Viktória Hellenbart

(9 minút „hustého“ čítania)

Témy, ktorým sa v blogu venujem hodnotím podľa všeobecne prijímaných kritérií, ktoré nastavila spoločnosť a zarámcovala ústavou, zákonmi a medzinárodnými dohovormi. Nie podľa vlastných názorov na tento spoločenský konsenzus. Rešpektujem ho na základe princípu „splácať Cézarove veci Cézarovi a Božie veci Bohu“: teda dodržiavanie zákonov je prejavom pochopenia, že zdravá a bezpečná spoločnosť musí fungovať na vopred stanovených a rešpektovaných pravidlách.

Trojdelenie moci ( výkonná, zákonodarná a súdna) v rámci tzv. demokratickej formy vlády, má vytvárať systém bŕzd a protiváh. Každý rozumnejší študent (nielen) práva už pri prvom kontakte s touto teóriou vie, že táto rovnica nemôže fungovať. Zámerne nehovorím, že dokonale alebo bezchybne. Vôbec. Jej obhajcovia tvrdošijne trvajú na opaku a hovoria, že má svoje chyby, ale nič lepšie ľudstvo nevymyslelo. Na tom, že ľudstvo žiaden systém vlády, ktorý by nebol utláčajúci a škodlivý nevymyslelo, sa so zástancami teórie zhodnem.

V oblasti postihovania nežiadúcich spoločenských javov prostriedkami trestného práva, ako je kriminalizácia opozície, názorových oponentov, ale aj korupcie, sprenevery, sabotáže, ohrozovania ústavného zriadenia, sa z oboch strán barikády ozývajú hlasy žiadajúce vládnu moc (terajšiu, aj bývalú) o razantnejší prístup.

Pozrime sa na to, ako túto spoločenskú objednávku „vybavovala“ vláda, ktorá bola pri moci 2020 až 2023 a ako k tomu pristupuje súčasná ( tieto otázky je možné analyzovať aj na prístupe skorších vlád).

Zarámcujme si tému tým, že jedným z kritérií vstupu do EÚ boli reformy v oblasti justície, polície, prokuratúry, ktoré mali garantovať nielen ich politickú nezávislosť, ale aj to, že SR bude tzv. materiálnym právnym štátom. Teda to, že sa budú vyšetrovať všetky trestné činy bez ohľadu na to, kto je z nich podozrivý (zákon dosiahne aj na najvyššie poschodia moci) a všetky sa budú vyšetrovať výlučne zákonným postupmi (nie mučením a neľudským zaobchádzaním, korumpovaním OČTK).

A tu je prvý EÚ paradox. Ako má výkonná a zákonodarná moc garantovať splnenie kritérií právneho štátu alebo zlepšení v tejto oblasti, keď súčasne nemá zasahovať do pomyselnej nezávislosti súdnej moci, ale aj polície a prokuratúry a nemá vstupovať do procesov „nezávislého“ vyšetrovania, ak tieto sú vedené v rozpore s princípmi materiálneho právneho štátu. Teda hrubo nezákonne.

EÚ vyžadovala od vlády nápravu takých nežiadúcich javov ako je korupcia, občania žiadali odstrániť potláčanie slobody prejavu, nezákonnosť trestných procesov, mučenie a neľudské zaobchádzanie a podobne. Z toho vyplýva, že vláda má a musí mať prostriedky na to, aby panstvo práva presadila.

Vláda 2020 -2023 sa postavila do svetla reflektorov a priamym politickým riadením trestných procesov a ich okázalou medializáciou si získavala sympatie verejnosti, ktorá tieto kroky vnímala ako nastolenie poriadku a vysporiadanie sa s korupciou a inými nežiadúcimi javmi ráznym a nekompromisným spôsobom ( policajný prezident mal prekaziť policajný zásah, politici vopred zverejnili zoznam osôb, ktoré budú uväznené, ministerka spravodlivosti „rozsadila“ sudcov, aby pretrhla korupčné väzby a podobne).

Tento „cirkus“ umožnil, aby korupcia, rodinkárstvo a zneužívanie práva na všetkých úrovniach tými, ktorí boli aktuálne pri moci, zostali nepovšimnuté. Výsledkom nie je len väčšie zadlženie štátu.

EÚ a jej rôzne komisie monitorujúce situáciu v oblasti dodržiavania štandardov právneho štátu v postupe vlád v rokoch 2020-2023 nevideli žiaden problém. Nevideli žiaden problém v zasahovaní politikov a výkonnej moci do nezávislosti polície, prokuratúry a súdov. V záujme zúčtovania s nežiadúcou opozíciou to bolo zjavne v poriadku ( schvaľovanie zásahov do demokratických procesov na zabezpečenie výhry tej správnej politickej strany z pohľadu byrokratických špičiek v EÚ sme videli nielen na príklade rumunských prezidentských volieb).

Pre objektívne posilnenie zákonnosti a panstva práva sa metódami zvolenými vládami 2020 – 2023 nedosiahlo nič. Naopak došlo k dokonalej erózii a deštrukcii základných zásad a princípov. To, čo v oblasti zneužívania práva bol skôr menšinový žáner (hoci u niektorých zložiek moci dlhé roky prevládajúci) sa stal očakávaným a pretláčaným modelom všade. Navodená atmosféra doslova očarila viaceré „kreatívne“ osoby a priniesla nové a nové postupy nielen krivenia práva a obhajoby ( advokát verejne deklaruje, že obhajuje len tých, čo sa priznajú), ale aj psychického a fyzického terorizovania nielen obvinených, ale aj celej spoločnosti ( vykopávanie dverí o 4 hodine ráno za prítomnosti médií, strelné zbrane namierené na deti podozrivých, hrubé predvedenie otca podozrivej osoby v dôchodkovom veku, pri ktorom došlo k zlomeniu jeho rebier a následne predčasnej smrti, odopretie liekov proti bolesti a adekvátnej liečby ťažko chorým obvineným vo väzbe a podobne).

