Viktória Hellenbart

Vážení kolegovia advokáti,

opakovane sa vám prihováram cez komunikačný kanál, ktorý mám k dispozícii a chcem vás upozorniť na opakovanie ZAVÁDZAJÚCICH informácií, ktoré Slovenská advokátska komora distribuuje všetkým advokátom ohľadne výpočtového základu na odmenu advokátov zastupujúcich v trestných veciach.

3. 12. 2025 mi bol doručený newsletter – označený ako list advokátom 2026. Obsahuje informácie o povinných platbách pre advokátsku komoru a poistení. Tradične obsahuje aj dôležitú informáciu o výške výpočtového základu pre odmenu advokátov na rok 2026, ktorým je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva SR v I. polroku 2025.

Tento list bol určite doručený všetkým advokátom.

Žiaľ tento list už tradične obsahuje aj dezinformáciu o výške výpočtového základu v trestných veciach, kedy uvádza, že výška výpočtového základu pre trestné veci v roku 2026 je 1252 €.

Nesprávne uvedený výpočtový základ súvisí s nesprávnou interpretáciou vyhlášky MS SR číslo 655/2004 Z. z. v § 1 ods. 4, kde sa explicitne uvádza, že výpočtovým základom je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva SR za I. polrok kalendárneho roka, ktorý o tri roky predchádza roku určujúcemu výpočtový základ podľa odseku 3.

Rok určujúci výpočtový základ je rok, v ktorom vykonáte úkon právnej služby. Teda rok 2026. Jednoduchým matematickým výpočtom odpočítaním troch rokov prídeme k roku 2023. Výpočtovým základom pre rok 2026 je priemerná mzda zamestnanca hospodárstva v I. polroku 2023, ktorá bola 1373 €. Nie 1252 €, ako nesprávne uvádza komora. 1252 € je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva SR v 1. polroku 2022.

To, že pri výpočte odmeny podľa § 1 ods. 4 vyhlášky, nie je správne súčasne aplikovať výpočet ešte aj podľa § 1 ods.3, čím sa posunie základ pre odmenu spätne o 4 a nie 3 roky, konštatoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze IV. ÚS 123/2023 – 29 zo dňa 10. 8. 2023. Jeho plné znenie pripájam na záver tohto blogu.

Slovenská advokátska komora bola informovaná o tom, že v roku 2022 bola ohľadne tejto otázky podaná ústavná sťažnosť. Slovenská advokátska komora bola informovaná o prijatí tohto nálezu v roku 2023, ktorý má zásadný význam pre všetkých advokátov, ale najmä tých, ktorí vykonávajú obhajoby ex offo. Tento nález sa dostal aj do komentára k vyhláške 655/2004 Z. z. vydaného C. H. Beck.

Napriek tomu, že nález je na svete už takmer 3 roky, Slovenská advokátska komora ho systematicky ignoruje a neutralizuje jeho účinky. Robila tak za predchádzajúceho vedenia a robí tak naďalej.

Je poľutovaniahodné, že advokáti vykonávajúci trestné obhajoby nie sú odmeňovaní v reálnych cenách, ale podľa cien spred troch rokov. Smutné je, že túto anomáliu a úplne nekorektnú a nespravodlivú zmenu pre advokátov novelu vyhlášky číslo 184/2013 Z. z. prijala vláda, kde v kresle ministra sedel advokát a bývalý predseda advokátskej komory, ktorého poradcom bol tajomník advokátskej komory. Stačí pozrieť podpis pod týmto predpisom, ktorý bol ešte prísnejší – posúval výpočtový základ späť až o 4 roky !!!

Ešte smutnejšie je, že postavenie advokátov zhoršuje komora pretláčaním výkladového pravidla v neprospech advokátov a navyše v rozpore s nálezom ústavného súdu. O tom koho záujmy chránia ľudia vystupujúci v jej mene si urobíte vlastný názor.

