoricky opakuje.

Lebo jedine principiálny postoj vedúci k dôvere v to, že sudcovia, prokurátori, policajti a úradníci, sú vnútorne nastavení konať čestne a zákonne, hoci to nie vždy „vyjde“, mi pomáha ďalej sa pridržiavať zákonnej cesty a apelovať na zákonné a spravodlivé a čestné riešenia.

Najťažšie pri tom nie je to, že vidím, že excesom sa stáva skôr čestný prístup. Najťažšie je vidieť, že ani klienti si neželajú čestné riešenia, nechcú spravodlivé usporiadanie vecí, ale chcú aj za cenu lži a podvodu vyhrať nad protivníkom.

A tak sa excesom, vybočením z normálu, stáva morálka celej spoločnosti, a je čoraz ťažšie sa od toho dištancovať.

Pre tých, ktorí majú najväčší rešpekt pred autorom týchto morálnych zásad a stvoriteľom planéty a ľudí, nie je kľúčovou otázka, či jeho hodnotový rebríček rešpektovať, ale ako to urobiť v praxi, keďže je to čoraz ťažšie.

P.S. 1. : Väčšina kolegov advokátov sa pragmaticky prispôsobila tomu, že nezákonnosť už nie je menšinovým, ale väčšinovým žánrom: Svoju prax prispôsobili tomu, že nezákonné a nespravodlivé rozhodnutia, postupy, nepovažujú za exces, ale niečo normálne, o čo sa v priebehu procesu aj aktívne snažia, napríklad podporovaním klientov v tom, aby pred súdom klamali a prekladali falošné dôkazy.

Je to smutný a dosť odpudzujúci pohľad.

P.S.2. ako ilustračné pripomenutie dávnejšej udalosti :

Ak generálny prokurátor po uplynutí niekoľkých mesiacov zvolá tlačovú konferenciu, na ktorej informuje, že sa ho prezidentka, za prítomnosti jeho námestníka, snažila ovplyvniť, aby sa nevyšetrovalo zneužitie právomoci policajného prezidenta, absurdita tejto situácie vám „vybije poistky“.

Pretože človek, ktorý je povinný z úradnej moci stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel, a vtedy, keď sa o nich dozvedel, namiesto toho, aby podnikol kroky na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti voči hlave štátu, ktorá zneužila svoju právomoc a núti ústavného činiteľa tiež zneužiť právomoc, zorganizuje s odstupom niekoľkých mesiacov tlačovú konferenciu, v ktorej verejnosti oznámi, že sa dozvedel o takomto závažnom konaní, a napriek tomu neurobil nič, čo je v jeho právomoci. De facto sa prizná k zneužitiu svojho postavenia. A verejnosť len čumí, že keď nekoná generálna prokuratúra, čo majú s takouto informáciou robiť tí, čo žiadne právomoci nemajú ? Plakať doma do vankúša ?

A len tak na margo hrozby bombovými útokmi generálnemu prokurátorovi : Nie je ohrozenie bezpečnosti generálneho prokurátora dôvodom na zvolanie bezpečnostnej rady, nie je to ohrozením bezpečnosti štátu ?

Či hrozba bombovým útokom v situácii, kedy generálny prokurátor nekoná, kde by konať mal, nie je skutočnosťou, ktorá by mohla našu bezpečnosť ohroziť ešte viac ?

Len sa zamýšľam.