Prokuratúra tieto procesy zo zákona dozorovala a niekedy explicitne schvaľovala ako zákonné, niekedy mlčky pozerala iným smerom, vo výnimočných prípadoch sa osmelila (väčšinou u bohatších a vplyvnejších ľudí) zaprotestovať.

Sledovali sme masívne zneužívanie právomoci verejného činiteľa aktívnym konaním a ohýbaním práva, ktoré nielenže neboli postihované. Boli oslavované a legitimizované, ako jediné správne postupy „boja dobra so zlom.“

Vláda, ktorá sa ujala moci v roku 2023 sľubovala, že takúto hrubú nezákonnosť ukončí. Z takéhoto prísľubu sa javí, že na to má oprávnenie, že to vie spraviť. Logicky, že opäť musí vstúpiť do procesov na polícii, prokuratúre a súdoch, aby nastolený trend zastavila. Ako inak sa to dá urobiť ?

Ale počas vládnutia táto vláda už tvrdí, že zásah výkonnej moci do nezávislosti polície, prokuratúry a súdov, je porušením zásad právneho štátu. A v podstate má pravdu. A tak sme ďalej svedkami masívneho porušovania princípov právneho štátu na prvom miestne zneužívaním právomocí verejných činiteľov ich nečinnosťou a selektívnym aplikovaním právnych noriem podľa toho, na koho sa majú použiť.

Porušovanie rovnosti pred zákonom dostáva nové dimenzie a čoraz viac pripomína budovanie kasty nedotknuteľných v totalitných a diktátorských režimoch.

No ale ak princípy právneho štátu hrubým spôsobom porušuje polícia, prokuratúra a súdy, znamená to, že v štáte nemáme žiadnu protiváhu takémuto postupu, keďže výkonná a zákonodarná moc nesmú zasahovať ?

Ako sme potom mohli garantovať pri vstupe do EÚ, že procesy na týchto zložkách budú uvedené do súladu s kritériami právneho štátu ? Kto to mal zabezpečiť ? Vieme, že za štáty, ktoré sa uchádzali o vstup, to boli jednotlivé vlády a zákonodarné zbory, teda politická moc.

Tak ako je to s tou ilúziou trojdelenia moci a systému bŕzd a protiváh ?

A ako je to s mocenskou pozíciou EÚ a naším postavením voči nej ? Súčasnú vládu nehodnotí kladne.

Slovenskej spoločnosti sa nepodarilo ani v prístupovom procese, ani počas členstva v EÚ dosiahnuť na ideály panstva práva, ktoré sa od nej vyžadovali. Určité zmeny k lepšiemu nepochybne nastali, avšak príliš malé na to, aby sme mohli hovoriť o tom, že panstvo práva a rovnosť pred zákonom ako spoločenský konsenzus, by bol u nás akceptovaný. Nikdy sa neujal.

A ako vidíme ideál materiálneho právneho štátu prestáva vyhovovať aj EÚ, ktorej štandardy sa dostali na takú úroveň, že ich spĺňa podľa byrokratických špičiek už aj Ukrajina.

A tak stojí slovenská spoločnosť pred ďalšou otázkou. Sme ochotní na pokyn EÚ zahodiť aj tie minimálne štandardy panstva práva a rovnosti pred zákonom, ku ktorým sme sa už dopracovali, a ktoré akceptujeme ?

Sme ochotní na pokyn EÚ, USA alebo kohokoľvek, obmedzovať politickú súťaž a právo byť apolitickí, potláčať slobodu slova, zhromažďovania, slobodu svedomia, zavádzať cenzúru ?

Postačí na obmedzenie osobnej slobody len to, že človek, ktorý o tom rozhodne, má talár a pečiatku, bez ohľadu na znenie zákona ?

Zákonnosť procesu namiesto dodržiavania zákona a jeho princípov má garantovať len to, že sa na ňom zúčastňujú osoby, ktorým štát udelil určitú mieru moci a autority ? Moc a autorita postačuje na to, aby každé prijaté rozhodnutie bolo považované za zákonné, lebo je podopreté mocou a autoritou, ale nie nevyhnutne znením zákona ? To je nový model právneho štátu a panstva práva, ktorý najmä pod tlakom EÚ a bohatých zavádzame ?

P.S. Ja namiesto umelých a nezrozumiteľných pojmov ako materiálny právny štát uprednostňujem pojmy ako čestnosť nielen pri dodržiavaní zákonov, pravdovravnosť, úctu k životu a právam a slobodám druhých.

Nikto nepoškodí autoritu vlády, parlamentu, prezidentského úradu viac, ako ich jednotliví predstavitelia, ktorí na tieto úlohy nedorástli a nechápu ich spoločenský význam. A to platí rovnako na sudcov, prokurátorov, policajtov, advokátov, lekárov, učiteľov. Proste každého. Lebo každý má určitú mieru moci a autority a tým, ako ju používa prispieva k šťastiu a slobode alebo nešťastiu a útlaku ostatných.