Talár

( alebo len 15 minút čítania)

Kde forma je uniforma,

justícia – paródia,

oslepená bohyňa,

skrútených právd svätyňa.

Talár, talár,

večná skrýša bezprávia,

husto tkané, ťažké látky

spravodlivosť zadlávia.

Ťažko dýcha,

v tme umiera, hrubou látkou prikrytá,

len zúfalým a polobláznom nádej v diaľke

presvitá.

Stretnutia so súdnou mocou sú pre väčšinu ľudí osudové, v dobrom, či v zlom zmysle slova.

V poslednej dobe prevažujú vlny negatívnych emócií a zoskupenia búrkových mračien, znášajúcich sa nad sudcovskými talármi.

Lenže verejné hodnotenia súdnej moci sú oveľa menej dôveryhodné, než predvolebné prieskumy, prieskumy verejnej mienky, alebo niektoré správy v médiách hlavného prúdu.

Už samotný fakt, že amplión ozvučuje len hlasy tých, ktorí sú s rozhodnutiami súdov nespokojní, je dôkazom o tom, že tu niečo nebude v poriadku, a to niečo sa nerobí s dobrým úmyslom, a to niečo nie je vedené snahou pomôcť vám, alebo mne, ako občanom tohto štátu.

A už vôbec nie vedené snahou napomôcť k zvýšeniu kvality justície.

Tvrdím to s takou istotou preto, lebo takmer nejestvuje súdny spor, v ktorom by jedna zo strán nebola úspešná a teda nemala dôvod aspoň na čiastočnú spokojnosť, a teda pozitívne vystúpenia na adresu súdnej moci.

To, že sa roztrpčene ozýva práve ten, kto úspech nemal, je prirodzené. Ale keďže jedna zo strán v súdnom spore je víťaznou a druhá nie, nemožno na nespokojných hlasoch založiť objektívnu kritiku.

Tak sa mi marí, že to bola práve snaha „liberálne“ zmýšľajúcich politikov, a aj sudcov, ktorých hlasy bolo vo verejných diskusiách počuť, že je žiadúce, aby sudcovia obsadili väčší verejný priestor a mohli sa vyjadriť k rozhodnutiam, ktoré vydali a uspokojiť záujem verejnosti.

A že verejná diskusia o vydaných rozsudkoch prispeje k zlepšeniu vnímania justície zo strany verejnosti.

Boli aj hlasy opačné, od radikálnych, že o rozsudkoch sa nediskutuje, a majú sa dodržiavať a dôvody rozhodnutia sudca napíše v rozsudku, cez miernejšie, podporujúce kultivovanú verejnú diskusiu a polemiku o rozsudkoch súdov.

To, čoho som svedkom v tejto oblasti, by však malo vyvolávať vážne znepokojenie.

Opäť sa vrátim k výroku amerického žurnalistu z Fox News Tuckera Carlsona v jeho relácii Tucker Carlson Tonight, ktorá mala premiéru 23.7.2022 pod názvom “ This is bizarre“ : „Charakteristickým znakom autoritárskych režimov nie je len spolitizovanie justície, ktoré sa prejaví v tom, že vaši oponenti idú do väzenia a vaši podporovatelia môžu robiť čo chcú.“ s nevyhnutnou poznámkou, že novinár sa venoval vnútropolitickej situácii, teda tomu, čo sa aktuálne deje v USA.

Ak tento výrok viacerým čitateľom pripomenie situáciu na Slovensku, myslím, že to nebude náhoda.

A práve v USA sa po nespokojnosti liberálnej vlády s rozsudkom najvyššieho súdu súvisiacim s pre verejnosť citlivou témou potratov, ozývali hlasy volajúce po potrebe odstrániť inštitúciu, ktorá takýto rozsudok vydala.

Hlasy, ktoré boli s rozsudkom spokojné, a ktoré ho vítali, prehlušili mediálne orgie a humbuk, ktorý vystrojil nespokojný tábor.