K veci podľa mňa nie je potrebný žiadny ďalší komentár. Pre kolegov, ktorí sa chcú riadiť nálezom ústavného súdu, ho pripájam v plnom znení tu:

SLOVENSKÁ REPUBLIKA NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 123/2023-29

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca)  a  zo  sudcov  Ladislava  Duditša  a  Libora  Duľu  v  konaní  podľa  čl.  127  Ústavy Slovenskej  republiky  o  ústavnej  sťažnosti  sťažovateľky  Viktórie  Hellenbart,  advokátskej kancelárie  s.  r.  o.,  Martina  Rázusa  146/23,  Lučenec,  IČO  47  250  640,  v  mene  ktorej  koná advokátka  a  konateľka  Mgr.  Viktória  Hellenbart,  proti  uzneseniam  Okresného  súdu  Lučenec č. k. 3 T 28/2022-133 zo 14. októbra 2022 a č. k. 2 Nt 10/2022-46 z 18. októbra 2022 takto

r o z h o d o l :

1. Uzneseniami   Okresného   súdu   Lučenec   č.   k.   3   T   28/2022-133   zo   14.   októbra   2022 a č. k. 2 Nt 10/2022-46 z 18. októbra 2022  b o l o   p o r u š e n é  základné právo sťažovateľky vlastniť  majetok  podľa čl.  20  ods.  1  Ústavy Slovenskej  republiky,  ako  aj  jej základné  právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesenia   Okresného   súdu   Lučenec   č.   k.   3   T   28/2022-133   zo   14.   októbra   2022 a č. k. 2 Nt 10/2022-46 z 18. októbra 2022 z r u š u j e  a v e c   mu v r a c i a  na ďalšie konanie.

3. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti

1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 23. novembra 2022 domáhala vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 36 ods. 1 písm. b), ods. 2 a čl. 46  ods.  1  Ústavy  Slovenskej  republiky  (ďalej  len  „ústava“)  uzneseniami  Okresného súdu Lučenec   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   3   T   28/2022-133   zo   14.   októbra   2022 a č. k. 2 Nt 10/2022-46  z  18.  októbra  2022  (ďalej  aj  „napadnuté  uznesenia  okresného  súdu“). Sťažovateľka  navrhovala  napadnuté  uznesenia  zrušiť  a  vec  vrátiť  okresnému  súdu  na  ďalšie konanie. Okrem toho si sťažovateľka uplatnila aj náhradu trov právneho zastúpenia za vypracovanie jedného  úkonu  právnej  služby (vypracovanie  ústavnej  sťažnosti  ústavnému  súdu,  pozn.),  hoci nebola právne zastúpená, a to na základe toho, že sama je advokátkou.

2. Z  ústavnej  sťažnosti,  napadnutých  uznesení  a  ďalších  príloh  ústavnej  sťažnosti  vyplýva nasledujúci stav veci:

2.1. Sťažovateľka bola opatrením okresného súdu č. k. 2 Nt 10/2022 z 22. júna 2022 ustanovená za obhajkyňu obvineným L. W. a R. K. Uznesením okresného súdu č. k. 2 Nt 10/2022-38 z 22. septembra 2022 bolo rozhodnuté o priznaní odmeny a náhrady hotových výdavkov  ustanovenej  obhajkyni  vo  výške  145,77  eur.  Po  podaní  sťažnosti,  ktorou  napádala krátenie odmeny, okresný súd napadnutým uznesením č. k. 2 Nt 10/2022-46 z 18. októbra 2022 zamietol túto sťažnosť sťažovateľky.

2.2. Sťažovateľka bola opatrením okresného súdu č. k. 0 Tp 8/2022 zo 7. januára 2022 ustanovená za  obhajkyňu  G.  L. Uznesením  okresného  súdu  č.  k.  3  T  28/2022-120 z 22. augusta 2022 bolo rozhodnuté o priznaní odmeny a náhrady hotových výdavkov ustanovenej obhajkyni vo výške 857,78 eur. Po podaní sťažnosti, ktorou napádala krátenie odmeny, okresný súd napadnutým uznesením  č. k. 3 T 28/2022-133 zo 14. októbra 2022  zamietol aj túto sťažnosť sťažovateľky.

3. Sťažovateľka  namietala,  že  okresný  súd  v napadnutých  uzneseniach  považoval  za  správny výpočtový základ podľa § 1 ods. 4 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) priemernú mzdu zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky  vo  výške  980  eur  (rok  2018),  a  nie  priemernú  mzdu  zamestnanca  hospodárstva Slovenskej  republiky  vo výške 1  062 eur  (rok  2019),  ako  si  uplatňovala  sťažovateľka.  Úkony právnych služieb, za ktoré si sťažovateľka uplatnila odmenu obhajcu, v oboch veciach vykonala v roku 2022. Táto skutočnosť nebola medzi sťažovateľkou a okresným súdom sporná.

