Viktória Hellenbart

( 10 minút čítania)

Téma súdov a sudcov pravidelne obsadzuje najvyššie priečky v hitparádach obľúbených tém verejných debát.

Keďže sa celý profesijný život pohybujem v blízkosti justície a v tesnom kontakte s ňou, uvažujem o nej častejšie, než sa o nej diskutuje verejne.

Názor si na 100 % tvorím z osobných skúseností, skúseností klientov a kolegov. Už ako študent práva, keď som uvažovala o ďalšom smerovaní svojho profesijného života, som si všímala sudcov a ich prácu. Počas štúdií som absolvovala vtedy povinnú prax na okresnom súde, ale aj v štátnej správe. Bola to dobrá a praktická skúsenosť.

Všímam si, akú „profesionálnu deformáciu“ si odnášajú jednotlivci dlhodobo pôsobiaci ako sudcovia, prokurátori, advokáti a notári, ale aj úradníci. U každej profesie zreteľne vidíte dva druhy profesijného „postihnutia“ – jedno u tých, ktorí nezradili samých seba a zachovali si charakter a druhé u tých druhých.

Justícia sa mi zdala veľmi príťažlivá očami študenta práva, kedy u mladého človeka viac prevládal idealizmus, ktorý mal iný obsah, ako u väčšiny dnešnej mládeže. Ale jedna črta justície ma už aj ako mladého človeka odrádzala.

Najlepšie ju vystihuje obraz, keď prítomní na pojednávaní na záver vstanú a sudca v talári povie “ vypočujte si rozsudok“, ktorý vynáša v mene republiky.

A veľmi často je to práve konanie v mene republiky, ktoré sudcov núti zradiť vlastný charakter, poprieť vlastný cit pre dobro, krásu a spravodlivosť, a rozhodovať podľa zákonov a rozhodovacej praxe vyšších súdnych autorít, ako je teraz módne hovoriť.

A nemyslím tým to, čo čitateľa napadne ako prvé – politická objednávka alebo politický nátlak.

U týchto je rozdiel jednoduchý objednávka sa očakáva, aby mohla byť vybavená k spokojnosti objednávateľa. U tejto kategórie sudcov sa chyba stala už pri vstupe do systému. Existenciu charakteru nastavené kritériá nedokážu preskúmať dostatočne. Charakter totiž nie je totožný s deklarovanou bezúhonnosťou a morálkou.

Inak morálka sa stáva čoraz nejasnejšou kategóriou a na absenciu bezchybnej morálky obvykle účelovo poukazujú médiá až v prípade potreby verejne zdiskreditovať konkrétneho sudcu. Inak nikomu „nekole oči“ ani to, že sudca v súkromí sám nemá úctu k tomu, čo talár, ktorý oblieka, symbolizuje pre občana.

V prípade politického tlaku ide o „vykrúcanie rúk“, krivenie a niekedy až lámanie chrbtice, znásilňovanie charakteru a morálky. V prípade nátlaku si trvalé následky odnesie ten, kto sa mu podvolil, ako aj ten kto vzdoroval. Pri ňom sa ničí to, čo je veľmi vzácnou a pre nepriateľov panstva práva najnebezpečnejšou vlastnosťou. Charakter.

Koho tlak zlomí, zradil a stratil sám seba. Koho nezlomí tomu na slnkom zaliaty kariérny chodník padli ťažké tiene, ale jeho charakter sa posilnil a stal sa ešte nebezpečnejším.

Kto vyvíja politický alebo iný tlak na sudcov je bezohľadný gauner. Podobne ako zločincovi je úplne jedno, akú spúšť zanechá jeho správanie na obeti, jej blízkych a spoločnosti ako takej, podobne je to úplne jedno aj tým, ktorí bezohľadne znásilňujú justíciu a snažia sa z nej spraviť slúžku svojich prízemných záujmov. Radodajnú bezškrupulóznu prostitútku moci.

Sudcov však diskredituje aj menej nápadný tlak, ktorý prichádza od tzv. zákonodarnej moci. Nekvalita výstupov z tejto „fabriky“ je alarmujúca. Hoci produkuje stavebné kamene do základov našej spoločnosti, nemáte právo na reklamáciu. Nemôžete sa obrátiť na obchodnú inšpekciu, odvolávať sa na ochranu spotrebiteľa a obmedzené máte aj právo domáhať sa ochrany občana na ústavnom súde.

Veta „ odporné a nečestné sa nemá predpokladať v zákone (odiosa et inhonesta non sunt in lege praesumenda)“, ako výkladové pravidlo, absolútne neplatila ani v čase jej vyslovenia.

Ale dnes je veľmi veľa zákonov prijímaných s odpornými a nečestnými úmyslami. Z nich najvypuklejšia je snaha elít zahalených pod rúškom štátu sústavne sa obohacovať na úkor pracujúcich občanov (daňový systém, odvodový systém), ako aj snaha darmožráčov žiť na úkor práce iných (sociálny systém). Zdá sa, že 90 % úsilia zákonodarného zboru je nasmerované na tieto ciele. A pozor ! Táto choroba nepostihla len Slovensko. Je to pandémia rozšírená po celom svete. ( Inak načo konsolidujeme, keď v EU byrokrati rozhadzujú ako besní?)