My na rozdiel od iných, menej „šťastných“ krajín, takúto politickú skúsenosť už za sebou máme a radi sa k nej vraciame, ako sa unavený pútnik rád vráti na vychodený chodník. A ak náš veľký vzor spoza mláky tiež naskočil na rovnaký trend, zdá sa, že konštelácia politických hviezd pre takýto krok nemôže byť priaznivejšia.

Prejavuje sa aj v medializácii niektorých prípadov, ktoré sú prezentované ako škandalózne, ako absolútne neúspechy a dôkazy zlyhania sudcovského stavu ako takého, a ich prezentácia je sprevádzaná verejnými výzvami na vyzliekanie z talárov, alebo expresívnejšie formulovanými podnetmi na upálenie talára sprevádzanými búrlivými ováciami fanúšikov.

Ozvučujú sa aj expresívnejšie výrazy a z nich plynúce postoje niektorých jednotlivcov z radov justície. V ostatných dňoch šokoval a časť verejnosti určite potešil, názor jednej zo sudkýň na svojich sudcovských kolegov. A inú časť, možno odbornejšej verejnosti zarazil jej pohľad na prezumpciu neviny, ktorá jednoducho v jej svete pre určitý druh ľudí neexistuje. Nemám však ani najmenšiu pochybnosť o tom, že voči určitým osobám, ktoré sú jej názorovo blízke, alebo voči sebe samej, na prezumpcii neviny bazírovať bude, a možno rovnako expresívne a explicitne, ako malo byť použité zverejnené slovo „svine“ na adresu kolegov sudcov.

Máme hľadať za pokrývaním prípadov trestne stíhaných sudcov zo strany novinárov spôsobom, ktorý slúži uspokojeniu tých najspodnejších pudov a vášní davu len snahu o zvyšovanie ziskov a sledovanosti ? Alebo je za tým niečo viac ?

Zasaďme to do kontextu verejných výberových konaní na miesta sudcov, ktoré evidentne nie sú zamerané primárne na preverenie odbornej pripravenosti uchádzačov, ale skôr evokujú dojem skúmania ich politických postojov a svetonázoru, čím už v zárodku prispievajú k verejnej diskreditácii budúcich sudcov, ktorých budúce nevyhovujúce rozsudky budú rozobraté do poslednej molekuly, nie odbornej argumentácie, ale obviňovania z prisluhovania tomu, či onomu názorovému táboru.

Ani občan, ktorý sa podľa prieskumov, z ktorých vychádzala ministerka spravodlivosti pri zostavovaní novej súdnej mapy, dostane na súd veľmi zriedka ( raz za život), nemôže podľa tejto ojedinelej skúsenosti objektívne hodnotiť stav justície. O to viac, že jeho hodnotenie bude nevyhnutne spojené s tým, či sa ocitol na strane víťaza alebo porazeného. Preto fakt, že práve nízka dôveryhodnosť justície u verejnosti, u tej verejnosti, ktorá sa veľmi zriedka dostane na súd, bola dôvodom na obrovské reformy justície, nemožno vnímať ako paradox, ale ako chladnokrvný politický kalkul.

Advokáti, ktorí sú dlhé roky v praxi, a pravidelne sa ocitajú raz na strane víťaza, raz na strane porazeného, nesedia v jednej, ale v desiatkach pojednávacích miestností, na rôznych súdoch a u rôznych sudcov, v civilných, obchodných aj trestných veciach, by mohli mať lepší potenciál na objektivitu pri hodnotení práce sudcov. Avšak len ako pohľad “ zvonku“.

Objektívne hodnotenie si vyžaduje vytvorenie odstupu od osobných záujmov, od záťaže dlhoročných pracovných vzťahov a z nej plynúcej sympatie či antipatie, čo sa ukazuje ako veľký problém našej spoločnosti.

Tento problém, ako biblická slamka v oku blížneho, ktorú vidíme, ale nevšímame si trám vo vlastnom oku, sa objavuje aj vnútri justície, lebo či sa nám to páči alebo nie, sudcovia sami sú schopní najlepšie hodnotiť a porovnávať kvalitu práce svojich kolegov.