4. Sťažovateľka dôvodila, že rokom určujúcim výšku výpočtového základu je rok, v ktorom došlo k uskutočneniu úkonu právnej služby, v prípade sťažovateľky to je rok 2022. Rok, ktorý o tri roky predchádza roku 2022, je rok 2019, v ktorom bola v prvom polroku výška priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v sume 1 062 eur. Okresný súd naproti tomu vykladal rok určujúci výpočtový základ najprv podľa § 1 ods. 4 vyhlášky odpočtom troch rokov na rok 2019, pričom následne použil aj pravidlo v § 1 ods. 3 vyhlášky a určil, že výpočtovým základom  je  mzda  zamestnanca  v  hospodárstve  v  prvom  polroku  roku  2018.  Sťažovateľka konštatovala, že advokáti sú odmeňovaní podľa priemernej mzdy v prvom polroku roka, ktorý predchádza roku uskutočnenia právnej služby, a preto rok poskytnutia služby je určujúcim pre výpočet odmeny. Predchádzajúci prvý kalendárny polrok (nie rok) nie je rokom určujúcim výpočet odmeny, ale výsledkom výpočtu odmeny s použitím roku určujúceho, teda roku, v ktorom k službe došlo.

5. Sťažovateľka   teda   uzavrela,   že   okresný   súd   nesprávne   interpretoval   vyhlášku,   a preto v konečnom dôsledku porušil jej základné právo na súdnu ochranu, ktoré v sebe zahŕňa aj právo na správnu, ústavne konformnú interpretáciu a použitie právnej normy. Sťažovateľka tvrdila, že došlo aj k porušeniu jej práva vlastniť majetok, pretože sťažovateľka už pri prevzatí zastupovania, keď neuzatvorila s klientom zmluvu o poskytovaní právnych služieb a dohodu o odmene v rámci výkonu svojho slobodného povolania advokáta, ale ako ustanovený obhajca ex offo, mala, poznajúc znenie vyhlášky, stanovisko Slovenskej advokátskej komory týkajúce sa § 1 ods. 4 vyhlášky, ale aj rozhodovaciu prax súdov na Slovensku, legitímne očakávania týkajúce sa výšky odmeny za svoju prácu a tomu zodpovedajúceho zväčšenia majetku. Napokon sťažovateľka videla aj paralely medzi súdom priznanou odmenou ex offo ustanovenému advokátovi a odmenou za prácu zamestnancov, resp. minimálnou mzdou, a preto namietala aj porušenie čl. 36 ods. 1 písm. b) a ods. 2 ústavy.

II.

Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľky

6. Ústavný     súd     predmetnú     ústavnú     sťažnosť     predbežne                       prerokoval                a                uznesením č. k. IV. ÚS 123/2023-13 z 9. marca 2023 ju podľa § 56 ods. 1 a 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom  súde  Slovenskej  republiky  a  o  zmene  a  doplnení  niektorých  zákonov  v  znení neskorších  predpisov  (ďalej  len  „zákon  o  ústavnom  súde“)  v  časti  pre  namietané  porušenie základného práva na súdnu ochranu a základného práva vlastniť majetok napadnutými uzneseniami okresného súdu prijal na ďalšie konanie. Zároveň vo zvyšnej časti [namietané porušenie čl. 36 ods. 1 písm. b) a ods. 2 ústavy] túto ústavnú sťažnosť odmietol.

7. Ústavný súd  následne výzvou  zo 14.  marca 2023  vyzval  predsedu  okresného súdu,  aby sa vyjadril  k  opodstatnenosti  ústavnej  sťažnosti.  Predseda  okresného  súdu  v  podaní  doručenom ústavnému súdu 12. apríla 2023 uviedol, že zo strany okresného súdu bola výška odmeny advokáta vypočítaná správne, a ďalej iba odkázal na vyjadrenia zákonných sudcov, ktorí vydali napadnuté uznesenia. Obe tieto vyjadrenia boli prakticky totožné, no zároveň boli vnútorne rozporné. V prvom rade totiž poukázali na § 1 ods. 4 vyhlášky, podľa ktorého sa pri určení odmeny advokáta pri zastupovaní klienta v trestnom konaní v roku 2022 bude vychádzať z výpočtového základu v roku 2019. Následne ale (bez vysvetlenia zjavného rozporu, pozn.) uzavreli, že vo vzťahu k úkonom z roku 2022 platí výpočet 2021 – 3 = 2018, a preto výpočtovým základom na určenie odmeny advokáta za úkony vykonané v roku 2022 je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok kalendárneho roku 2018.