Známy vtip o právnikoch : 2 právnici = 5 právnych názorov, necharakterizuje len právnikov, ako ohýbačov paragrafov, ako je tento vtip interpretovaný. V prvom rade vystihuje absolútnu nekvalitu zákonov, u interpretácii ktorých sa nevedia zhodnúť ani dvaja fundovaní odborníci s morálkou a dobrými úmyslami. Takéto zákony sú efektívnym nástrojom v rukách právnikov čakajúcich na „objednávky“. A nočnou morou čestných ľudí.

Zákonodarná klika v spolupáchateľstve so zhotoviteľmi v radoch justície to dopracovala k tomu, že z práva a jeho aplikácie v praxi, ktorého cieľom by mala byť spravodlivosť, sa stala jadrová fyzika.

Jednoduché a jasné pravidlá, ktoré ovládajú všetci do nohy ( ako napr. nezabiješ, nebudeš kradnúť, klamať a podobne), nahradili spleťou nezrozumiteľných slov, postupov a pokynov, ktoré si často navzájom odporujú ( lebo ako inak by mohli zabíjať, kradnúť a klamať, aby si udržali moc ? ).

Neničí charakter sudcu, ak sa pri rozhodovaní musí riadiť použitím zákona a praxe, ktorú sám považuje za nespravodlivé riešenie ? V histórii našej justície boli sudcovia, ktorí vynášali rozsudky na základe tzv. protižidovských zákonov. Ukladali tresty väzenia za to, že sa slovenský občan oženil so „židovkou“. Ukladali tresty väzenia za to, že sa československý občan pokúsil realizovať slobodu pohybu a opustiť hranice našej republiky zakázaným smerom ( väčšinou za západ) bez príslušných povolení, ktoré štát nevydával všetkým. Súdili podľa potupných a odporných zákonov. V mene republiky.

A čo výkonná moc ? Proste nedá justícii dostatok finančných prostriedkov na jej fungovanie a vôbec nehovorím o platoch sudcov. Ako sa cítia sudcovia, ktorí vnímajú, že administratívna sila má taký slabý plat, že je to spoločensky ponižujúce ? Ako sa im pracuje, keď kvalitné a zaškolené pracovné sily výkonná moc vypudila z justície tzv. „reformou“ ? Ako sa im pracuje, keď nová administratívna sila, ktorej zaškolenie zdržiava už zapracované, a totálne preťažené jednotky, vydrží len do prvej výplaty ? Je dôstojné, aby si sudcovia nosili na pracovisko vlastný toaletný papier a uterák ? Aj toto som zažila pri kontakte s justíciou.

Ako zostať pri zdravom rozume a sústrediť sa na náročnú prácu, keď pravidlá fungovania vnútri systému pripomínajú skôr scenár ku komédii loď bláznov, než rozumné organizovanie fungovania justície.

A čerešničkou na torte je kuriózne postavenie sudcov, popierajúce podstatu ľudskej prirodzenosti. Každý sudca sa pri príprave na svoj post oboznámil s tým, že má byť pri svojej rozhodovacej činnosti nezávislý.

Moderné výberové konania na tieto posty, ktoré rozbehla predchádzajúca vláda a veľký reformátori justície, boli založené na ohlupovaní občanov „veľkými a silnými príbehmi“ za ľuďmi, ktorí si oblečú talár sudcov. Skúmanie existencie skutočného charakteru, nahradili lacným marketingom a populizmom, ktorý často nahrádzal aj absenciu odbornej pripravenosti na tento post.

A tak mnohé výberové konania pripomínali kádrovanie. Zisťovali sa politické, názorové preferencie, ideologické nastavenia budúcich sudcov a ich oddanosť tým správnym názorom ( niežeby sa takéto tendencie neobjavovali aj v predchádzajúcich obdobiach). Nečudo, že takéto informácie prístupné verejnosti a posilnená sloboda prejavu sudcov ich aktivitami na sociálnych sieťach, vo verejných diskusiách, vedie k mnohým námietkam zaujatosti, založeným práve na ostrej názorovej vyhranenosti sudcu k určitej téme.

Je ilúziou a naivitou, ak si myslíme, že sudca v rozsudku nezohľadní a neprejaví aj svoje hodnotové smerovanie, svoje názory na život a svet, proste na to, čo on považuje za správe a nesprávne. Ak sudca, ako každý občan, má volebné právo, kde prejaví určité preferencie, nemôžeme očakávať, že tomu, komu dal hlas nebude aj „fandiť“. Ak to ako sporová strana zistím, a viem, že sudca je na strane protistrany, s ktorou sa názorovo zhodne, ale je mojím vyhraneným názorovým oponentom, na akom základe môžem očakávať nezaujaté a objektívne posúdenie veci ?

Racionálny základ pre to nemám. Také posúdenie mi vie garantovať len človek, ktorý má mimoriadne pevný charakter.

