Ozbrojený útok na premiéra Slovenskej republiky dňa 15.5.2024 v Handlovej rozpútal na verejnosti a v médiách vášnivé diskusie, ktoré môžeme zjednodušene zahrnúť pod kolónku “ Kto za to môže ?“.
Na začiatok úvahy sa ešte raz bližšie prizrime, ako k útoku došlo. Na verejnosti, za bieleho dňa, nečakane, bez varovania a na neozbrojeného človeka. Súčasne na človeka, ktorý sa cítil v bezpečí, lebo dôveroval právnemu systému. Veril, že ľudia nebudú páchať zločiny a veril, že zase iní ľudia, ktorí ho majú chrániť si budú svedomito plniť svoje povinnosti.
Lenže na Slovensku už dlhé roky dochádza k takýmto útokom bez toho, že by sme si to uvedomovali.
Sú to cielené, kruté a bezohľadné útoky na bezbranné obete zo strany médií. Často realizované ako koordinovaná štvanica na lovnú zver počas poľovačky.
Výsledkom mediálneho lynču je verejná spoločenská poprava a teda spoločenská smrť obete, alebo jej totálne zmrzačenie s trvalými následkami. Medzi následky takýchto mediálnych lynčov a teroru často patrila aj predčasná fyzická smrť obete a ostrakizácia jej príbuzných.
Skúste si zadať na internete heslo mediálny lynč. Vyskočí vám tam veľa príbehov. Za všetky uvediem jeden príklad. Čerpám z wikipedie v českom jazyku, a keďže sama tento zdroj nepovažujem za dôveryhodný, zdôrazňujem, že v ňom uvedený sled udalostí používam len na ilustráciu toho, čo sa deje aj v súčasnosti, za pravdivosť informácií zodpovedá wikipedia. Jan Procházka, spisovateľ, ktorého tvorba bola po roku 1968 z politických dôvodov zakázaná, náhle zomrel po štvavej mediálnej kampani, ktorú proti nemu organizovala Štátna bezpečnosť (Štb) a Československá televízia. Dezinformačná kampaň vedená proti nemu mala vznešený názov “ Svedectvo od Seiny“. Aj vtedy sa našli odvážni jednotlivci, ako napríklad spisovateľ Ludvík Vaculík, ktorí sa obete mediálneho lynču zastali riskujúc vlastnú bezpečnosť, a označili materiál šírený o spisovateľovi Procházkovi Československou televíziou, Československým rozhlasom a denníkom Rudé právo a ďalšími novinami za strihovú montáž.
Pripomeňme si, že za predchádzajúcej najlepšej vlády Igora Matoviča a jeho „demokratických“ nohsledov, nehrozila cenzúra, cenzúra sa realizovala, nepohodlné médiá boli bezdôvodne vypínané, ľudia prichádzali kvôli názorom o prácu, likvidovali sa akademické slobody, politizovalo sa školstvo. A mienkotvorné médiá vytvárali dojem, že sa nič nedeje a žijeme v najdemokratickejšej spoločnosti a tí, ktorým boli zatvárané ústa, si to zaslúžili.
Vhodné bude pristaviť sa aj pri bližšom rozbore slova „lynč“ a lynčovanie. Jedná sa o násilie, niekedy bitie, ale veľmi často vraždu, ktoré sa vykonávajú ako trest mimo zákonného rámca.
Obete takéhoto násilia pochádzajú zo sociálnych skupín, ktoré sú v spoločnosti diskriminované alebo potlačované. Názov lynčovanie je spojený s históriou USA, vojnou za nezávislosť, osídľovanie amerického západu a obdobie po občianskej vojne v južných štátoch. Spočiatku bol namierený proti zločincom, neskôr proti prisťahovalcom, farmárom a od konca 19. storočia proti ľuďom čiernej pleti. Stal sa obľúbenou metódou práce rasistickej organizácie Ku-klux-klan. Lynčovanie sa však ujalo už aj v skorších obdobiach v rôznych častiach sveta, ale jeho charakteristické črty – hrubé násilie vyprovokované samozvanými sudcami a sfanatizovaným davom mimo zákonného rámca, sú vidieť všade. Neraz takéto správanie voči obeti roznecovali kňazi alebo iní náboženskí vodcovia.
