Viktória Hellenbart

Jeden z politikov, ktorého strach skupiny ľudí z jeho názorov a otvorené poukazovanie na čerpanie financií z verejných zdrojov, nie celkom rozumným a zmysluplným spôsobom pre spoločnosť (nie však pre nich samých 🙂 ) vyniesol na post mediálnej hviezdy na celom Slovensku v priebehu pár dní, preslávil svoju obec Očová, nielen svojím prízvukom, ale za mňa aj výrokom, v ktorom použil prirovnanie rozšírené v jeho bydlisku, keď na adresu uvažovania a prístupu jedného slovenského ústavného činiteľa povedal, “ že má bordeľ v kredenci“.

Za mňa veľmi výstižné prirovnanie.

A s veľkou ľútosťou musím konštatovať, že z toho, čo už dlhé roky pozorujem počas svojej advokátskej praxe, toto prirovnanie vystihuje väčšiu časť populácie právnikov činných na Slovensku.

Právnikov, ktorí ani len netušia, aký skutočný význam má právo pre ľudskú spoločnosť. Právnikov, ktorých nikto nevyviedol z omylu, že právo tu nie je na to, aby po ukončení štúdií získali miesto na súde, prokuratúre a inde a mohli slušne zarábať v tomto obore, ako vo vlastnej sro – čke, na nešťastí a právnych problémoch iných. Že právo nie je len jedným z biznis modelov, aby žraloci a predátori mohli byť už ako štyridsiatnici „za vodou“ a „bankovať “ s J&T.

Fanúšikovia tohto ponímania „práva“, zamilovane hľadia na veľkého „civilizovaného “ brata za Atlantikom, kde z právnickej profesie už dávno urobili zbraň na uchopenie a udržanie si moci, a úplne z nej vypitvali a vyhodili také hodnoty, akou je napríklad spravodlivosť. Kde sa im už úspešne podarilo zabezpečiť víťazstvo práva nad spravodlivosťou, a kde im súdy na politickú objednávku „zhltnú“ napríklad aj takú obhajobu mučenia ľudí bez súdu zadržaných v Guantanáme, že sa o mučenie nejednalo, lebo tí, ktorí sa ho dopúšťali, nekonali so zlým úmyslom. Takto vyzerá ponímanie práva a spravodlivosti v civilizovanom svete.

U spoločnosti, ktorá má na bankovkách nápis, že verí v boha, asi neprekvapí, že žije podľa pravidla – vytvor problém, a potom zarábaj na predaji receptov na jeho riešenie.

Slováci boli vždy usilovní žiaci a imitátori toho „najlepšieho zo sveta“ a niekedy svojich učiteľov predbehli aj o dve konské dĺžky. Aj teraz si niektoré skupiny poobhrýzali nechty do krvi z obavy o to, aby sme sa od prítulnosti k západnej civilizácii s jej „hodnotami“ náhodou neodchýlili.

Ale tí, ktorí ešte nestratili kontakt s realitou vidia, že prijímanie nových a nových, extrémne nekvalitných, navzájom protirečivých zákonov, prispieva len k prehlbovaniu nezákonnosti, devalvácii práva a právneho systému ako takého, a naša spoločnosť sa prepadá čoraz hlbšie a hlbšie do faktickej anarchie. O čom je najrukolapnejším dôkazom to, že väčšinu zákonov neovládajú ani tí, ktorí ich dodržiavanie presadzujú.

Právnici, ktorí majú „bordeľ v kredenci“ a nechápu ani význam slova právo, pritom verejne deklamujú : „ale áno, žijeme v právnom štáte“, pričom o tom, čo právny štát v skutočnosti je, alebo akým by mal byť, nemajú ani len najmenšiu predstavu.

Desivou ukážkou toho, ako ďaleko sme na ceste bezprávia a jeho akceptácie zašli, môže byť názor študentov práva, ktorí počuli od svojich „pedagógov“, že žiaden zákon nie je jednoznačný a pripúšťa rôzne výklady.

Nuž, ak niekto nie je schopný pochopiť, že vtip, alebo bonmot, ktorý vystihuje slabú, nie silnú, stránku profesie právnika : “ traja právnici = päť právnych názorov“, je nežiadúcim javom, a nemôže slúžiť na objasnenie zmyslu a účelu právnej regulácie v spoločnosti, má „bordeľ v kredenci.“

Úprimne, načo sú nám také zákony, ktoré sa dajú vykladať takým spôsobom, že v podstate nikto nevie, aké správanie sa od neho očakáva ?

Vrátim sa k môjmu prirovnaniu z predchádzajúceho blogu o ceste hlavnej a vedľajšej. Ak tieto značky po svojom osadení majú znamenať len toľko, že nie vždy a pre každého je hlavná hlavnou, a vedľajšia vedľajšou, bezpečnejšie by asi bolo, keby žiadne značky neboli a vodiči by sa prispôsobili aktuálnej situácii na ceste, čo by asi znamenalo, že silnejší, väčší a rýchlejší voz by mal prednosť. Lebo slabší a pomalší by ustúpil vďaka elementárnemu pudu sebazáchovy.

Ako chceme pri takomto prístupe bazírovať na verejnom poriadku a vynucovať dodržiavanie pravidla “ neznalosť zákona neospravedlňuje“ ?

Aj naši právnici si s veľkou chuťou a nadšením osvojili prístup, že namiesto klasických zbraní je možné a žiadúce používať v bezohľadnom mocenskom a politickom boji ako najúčinnejšiu zbraň právo.