8. Po doručení vyjadrenia okresného súdu ústavný súd 13. apríla 2023 vyzval sťažovateľku, aby v prípade, ak by to považovala za potrebné, zaujala stanovisko k vyjadreniu okresného súdu, ktoré jej v prílohe zaslal. V podaní doručenom ústavnému súdu 26. apríla 2023 sťažovateľka najprv poukázala na list Slovenskej advokátskej komory advokátom z roku 2023, ktorý si vysvetlila tak, že advokátska komora zmenila názor a hoci v predošlých rokoch zastávala názor, ako prezentovala sťažovateľka  vo  svojej  ústavnej  sťažnosti,  tento  rok  sa  priklonila  k výpočtu  rovnakému,  ako prezentoval okresný súd v napadnutých uzneseniach. K samotnému vyjadreniu zákonných sudcov iba uviedla, že títo prakticky len citovali aktuálne znenie vyhlášky a ku konkrétnym výhradám sťažovateľky  k interpretácii  výrazu  „rok  určujúci  výpočtový  základ“  sa  prakticky  žiadnym spôsobom  nevyjadrili.  Sťažovateľka  pritom  dôvodila,  že  ak  by mal  byť  §  1  ods.  4  vyhlášky vykladaný tak, ako to uvádzal okresný súd, potom by malo znenie odseku 4 obsahovať formuláciu „ktorý o tri roky predchádza výpočtový základ podľa odseku 3“. Samotný odsek 4 ale uvádza: „ktorý o tri  roky predchádza  rok  určujúci  výpočtový základ  podľa  odseku  3“,  ktorým  je  rok poskytnutia právnej služby, t. j. v tomto prípade 2022, a tomuto roku o tri roky predchádza rok 2019, nie rok 2018.

9. Ústavný súd  podľa  §  58  ods.  3  zákona  o  ústavnom  súde  upustil  v  danej  veci  od  ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s podaniami účastníkov dospel k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno v tomto prípade očakávať ďalšie objasnenie veci.

III. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti

10. Predmetom  konania  pred  ústavným  súdom  bolo  posúdenie,  či  napadnutými  uzneseniami okresného súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

11. Právo na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) poskytuje ústava každému právu, ktoré je v právnom poriadku Slovenskej republiky upravené a ktorého sa zákonom ustanoveným postupom  možno  domáhať  na  súdnom  alebo  inom  orgáne  Slovenskej  republiky.  Obsah  práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov  a iných  orgánov.  Každé konanie súdu  alebo iného  orgánu,  ktoré  je v  rozpore so zákonom,  je  porušením  ústavou  zaručeného  práva  na  súdnu  alebo  inú  právnu  ochranu (I. ÚS 26/94).

12. Ochranu podľa čl. 20 ods. 1 ústavy požíva aj náhrada trov konania (II. ÚS 31/04). Aj odmenu za poskytovanie právnej pomoci súdom ustanovenému obhajcovi považuje ústavný súd za majetok patriaci ustanovenému obhajcovi, ktorý nadobúda právoplatným výrokom všeobecného súdu o jeho priznaní (obdobne aj nález Ústavného súdu Českej republiky č. k. II. ÚS 1534/10 z 27. júna 2012).

13. Z judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 248/2008, III. ÚS 125/2010) vyplýva, že rozhodovanie o trovách  konania  pred  všeobecnými  súdmi  je  zásadne  výsadou  týchto  súdov,  pri  ktorom  sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov  konania  nedosahuje  spravidla  sám  osebe  intenzitu  predstavujúcu  možnosť  porušenia základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky nákladov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a  k zrušeniu napádaného výroku o nákladoch konania sa  uchyľuje iba  výnimočne, napr. keď  zistí,  že došlo  k porušeniu  práva na súdnu  ochranu  (spravodlivý  proces)  extrémnym  vybočením  z  pravidiel  upravujúcich  toto konanie, resp. pokiaľ by išlo o svojvôľu, prepiaty formalizmus či celkom nedostatočné odôvodnenie výroku o trovách (napr. II. ÚS 478/2014, I. ÚS 112/2019, IV. ÚS 601/2021).