Mediálny lynč, ktorý vám nielen ohrozí, alebo poškodí, ale najčastejšie úplne zničí povesť, vás vovedie do takej spoločenskej izolácie, ktorú možno prirovnať k stavu spoločenskej smrti. A tiež sa deje mimo zákonného rámca.
Šírením otvorených lží, poloprávd, alebo otvoreným zosmiešňovaním obete, jej dehumanizáciou, sa cielene vytvára sociálna izolácia a diskriminácia obete. Jej oddelenie od „stáda“ je dôležité preto, aby sa jej nikto nezastal, neochraňoval ju a tak sa stala ľahkou obeťou pre predátora, ktorý sa pri útoku môže cítiť bezpečne.
Takéto útoky formou článkov, akože zábavných alebo satirických memečiek, alebo karikatúr, sú ako rany päsťou pri fyzickom útoku, alebo rany nožom, či výstrely do brucha alebo končatín bezbrannej obete.
Ak je útok sústredený, a ste uprostred obkľúčeného davu, nemáte kam utiecť a ukryť sa pred takto páchaným násilím. Podobne sa neviete ukryť pred sústredenou paľbou médií televízie, rozhlasu, novín, a dnes zbraňou oveľa ničivejšou – internetom.
A médiá, ktoré stoja v prvej línii pri takto vedených útokoch sa samé rady označujú alebo nechajú označovať slovkom „mienkotvorné.“ Tento výraz sme si osvojili bez toho, že by niekto jasne pomenoval, že mienkotvorný je zjemnené označenie pre propagandistu.
Týmto označením sa médiá a ich majitelia otvorene prihlásili k tomu, čo predtým robili skryte, že ich cieľom nie je šíriť informácie, ale vytvárať a formovať verejnú mienku. V prvom rade tým, ktoré informácie sprístupnia, a ktoré zamlčia, a ďalej tým, ako ich komentujú a poučujú ich adresátov o tom, ako im majú správne porozumieť.
K akceptácii neakceptovateľného sa prihlásili označením údajne satirickej stránky názvom „Zomri“ a dokonca vyrábaním reklamných predmetov a obliekaním detí do tričiek s nápisom zomri. Slovo „zomri“ je želaním smrti niekomu, čo je podnecovaním násilia a len v spoločnosti morálne otupených ľudí môže byť akceptované ako smiešne alebo vtipné. Práca tejto skupiny ľudí spočívajúca v ich sústredených, bezohľadných a cynických útokoch na osobnostné práva viacerých osôb, ktoré považujem za ich obete, je násilím a nezákonnosťou páchanou verejne. Ak takýto mediálny lynč páchajú v čiernych kapucniach, nemusíte byť géniom, aby ste v tom našli paralelu medzi rasovo motivovanými útokmi členov Ku-klux-klanu na osoby s inou farbou pleti. Pokiaľ orgány činné v trestnom konaní postihujú ľudí za tričká s podobizňami historických osobností spájaných s ideológiou nacizmu (Andrej Hlinka napríklad), ako za schvaľovanie prejavov extrémizmu, nie je nosenie čiernych kapucní a nápisu zomri schvaľovaním aktivít takých extrémistických organizácií ako Ku-klux-klan ?
To, ako ďaleko veci v našej spoločnosti už zašli, dokumentuje nielen to, aké osoby pod týmito kapucňami môžeme nájsť a podozrenia z ich prepojenia na vysokých ústavných činiteľov, ambasády, tajné služby a tzv. mienkotvorné médiá, ale aj to, že sa nejedná o proces náhodný, ale systematický a plánovaný.
Šírením lží, štvavých kampaní a útokov na obete, ktoré predtým označia nálepkami dezinformátor, mafia, konšpirátor, dezolát, spodina, priateľ Kremľa ( v minulosti boli obľúbené buržuj, americký agent, nepriateľ ľudu, fašista, nábožensky zaťažený), vytvárajú psychologickú prípravu verejnosti, davu, na útok na obeť. Čím lepšia príprava, čím väčších morálnych invalidov mienkotvorné médiá stvoria, tým väčšia bezohľadnosť voči vytipovanej obeti, absencia ľútosti alebo súcitu. To, aký kus dobrej práce urobili okolo osoby premiéra Róberta Fica, vidíme nielen na stovkách osôb schvaľujúcich tento čin, na rôznych mediálnych výstupoch ukazujúcich prstom na obeť, ako hlavného vinníka atentátu, ale napríklad aj na odmietnutí českej vlády verejne odsúdiť tento útok.