Jednak preto, lebo „chodia“ v rovnakých topánkach a jednak preto, lebo sa s ňou stretávajú najčastejšie. Senáty odvolacích a vyšších súdov majú “ v popise práce“ hodnotenie práce sudcov nižších stupňov, ale vzájomné vnímanie nie je jednosmerkou, lebo aj sudcovia nižších stupňov vnímajú prácu kolegov z vyšších stupňov, ktorá má zase na kvalitu ich práce priamy vplyv. Súdy nižších stupňov musia veľakrát prehltnúť aj horké pilulky naordinované vyšším stupňom vo forme názoru, ktorým sa záväzne musia riadiť, ale nevedia sa s ním vnútorne stotožniť.

Pre mňa, ako advokáta nie je zábavné vidieť, ako sa sama justícia oberá o autoritu v očiach verejnosti a sporových strán, keď sa sami sudcovia nevedia „udržať“ na uzde a v rozhodnutiach, v ktorých podrobia kritike rozsudok svojho kolegu alebo kolegov z nižšieho stupňa, alebo iného súdu (Najvyšší súd c/a Ústavný súd), nezostanú v rovine vecnej, neosobnej a odbornej kritiky, ale presakujú v nich falošné spodné prúdy, z ktorých cítiť aj osobnejšiu rovinu stretu názorov. O mediálnych výstupoch a verejných vyjadreniach na adresu rozhodovania iných sudcov ani nehovoriac.

Sudcovia sami si musia uvedomiť, že ich autorita a vysoký morálny kredit sú pre kvalitu ich práce z pohľadu laickej verejnosti veľakrát dôležitejšie, ako odborná stránka veci. Ak sa totiž sudca správa a vyjadruje tak, že v očiach sporových strán ( a teda prítomnej verejnosti) stráca autoritu, nebude mať autoritu ani jeho rozsudok a strany sa len ťažko budú podrobovať verdiktu.

Ak sa sudcovia na verejnosti navzájom vystavujú tvrdej a nevecnej kritike, môžu očakávať, že verejnosť sa k nim bude správať rovnako a možno ešte horšie. Že vyjadrenia a podania strán v spore a ich zástupcov budú plné čoraz expresívnejšej kritiky a útokov a ich každodenná práca sa, z férového vedenia boja, zmení na zákernú zákopovú vojnu alebo vojnu geríl, alebo teroristických hnutí, ktoré sa otvorenie prihlásia k zničujúcemu útoku.

Verejnosť, je zneužívaná politikmi alebo po moci bažiacimi jedincami, či už ako štít pred domnelými útokmi súdnej moci, alebo ako baranidlo, ktoré má rozbiť jej autoritu.

Občan, ktorý má byť v našom štáte zdrojom moci a malo by sa teda diať všetko v jeho najlepšom záujme, skutočne je alfou a omegou, zdrojom problému ako aj kľúčom jeho riešenia v jednej osobe.

Z už viac ako dve desaťročia trvajúcej praxe advokáta musím konštatovať, že právne povedomie bežného občana je alarmujúco nízke, vo väčšine prípadov sa hodnotovo blíži k nule. A to bez ohľadu na dosiahnuté vzdelanie. Ako sa môže občan, ktorý nie je znalý elementárnych právnych princípov, svojich základných práv, povinného obsahu jednoduchých zmlúv, systému fungovania štátnej správy a riadenia vecí verejných, v bežnom živote správať a rozhodovať rozumne, racionálne a tak, aby svojim právam alebo právam blízkych neškodil ? Ako môže občan s takýmito vedomosťami vyhodnotiť či rozsudok je alebo nie je v súlade s platnými zákonmi (neopomínam pritom elementárny pocit spravodlivosti alebo nespravodlivosti, ktorý je na samostatný článok).