A keďže väčšina dôvodov, pre ktoré môže byť sudca hodnotovo zaujatý, sporovým stranám nie sú známe, faktom je, že do rozhodovacieho procesu vstupujú faktory, ktoré nielenže by tam nemali čo robiť, ale ktoré ani neviete preskúmať a vyhodnotiť.

V praxi som zažila aj také skupiny sudcov, ktorí nenávistný a nevraživý postoj k strane alebo jej zástupcovi popierali a skrývali, aby mohli akože „nezaujato“ vynášať rozsudky proti nim. A tak si našli platformu na ventiláciu svojej nenávisti, závisti a frustrácie.

Počula som názor sudcu, ktorý sa kategoricky vyjadril, že nikdy by neprečítal iné médium ako Denník N, Aktuality a Sme, a iné uznané za dôveryhodné a dôsledne sa vyhýba alternatíve a tým, ktorí sú označení za dezinfoscénu. Ako spôsobí na myseľ takto ideologicky lojálneho čitateľa pravidelná konzumácia nenávisti napríklad voči Ficovi a strane Smer ? (Tieto médiá majú aj iné stabilné témy, pri ktorých rozosievajú nenávisť a jednostranný pohľad na svet.)

Sudcova strata schopnosti vyhodnocovať rôzne názory a nevidieť osoby a javy čiernobielo, môže spôsobiť v spoločnosti oveľa väčšie škody, ako strelec, ktorý dospel k záveru, že zabitím človeka, ktorý podľa neho stelesňuje všetko zlo sveta, zachráni Slovensko a je na to hrdý.

A to, že v talároch nesedia len ľudia, ktorí sú schopní zachovať si nadhľad a odstup, verejnosti dokázali napríklad aj fyzické potýčky sudcov najvyšších súdnych autorít na parkovisku, ako aj iné, ktoré nie sú verejnosti známe. Alebo politicky motivované udavačstvo vyvažované falošnou solidaritou. Tieto sú zrkadlom kondície a „kvality“ profesionálnych a kolegiálnych vzťahov, bez ktorých justícia nemôže kvalitne fungovať.

To, že pracovná atmosféra v justícii môže byť označená akýmikoľvek výrazmi, okrem slova zdravá, môže stáť za rôznymi ľudskými zlyhaniami špatiacimi talár sudcu. Spomeňme nadužívanie alkoholu, liekov a možno aj iných látok. Prejavy vyhorenia, náladovosť, depresie, precitlivenosť až k prejavom márnomyseľnosti, samoľúbosti a narcizmu. Ale aj otvorená agresivita. (Dlhé roky museli v rodinných veciach znášať sporové strany aj ich zástupcovia, že po nich zákonný sudca doslovne vrieskal, z čoho mala „zážitok“ aj verejnosť, ktorá išla po chodníku popod okná súdu.)

Zvukové nahrávky priebehu pojednávaní mnohé prejavy zmiernili. Ale zmiernili sa aj dôvody, ktoré sa nevhodnými prejavmi manifestovali ? Vyhodnocuje niekto tieto veci a pokúša sa pomôcť ľuďom, ktorí zastávajú ťažké posty ?

Alebo im len podkladá polená pod nohy znevažovaním práce všetkých a sústavnou kritikou založenou na často účelovom nafukovaní niektorých káuz. Nie sú za zlým menom justície práve tí gauneri, ktorí vyvíjajú na sudcov politický tlak, a potom rovnako stavajú do svetla reflektorov tých, ktorí mu podľahli, ako aj tých, ktorí nie ?

Mnohokrát sme videli, že médiá neadekvátne velebili a nespravodlivo hanili toho istého sudcu podľa toho, či sa im jeho rozhodnutie páčilo alebo nie.

Táto prax, ktorú zaviedli a teraz sa už stáva notorietou, nie je posilňovaním nezávislej justície. Je vojnou gangov prebiehajúcou na chodbách justície a prenášaním politického a ideového boja do súdnych siení.

Je nahradením súdnych procesov súdom „ulice“, mediálnym lynčovaním a odsúdením.

Záverom si dovolím vysloviť osobné presvedčenie, že proces degradácie justície, z jednej zo zložiek moci do kategórie poslušných úradníčkov, nie je náhodný. Je zámerný, systematický a veľmi dobre koordinovaný.

Lebo akokoľvek nadávate na súdnictvo, v desiatkach prípadov je jediné, ktoré sa zastalo práv jednotlivca proti štátu a elitám, a to napriek podmienkam, v akých funguje.

Je to súdnictvo, a nie zákonodarná moc, vďaka ktorému tu máme mnoho ľudských práv aj v ústave ( sloboda prejavu, sloboda svedomia, výhrada svedomia, sloboda náboženského vyznania, právo zvoliť si zdravotnú starostlivosť a podobne).

Takéto rozsudky prijali ľudia, ktorí v justícii nestratili charakter a pred tými klobúk dole.

P.S. Pomerom v „slobodnej“ advokácii sa budem venovať v ďalších článkoch.