A tak tí, ktorí by mali byť povolaní právo chrániť, objasňovať ostatným a pomáhať ho presadzovať v spoločenskom živote, stoja v prvej línii s baranidlom a zbíjačkami v ruke a veselo búrajú všetky základy a princípy, na ktorých by mala stáť spoločnosť, ktorá sa riadi zákonom a posilňuje sa v nej cit pre spravodlivosť.

S veselým úsmevom podporujú zajtrajšky, v ktorých máme mať právo len tak naoko, aby sa nepovedalo, že politici pre nás za peniaze, o ktoré nás oberajú, nič neurobili. ( Ako zákon o zákaze parkovania na chodníkoch, ktorý sa masívne porušuje najmä preto, lebo nie je možné ho dodržať a auto si nemôžete len tak odložiť do „kočikárne“ v bytovke). Takíto právnici sa o „svoje zajtrajšky“ neboja, lebo ak budú raz niečo potrebovať presadiť, tak sa obrátia na známeho, ktorý im vybaví spravodlivosť šitú na mieru.

Takí ľudia pília pod sebou konár stromu, ktorý rastie blízko priepasti, na ktorom sedia nielen oni sami, ale všetci ich blízki.

Lebo majú „bordeľ v kredenci“.

Upratovanie však musí začať od roztriedenia a preorganizovania mravných hodnôt, a nie premaľovania kredenca zvonka čerstvou farbou.

Konanie v súlade s dobrými mravmi nie je zlučiteľné s klamstvom, nečestnosťou akéhokoľvek druhu, ale ani s krádežami a chamtivosťou akéhokoľvek druhu, ktoré stoja za korupčným správaním vedúcim k zneužívaniu a kriveniu práva podľa želania zákazníka.

Relativizácia platnosti a zmyslu právnej normy (zákonov, vyhlášok), je vždy vedená snahou zneplatniť ich účinok, a vždy ide ruka v ruke s relativizáciou mravných noriem a morálky ako takej.

Opäť pripomínam príklad z predchádzajúceho blogu, relativizovať prikázanie „nezabiješ“ napadne vždy len toho, kto zabil a chce sa vyhnúť trestu a nie príbuzných obete. A to platí aj na zlodejov, podvodníkov, korupčníkov, a najmä na tých, ktorí sa za každú cenu chcú udržať pri moci a (teda aj) pri zlatom koryte.

Keď sa takéto praktiky stanú celospoločenskou normou a široko akceptovaným spôsobom správania, čo začína tým, že nezákonnosť je u tých, ktorí sú na verejnosti viditeľní najviac, široko akceptovaná v prvom rade zo strany prokuratúry, ktorá má „bdieť nad zákonnosťou“, rôznych zložiek polície a štátnych úradníkov, len ten, kto má „bordeľ v kredenci“, môže tvrdiť, že žijeme v právnom štáte.

Ako chceme vymôcť dodržiavanie povinnosti oznamovať trestnú činnosť, keď odoberáme občanovi právo na to, aby smel posúdiť, čo je krádežou, čo je podvodom, čo je porušovaním zákona pri nakladaní s verejnými prostriedkami ? (Ako napríklad nákup vrtuľníkov zo strany ministra bez verejného obstarávania za cenu porušenia zákona.)

Ako chceme presadiť „panstvo práva“, keď zákony síce majú platiť pre všetkých rovnako a ich neznalosť neospravedlňuje, ale skutočné porozumenie zákonu je vyhradené len úzkej skupinke „zasvätených“, ktorí verejnosti neváhajú tvrdiť, že keď kradne minister, to nie je krádež, ale keď ukradne chudák jeden mobil, ktorý aj vrátil, patrí do Leopoldova.

V skutočnosti sú takéto veci dôkazom toho, že vládu prevzali zločinci a právnici im krivením práva a výkladom zákona „na objednávku“ pomáhajú ostať pri moci a vyhnúť sa trestu. Mnohí sa opäť namiesto toho, aby čelili trestnému stíhaniu, posadili do poslaneckých lavíc, čo samo o sebe je dôkazom vlády zločinu, keď tí, ktorí „bdejú“ nad zákonnosťou pripúšťajú, aby sa takýto ľudia stávali ústavnými činiteľmi a žili z peňazí občanov, ktorí sú poškodenými ich trestnou činnosťou. A vyvrátiť takýto dojem sa bude dať opäť jedine relativizáciou právnych predpisov a prekrúcaním ich účelu a zmyslu.

Lenže ukazovateľ zadĺženia občanov činnosťou politikov a byrokratov je dôkazom o tom, že nie sú poškodzovaní len relatívne, ale škody sú reálne.

Morálna obroda sa nezačne tým, že začneme prijímať nové zákony a veľké reformy, ani tým, že budeme povoľovať a presadzovať akékoľvek sexuálne praktiky. Začne tým, že prestaneme klamať, kradnúť, podvádzať a korumpovať, a tiež vulgárne nadávať a útočiť na druhých, ktorí boli podľa nás v kradnutí a podvádzaní úspešnejší.

Ale najmä prestaňme útočiť v mene bezcharakterných ľudí na tých, ktorí tým, že si morálku zachovali a zachovávajú, ohrozujú zločincami predstieraný „koncept“ morálky na štýl “ ruka ruku myje“, najviac.

A tak sa stávajú „verejným nepriateľom“ číslo 1.

Ťažko dosiahnete cieľ žiť v slušnej spoločnosti tam, kde je slušný človek za svoju čestnosť prenasledovaný, a v ktorej sa pojem spravodlivosť úplne vytratil.

P.S.

Ďalší blog budem venovať situácii v justícii a tomu, ako súdna reforma „zlepšila“ prístup občana k právu a spravodlivosti.