Právnym bezvedomím, a ľahostajnosťou verejnosti k nemu, dotiahnutým do bizarného finále sú poslanci, vláda a iní politici, ktorí riadia štát, prijímajú zákony, pričom o už platných zákonoch nemajú ani len základné znalosti.

Ak sa potom takýto občania dostanú do súdneho sporu, vstupujú do neho z rovnako nesprávnym mentálnym nastavením, ako chorý do čakárne u lekára – lekár (vo väčšine prípadov) nespôsobil ochorenie pacienta a nie je kúzelník. Sudca v drvivej väčšine prípadov nezavinil súdny spor, o ktorom má rozhodovať ( ak by ho zavinil, bol by vo veci zaujatý a nebol by v nej sudcom). Niekedy je spor výsledkom správania jednej zo strán, niekedy oboch, niekedy ani jednej, niekedy je na vine štát, či už cez štátnych úradníkov alebo nekvalitný zákonodarný zbor. Najmenej však sudca, ktorý je obviňovaný zo všetkého najviac.

Najkrajšie sa to dá demonštrovať na prípadoch rodinnoprávnych, v ktorých sa občania ocitajú na súde najčastejšie. Za rozvodové konanie nemôže sudca, ktorý vám životného partnera nevybral, a možno sa aj sám čuduje nad vašou voľbou. V konaní o výživné na deti to nie je sudca, ktorý na deti platiť nechce, alebo ktorý na druhej strane požaduje neprimerané výživné.

Hromy a blesky, nenávisť a frustráciu zo životnej situácie, do ktorej nás sudca nedostal, a s ktorou si nevieme rady, si vylievame na sudcoch.

Obzvlášť nechutný obrázok sa črtá, keď namiesto rodinných problémov, dosadíme politické roztržky, verejne prezentované právne bezvedomie protagonistov, ktorých riešenie sa hodí na krk sudcovi do pojednávacej miestnosti. A médiá a nimi podporovaní politici sa už postarajú o to, že povestný Čierny Peter ostane v rukách sudcu, ktorého riadne vyváľajú v blate.

Za problém, ktorý sudca nezavinil, napokon, cez kritiku svojho rozhodnutia, nesie politickú zodpovednosť.

Ďalšou chybnou veličinou, ktorú dosadíme už na začiatku do vzorca spravodlivosti je, že zabúdame na to, že vec vidíme a predkladáme len zo svojho uhla pohľadu a hoci vieme, že sa púšťame do sporu, kde musíme počítať s osobou súpera, zabúdame aj na to, že sudca ako nezávislý arbiter stanovisko protistrany zohľadniť musí.

Biblická kniha Prísloví to vystihla skvele:

Ten, kto prvý predloží svoj spor, sa zdá v práve, kým nepríde druhá strana a nezačne mu klásť otázky. ( Biblia, kniha Prísloví kapitola 18 verš 17).

Pre mentálne nastavenie súčasných „elít“ je typické, že podporujú všetko, o čom ľudstvo za tisícročia svojej existencie zistilo, že nie je správne:

„Vanae voces populi non sunt audiendae“ – povrchné hlasy ľudu netreba vyslyšať (sudca nemá súdiť podľa nálad verejnosti) ( z Codex Iustinianus, 9, 47, 12 Diocletian).

Súčasné elity a médiá volajú práve po tomto, ako po správnom postoji sudcu, aby súdil podľa nálad verejnosti. Aj táto výzva má háčik, súdiť treba podľa nálad správne názorovo orientovanej verejnosti, nie podľa lúzy, šíriteľov hoaxov, konšpirácií a iného nevhodného obsahu.

Rozhodnutia súdov, ktoré sa zrodia na politickú alebo inú objednávku, sa začlenia do „rodiny“ súdnych rozhodnutí, z ktorých potom čerpá súdna, ale aj iná aplikačná prax. Advokáti sa odvolávajú a poukazujú na takéto rozhodnutia, ako na „judikáty“ a ustálenú rozhodovaciu prax. Ale to je hlboký omyl. Takéto rozhodnutia nie sú judikátmi a nie sú ani ustálenou súdnou praxou, aj keby sa na objednávku aktuálnych elít viackrát opakovala.

