Viktória Hellenbart

Podali sme trestné oznámenie. Pripojili sme k nemu znalecký posudok, fotografie, a ďalšie dôkazy. Označili sme skutočnosti, ktoré sa dali ľahko preveriť. Ľahko sa dalo overiť, či na Slovensku nepôsobí podvodník, ktorý sa vydáva za remeselníka schopného postaviť kanadský zrub, pričom zavádza občanov tým, že za svoje vydáva stavby, ktoré postavil niekto iný. Vy dôverujúc údajným odporúčaniam zaplatíte vysokú zálohu, a aj ďalšiu, ktorú podvodník žiada. Namiesto zrubu vám pozemok zanešvári hnijúcim a spráchniveným drevom a stratí sa.

Vyšetrovanie slovenskej polície vyzerá takto. Do zápisnice prijme vaše trestné oznámenie, ale len zhruba, lebo má akési technické problémy. Dôkazy, znalecké posudky, ktoré máte pripravené, odmieta prevziať s tým, že to doplníte dodatočne.

Vypočuje podozrivého, ktorý povie svoju verziu príbehu, aký je poctivý, a ako sa s vami nedalo spolupracovať.

Tu vyšetrovanie končí a polícia vám oznamuje, že vec odmieta. Prokurátor to na základe vašej sťažnosti preverí a vec je uzavretá, lebo polícia to riadne vyšetrila.

Znova sa obrátite na políciu, ale tentoraz pripojíte úplne všetky dôkazy a listiny, konkrétnosti, ktoré vám predtým nedovolili pripojiť a žiadate, aby sa vec vyšetrila. Trestné oznámenie si už spíšete s pomocou advokáta vy. Policajt vám napíše na jednu A4 štyri vety, že vo veci už bolo raz rozhodnuté, takže sa s tým ani len nebude zaoberať. Zhasla fajka. Prokurátor s tým súhlasí a na vašu námietku, kde v trestnom poriadku našiel oporu pre svoj postup, lakonicky poznamená, že platí zásada „ne bis in idem“, teda že sa nemôže konať vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo. To, že ste v trestnom oznámení poukázali na úplne podobný prípad, v ktorom ten istý prokurátor obžalobu podal, spôsobí len toľko, že sa pán prokurátor cíti dotknutý.

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej praxi uviedol, že to, aby polícia a prokuratúra na základe trestného oznámenia toto uznala za dôvodné, nepatrí medzi ústavné práva občana. Dovi – dopo.

Čo to v praxi znamená ?

To, že o tom, kto spáchal alebo nespáchal trestný čin sa rozhoduje len právoplatným rozsudkom súdu, je mýtus.

Súd prichádza do úvahy až potom, keď prokurátor usúdi, že na páchateľa môže podať obžalobu.

To znamená, že prvý, kto garantuje beztrestnosť páchateľov je prokuratúra a nie súdy.

Môžete spáchať čokoľvek, ohroziť bezpečnosť štátu, spáchať teroristický čin, rozkradnúť celý štátny majetok, vyvraždiť dvadsaťtisíc obyvateľov, prekaziť policajnú akciu, ubiť ľudí na smrť vo väzbe, otráviť ich, odsúdiť za trestný čin, ktorý v čase jeho spáchania nebol trestný, vynášať zo spisov, znásilňovať, atď, ak prokurátor na vás nepodá obžalobu, ste chránení a žiaden súd na vás nedosiahne.

Môžete si zaplatiť stovky znaleckých posudkov, súkromných detektívov, vybudovať prípad na nepriestrelných dôkazoch. Keď prokurátor nepodá obžalobu, žiaden súd sa nimi nebude zaoberať. A záchranné lano vám nehodí ani ústavný súd, ani Európsky súd pre ľudské práva.

Takže kto má kľúče od miešačky ?

Občania, ktorí platia dane právom očakávajú, že štát im bude garantovať služby, medzi ktoré patrí aj bezpečnosť a ochrana pred páchateľmi trestnej činnosti a tými osobami (politikmi), ktoré by chceli ohroziť ústavu, demokratický a právny štát, suverenitu a celistvosť Slovenskej republiky.