Každý mediálny lynč je hrubým násilím a často vraždou, ktorá sa deje v osobnostnej sfére obete, ktorá je podľa Ústavy Slovenskej republiky a zákonov chránená rovnako, ako jej život.
Dlhodobé tolerovanie takéhoto lynčovania, bez adekvátnej reakcie spoločnosti, primárne tej časti, ktorá má bdieť nad zachovávaním zákona, vedie k akceptácii násilia a hrubej nezákonnosti. K otupeniu citlivosti a schopnosti vnímať takéto konanie ako neprípustné.
K hrubému násiliu vo forme fyzického útoku po takejto, dlhé roky trvajúcej psychologickej príprave verejnosti, je už len krôčik.
Útok na neozbrojeného človeka sa považuje v spoločnostiach, ktoré nie sú morálne zinvalidizované, za obzvlášť zavrhnutiahodný skutok zbabelca. U nás sa ho však dopustil starší človek, ktorý by už mohol mať životné skúsenosti a navyše človek, ktorý sa považoval za intelektuála a človeka s vyššou emocionálnou inteligenciou. Dokonca mal v minulosti aktívne vystupovať proti prejavom agresie.
Ale výmet zo strany mienkotvorných médií a nimi podporovaných politikov, urobil na psychike takéhoto človeka svoje.
Len morálne mimoriadne pokrivená spoločnosť môže akceptovať šírenie otvorených lží v médiách. Len v takejto spoločnosti môže sudca vydať rozsudok, v ktorom neodsúdi vydavateľa, ktorého novinár sa prizná, že o politikovi šíril lži, len preto, že politik toho musí viacej zniesť.
Pozor, takýto rozsudok neznamená, že toho musí viacej zniesť politik, takýto rozsudok schvaľuje lož, ako pracovnú metódu novinárov, takýto rozsudok schvaľuje mediálny lynč a teda istú formu násilia, a takýto rozsudok schvaľuje ohlupovanie a klamanie verejnosti.
Keď porovnáte ponímanie spravodlivosti zo strany súdov vynášajúcich takéto rozsudky, napríklad so zbierkou zákonov, ktoré sú zapísané v Biblii v 2. knihe Mojžišovej, známej aj ako Exodus, zistíte, že oproti tomu, čo sa považovalo za neakceptovateľné pred takmer 3500 rokmi, teda údajne nie modernou a vyspelou civilizáciou, našu „vyspelosť“ charakterizuje najmä hĺbka morálneho bahna, do ktorého sme boli schopní klesnúť.
V 23.kapitole 2. knihy Mojžišovej čítame “ Nešír nepravdivú správu. Nepodporuj zlého krivým svedectvom. Nenasleduj väčšinu, keď koná zlo. Keď svedčíš, neprekrúcaj právo len preto, aby si sa pridal k väčšine. Pri súdnom spore chudobného budeš nestranný. „(verše 1-3) „Nemaj nič spoločné s krivým obvinením a nepripusti, aby bol zabitý nevinný a spravodlivý, lebo toho, kto robí také zlo, neospravedlním. Neprijmeš úplatok, lebo úplatok zaslepuje múdrych a prekrúca slová čestných.“ ( verše 6-8)
Možno by bolo užitočnejšie učiť deti v školách vyššie uvedeným zásadám, než tomu, ako sa majú obliekať do šiat opačného pohlavia a vyskúšať si, aké to je.
Pre morálne zdravú spoločnosť je totiž dôležité, že ste človekom čestným, pravdovravným, ktorý odmieta násilie a krivdu, nech už ste dievča alebo chlapec. A všetci sa budeme v akomkoľvek tele cítiť lepšie, keď sa budeme pohybovať medzi slušnými, citlivými a čestnými ľuďmi, ktorým budeme môcť dôverovať, a ktorí nebudú chodiť do škôl, do obchodov, na pracovisko so zbraňami, aby vraždili nič netušiace a neozbrojené obete.
Presne tak. ...
+++++ K dianiu u našich západných susedov:... ...
"V 23.kapitole 2. knihy Mojžišovej čítame... ...
Autor tu pletie piate cez deviate. ...
Prečo mi tento príspevok ideovo a ideologicky... ...
Celá debata | RSS tejto debaty