Sú len smutným dokladom individuálnych zlyhaní v justícii a historickými faktami dokumentujúcimi snahu o politizáciu justície. Nič viac a nič menej, a to napriek tomu, že nesporne narobia obrovské množstvo zla, škody a spôsobia utrpenie desiatok ľudí. ( Historickou paralelou môžu byť odsudzujúce rozsudky za pokus o prekročenie štátnej hranice za predchádzajúceho režimu bez povolenia úradov, alebo odsudzujúce rozsudky za uzatvorenie manželstva „nežida“ s osobou židovského pôvodu z o niečo staršej novodobej histórie.)

Advokátsky deep state

30.10.2024

Alebo deep fake ? Týmto blogom chcem upozorniť najmä kolegov advokátov na dôležité rozhodnutie ústavného súdu, ktoré advokátmi volených zástupcov akosi nezaujalo. Ako všetci viete, v prípade, ak ste ustanovení ako obhajcovia z úradnej moci, ako obhajca ex offo, (z pohľadu obvinenej osoby, ide o pridelenie obhajcu zo strany štátu, tam, kde je nutná obhajoba a obvinený si [...]

„L’Etat c’est moi“ (Štát som ja) alebo krátke zamyslenie k sídlam a prevádzkam súdnych budov

22.10.2024

Výrok, ktorý mi poslúžil ako nadpis blogu sa pripisuje Ľudovítovi XIV, čo však nie je historicky podložené. Tento francúzsky absolutistický panovník však veril, že v jeho osobe je stelesnené celé Francúzsko a poddaní sú tú iba preto, aby vzdávali úctu kráľovi a musia mu byť bezvýhradne poslušní. Márnomyseľnosť a narcizmus tohto francúzskeho panovníka prispel k [...]

565 slov

16.10.2024

Blog obsahuje presne 565 slov. Na trhu sa objavila kniha advokáta Martina Ribára s názvom 565, čo je počet dní, ktoré strávil v nezákonnej väzbe. Hovorí o pomeroch, aké vo väzbe na Slovensku sú. Vyplývajú nielen z predpisov a postupov, ktoré sú pre ústavy na výkon väzby a jej zamestnancov, zabezpečujúcich výkon väzby, záväzné. Tieto [...]

Richard Raši, MIRRI SR nábytok

Ministerstvo investícií nakúpilo stôl za 14-tisíc eur, Raši podáva trestné oznámenie pre podozrivú zákazku

21.11.2024 18:30

Súčasný minister Richard Raši novinárom ukázal stôl za viac neč 14-tisích eur a ďalšie kusy nábytku na mieru.

SR kultúra galéria slovenská SNG

Vyše 170 zamestnancov SNG zvažuje výpovede, pokiaľ sa nesplnia ich požiadavky

21.11.2024 16:37

Žiadajú aj ochranu pred účelovým prepúšťaním a diskrimináciou s riadnym odôvodnením akýchkoľvek výpovedí.

Robert Fico, Alexandar Vučič

Fico sľúbil Vučičovi, že v otázke Kosova Slovensko nikdy Srbsko nezradí. Spoločne pôjdu do Moskvy

21.11.2024 15:51

Premiér Robert Fico sa v Belehrade stretol so srbským prezidentom Aleksandarom Vučičom.

Fico

SaS: Ficova vláda cielene zastrašuje novinárov, podobne ako zastrašila čestných policajtov a prokurátorov

21.11.2024 15:32

Strana uviedla, že zriadenie špecializovaných súdov pre spory s médiami predstavuje hrozbu pre demokraciu.

Viktória Hellenbart

Len ďalšia Blog - Pravda stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 110
Celková čítanosť: 289823x
Priemerná čítanosť článkov: 2635x

Autor blogu

Kategórie