14. Okresný súd v napadnutých uzneseniach správne odpočítal tri roky spätne od roku 2022 na rok 2019 podľa § 1 ods. 4 vyhlášky, ale následne nesprávne a nadbytočne aplikoval aj pravidlo z § 1 ods. 3 vyhlášky, keď výpočtový základ určil z predošlého roku (2018). Ak § 1 ods. 4 vyhlášky odkazuje na § 1 ods. 3 vyhlášky, odkazuje iba na stanovenie roku určujúceho výpočtový základ, čo bol  v  prípadoch  sťažovateľky  rok  2022,  neodkazuje  na  samotný spôsob  určenia  výpočtového základu. Tento spôsob určenia výpočtového základu je totiž obsiahnutý v samotnom § 1 ods. 4 vyhlášky („… za prvý polrok kalendárneho roka, ktorý o tri roky predchádza…“) alebo, ako aj sťažovateľka správne poznamenala, „predchádzajúci kalendárny polrok“ (§ 1 ods. 3 vyhlášky) nie je rokom určujúcim výpočet odmeny, ale až samotným stanovením výpočtového základu (ktorý je obsiahnutý aj v § 1 ods. 4 vyhlášky, pozn.).

15. Inými slovami, okresný súd v napadnutých uzneseniach určil výpočtový základ, z toho následne nesprávnou aplikáciou § 1 ods. 4 vyhlášky určil druhý výpočtový základ (ignorujúc, že táto v tomto odseku uvádza rok určujúci výpočtový základ podľa odseku 3, a nie samotný výpočtový základ, pozn.) a až následne z tohto „druhého“ výpočtového základu stanovil odmenu sťažovateľky.

16. Okresný  súd  týmto  nesprávnym  postupom  pri  určovaní  výpočtového  základu  v  oboch napadnutých  uzneseniach  krátil  odmenu  sťažovateľky  spolu  v  oboch  namietaných  prípadoch približne o sumu 39 eur. Túto sumu samu osebe nemožno považovať za závažnú do tej miery, ktorá by odôvodňovala ingerenciu ústavného súdu do rozhodovania o trovách konania, t. j. o sekundárnej záležitosti. No okresný súd už opísaným nesprávnym spôsobom pri rozhodovaní o náhrade trov konania súdom ustanovených advokátov postupuje zrejme štandardne (aj s ohľadom na skutočnosť, že sťažovateľka napadla svojou ústavnou sťažnosťou dve rozhodnutia), čím nadobúda takýto postup už  aj  všeobecne  neakceptovateľnú  dimenziu.  Okresný  súd  sa  tiež  v napadnutých  uzneseniach vysporiadal s námietkami sťažovateľky iba povrchne, aj keď tieto sťažnosti sťažovateľky proti rozhodnutiam vyšších súdnych úradníkov boli lakonické a určite nie také prepracované ako jej neskoršia ústavná sťažnosť. Sťažovateľka ale aj v týchto prvotných sťažnostiach efektívne napádala mechanizmus, ako okresný súd stanovil výpočtový základ a následnú odmenu, pričom okresný súd sa  obmedzil  iba  na  konštatovanie,  že  jeho  postup  bol  správny.  Aj  keď  ústavný  súd  súhlasí so záverom okresného súdu, že usmernenie, resp. list Slovenskej advokátskej komory (obdobne aj komentár, na ktorý odkazovala sťažovateľka vo svojich sťažnostiach, pozn.) nemá, samozrejme, žiadnu  relevanciu  pre  rozhodovanie  súdov  pri  rozhodovaní  o priznaní  odmeny  ustanovenej obhajkyne. Napokon okresný súd vo svojej reakcii k ústavnej sťažnosti zaslal vnútorne rozporné, a teda aj značne nepresvedčivé argumenty vo vzťahu k tomu, že pri určovaní výpočtového základu postupoval správne. Suma už zhrnutých okolností v konečnom dôsledku podľa ústavného súdu predstavuje  zásah  do  základného  práva  na  súdnu  ochranu  (ako  aj  základného  práva  vlastniť majetok)  v  takej  intenzite,  ktorá  odôvodňuje  ingerenciu  ústavného  súdu  aj  vo  sfére  „menej významného“   rozhodovania   o odmene   a náhrade   za   poskytovanie   právnej   pomoci   súdom ustanovenej obhajkyne.