Jednou z týchto inštitúcií je polícia a druhou, luxusnejšou verziou, prokuratúra. Privilégiom týchto inštitúcií je začať trestné stíhanie voči páchateľovi. Toto v našom štáte nemôže urobiť nikto iný.

Výsledky ich činnosti čoraz viac pripomínajú chyžnú na potápajúcom sa Titanicu, ktorá sa príde opýtať hosťa, či nepotrebuje upratať izbu.

Písané zákony na Slovensku, vrátane Ústavy, sa svojím účinkom na fungovanie spoločnosti môžu zaradiť medzi mýty a legendy.

Jednou zo základných zásad, ktorými by sa mala pri svojej činnosti riadiť polícia a prokuratúra, je takzvaná ZÁSADA OFICIALITY. Nájdete ju v § 2 odsek 5 Trestného poriadku ( zákon č. 301/2005 Z. z. ). Píše sa tam, že prokurátor je POVINNÝ stíhať trestné činy, o ktorých sa dozvedel.

Slovenská realita prináša 2 problémy : 1. explicitne sa tu uvádza, že prokurátor v trestnom konaní zastupuje štát. 2. prokurátor je povinný stíhať trestné činy.

Prvým problémom je, že ak prokurátor nekoná, nekoná štát. Je to vizitka a zlyhanie štátu. Druhým problémom je, že nie súd, ale prokurátor bez akejkoľvek verejnej kontroly posúdi, čo je trestným činom, pretože je povinný stíhať len trestné činy. A keď posúdi, že niečo trestným činom nie je, páchateľ má garantovanú beztrestnosť.

Spôsob, akým prokuratúra pristupuje k výkonu svojich zákonných právomocí, vedie k záveru, že jej hlavnou úlohou nie je chrániť občanov, ktorí ju mimochodom štedro platia, pred páchateľmi trestných činov a zabezpečovať dodržiavanie zákonov. Jej primárnou úlohou je chrániť mocných pred následkami nezákonností, ktoré napáchali.

Výsledkom je, že páchatelia často najzávažnejšej kriminality behajú po slobode. Stíhaní sú len tí, na ktorých prstom ukáže prokurátor. A ten ukáže len na tých, kde mu po prstoch nedajú mocní.

Na vlastné uši som počula, ako prokurátori pod vplyvom alkoholu vysvetľovali prítomnej spoločnosti, že sú „bohovia“. Hoci sa vám z toho dvíha žalúdok a mrazí vás z toľkej arogancie a bezočivosti, emócie nepomôžu. To, že je to svojím spôsobom pravda, je neodškriepiteľný fakt. Ako aj to, že ľudia často hovoria pravdu, keď sú pod silným vplyvom alkoholu. In vino veritas.

Kto rozhoduje o tom, s ktorou z osôb, na ktoré podal obžalobu, uzatvorí dohodu o vine a treste ? Prokurátor. Sú nejaké transparentné kritériá, kedy tak musí urobiť a kedy nie ? Nie sú. Uváži sám, komu túto výhodu poskytne. Aj podanie obžaloby na osobu, ktorá preukazuje svoju nevinu, je „božským“ právom prokurátora. Obžalovaný bude musieť tvrdo a ťažko bojovať o svoju nevinu a bude ho to stáť nielen peniaze, ale aj zdravie jeho a jeho blízkych.

Napadlo vás, že je to ideálny priestor pre korupčné správanie ? Nebláznite. Korupcia medzi prokurátormi ? Nemožné. Kto by ju vyšetroval ? Iba ak by podali obžaloby sami na svojich kolegov. Dôkazy o takejto trestnej činnosti sa získavajú ťažko, ale to neznamená, že ľudia nevedia. Problémom tohto vákua je, že stíhanie za korupciu je často nástrojom na upratanie nepohodlných. Dôkazná núdza sa dá využiť aj na stíhanie nevinného, podľa pochybnej logiky „bez vetra sa ani lístok nepohne“ a za pomoci „úprimného“ kajúcnika. A selektívneho prístupu generálnej prokuratúry k stíhaniu človeka na základe výpovede jedného svedka. Keď sa chce, tak sa dá.

V Nemeckej tlači sa objavila správa, že skupina právnikov z Berlína podala súkromnú trestnú obžalobu na členov súčasnej a minulej vlády.

Waffenexporte: Merz, Scholz und Co. wegen Beihilfe strafbar?

Na Slovensku súkromné trestné obžaloby možné nie sú. A preto sa na prsty politikov sudcovia nepozrú nikdy, nech by už boli dôkazy o ich trestnej činnosti akokoľvek nepriestrelné, ak im to neumožní prokuratúra.

A pripomeňme si, konanie prokurátora je konaním štátu. Kto platí prokurátora ? Kto garantuje jeho kariérny postup ? Uhryznete ruku, ktorá vás kŕmi ?

V tejto súvislosti je vhodné pripomenúť, že iniciatíva zaviesť možnosť podania súkromnej trestnej obžaloby bola zmarená politikmi ( kto má chuť a náladu na malú investigatívnu činnosť, z otvorených zdrojov zistí, ktorým politikom to nevoňalo) čo je z ich pohľadu veľmi pragmatický krok.

Len si predstavte, že by mohli občania, aktivisti, médiá a opozícia spracovať kvalitnú súkromnú trestnú obžalobu a predložiť ju súdu ! Nedotknuteľnosť politických špičiek by mohla byť ohrozená a súčasne by sa najväčší politický tlak presunul z prokuratúr na súdy.

P.S. Keď nevyšetrujete páchateľov tých najzávažnejších zločinov, budú v tom pokračovať, vedomí si vlastnej beztrestnosti. To vidíme všade a opakovane. Umožníte im dospieť do bodu, kedy už majú toľko za ušami, že niet cesty späť. S cieľom zahladiť stopy a vyhnúť sa trestu sa už nezastavia pred ničím. Stanú sa mimoriadne nebezpečnými nielen pre jednotlivcov, ale pre celú spoločnosť.

Ak páni prokurátori a policajti nekonáte zo strachu pred politikmi, nebudete konať ani zo strachu pred organizovaným zločinom. Ten je rovnako brutálny ako politika a tlak médií. S ohľadom na vojnu zúriacu v susedstve, možno logicky očakávať, že deväťdesiate roky budeme považovať za prechádzku ružovou záhradou.

Ako by to zhrnul zdravý sedliacky rozum (nie AI) ?

Predražený systém nám slúži na to, aby časť občanov mala dobré pracovné miesto a pekný plat, výsluhové dôchodky a starostlivosť, ktorá im umožňuje venovať sa svojím koníčkom. Nie všetci policajti a prokurátori sú na tom takto. To závisí od akrobatických schopností. Kto vie šikovne šplhať po kariérnom povrazovom rebríčku, ktorý sa v rôznych politických búrkach dokáže pekne rozkývať a má čo robiť, aby z neho nespadol a pri páde si vážne neublížil, o to ho je postarané.

Tí horší kariérni akrobati sedia v kanceláriách a pracujú ako včeličky na vylepšení obrazu polície a prokuratúry v očiach verejnosti. Napríklad dolapením páchateľa, ktorý odcudzil z Tesca mobilný telefón, ktorý u neho hneď našli a vrátil ho. Keďže sa drobných krádeží dopúšťal opakovane, trest si odpykáva v Leopoldove, lebo preplnené väznice a iné objektívne dôvody.

Alebo odsúdením nebezpečného korupčníka, ktorý prijal tašku so zeleninou, paradajky a reďkovky, či fľašku vína alebo za iné spoločensky mimoriadne nebezpečné skutky.

P.S. Z kategórie „urban legend“ alebo “ to nevymyslíš“ je prípad, keď sudca žiadal od obhajcu obhajujúceho klienta za korupčný trestný čin úplatok. Dôkazy k tomuto tvrdeniu ? Pochopiteľne nie sú žiadne.

Posledný nech zhasne svetlo.

Alebo ako písal Šalamún v knihe Kazateľ “ Čo je krivé, sa nedá narovnať, a čo chýba, sa nedá spočítať.“ ( 1.kapitola 15 verš)