17. K samotnému   sťažovateľkou   spomínanému   listu   Slovenskej   advokátskej   komory  (resp. k rozporu v týchto listoch za roky 2022 a 2023, pozn.) ústavný súd ešte raz zdôrazňuje, že ide iba o neformálnu pomôcku, ktorá nemá žiadnu záväznosť pre súdy rozhodujúce o trovách konania (a ani pre advokátov pri vyčíslení trov, resp. odmeny). Záväzné sú v tomto kontexte iba samotná vyhláška a relevantné údaje Štatistického úradu Slovenskej republiky. ( zvýraznené autorkou)

18. Vzhľadom  na všetky uvedené skutočnosti  došlo  napadnutými  uzneseniami  okresného súdu k porušeniu čl. 20 ods. 1, ako aj čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).

IV. Právny následok nálezu

19. V zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

20. V zmysle § 133 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenia ústavy, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody. Ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa.

21. Podľa § 133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

22. Podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

23. V zmysle § 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa § 133 ods. 3 písm. b); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.

24. Pretože  ústavný súd  rozhodol,  že  napadnutými  uzneseniami  okresného  súdu  boli  porušené základné práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, bolo potrebné zároveň v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 133 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodnúť o ich zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľky aj vrátení veci v zmysle §133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku tohto nálezu).

25. Po  vrátení  veci  okresnému  súdu  bude  jeho  povinnosťou  znovu  rozhodnúť  o sťažnostiach sťažovateľky proti rozhodnutiam okresného súdu č. k. 2 Nt 10/2022-38 z 22. septembra 2022 a č. k. 3  T  28/2022-120  z  22.  augusta  2022  o priznaní  odmeny a náhrady hotových  výdavkov ustanovenej obhajkyne vydaným vyššími súdnymi úradníkmi.

V. Trovy konania

26. Sťažovateľka si vo svojej ústavnej sťažnosti uplatnila aj náhradu trov právneho zastúpenia hoci nebola právne zastúpená, a to na základe toho, že sama je advokátkou. Ústavný súd napriek tomu nepriznal sťažovateľke (§ 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nárok na náhradu trov konania (bod 3 výroku tohto nálezu).

27. Čo sa týka náhrady trov účastníka konania, ktorý je sám advokátom, ústavný súd poukazuje na svoj nedávny nález č. k. III. ÚS 113/2023-43 z 11. mája 2023, z ktorého vyberá nasledujúce závery. Hoci procesnoprávne predpisy nezakazujú advokátovi ako strane sporu dať sa zastúpiť vlastnou advokátskou kanceláriou, to však automaticky neznamená, že to nemusí byť v spojení s ostatnými okolnosťami konkrétnej veci zohľadnené pri rozhodovaní o dôvodnosti náhrady trov takéhoto právneho zastúpenia. Aj pri zastúpení advokátskou kanceláriou úkony právnej služby vždy realizuje  a  zúčastňuje  sa  ich  konkrétny  advokát,  pretože  len  advokáti  môžu  byť  spoločníkmi a konateľmi  obchodnej  spoločnosti  poskytujúcej  právne  služby.  Vo  veci  sťažovateľky  úkony právnej  služby v konaní  pred  ústavným  súdom  materiálne  vykonávala  sama  sťažovateľka  ako advokátka (aj preto nemusela byť podľa § 34 ods. 2 zákona o ústavnom súde zastúpená, pozn.),a preto tieto úkony mali nevyhnutne rovnaký obsah, kvalitu a mieru objektívnosti, aká by bola v prípade, ak by právne zastúpená nebola. Iná by bola situácia, ak by sa sťažovateľka dala zastúpiť iným  advokátom.  Je  preto  neúčelné,  aby  tá  istá  osoba  v  spore  bola  stranou  (sťažovateľkou) a zároveň jej zastupujúcim advokátom, hoci advokáciu vykonáva ako jediný konateľ advokátskej kancelárie. Faktickému zastúpeniu sťažovateľky sebou samou chýba hospodársky účel pridanej hodnoty právneho zastúpenia strany advokátom, a preto náhradu týchto trov v tomto prípade nie je možné považovať za účelne vynaloženú.

P o u č e n i e :  Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. augusta 2023

Miroslav Duriš predseda senátu