Viktória Hellenbart

Keď  pri vypočutí nominantky súčasného prezidenta Joea Bidena na post sudkyne najvyššieho súdu USA, senátorka Marsha Blackburn z Tenesee  položila kandidátke otázku “ Či vie povedať definíciu  ženy“, sudkyňa Ketanji Brown Jackson jednoducho odpovedala : „Nie, nie som biológ.“ https://www.youtube.com/watch?v=I3Jmv0vZvJ4&list=PLsDwP-a4JVmA33ugcqNSP02a8K1ODaxnM&index=1&t=4s

Takto odpovedala napriek tomu, že vedela, že nominovaná bola práve preto, že je žena, a že je černoška.

Ak by ešte pred pár rokmi dieťa predškolského veku nebolo schopné rozoznať rozdiel medzi dievčatami a chlapcami, pravdepodobne by nemohlo nastúpiť do prvého ročníka základnej školy. Ťažko možno o kandidátke na Najvyšší súd USA predpokladať, že (aj keď nie je biologička) nevie povedať akúkoľvek definíciu ženy. Lekcia znie inak.

Kandidátka na post sudkyne, dala jednoznačne najavo, že ako nominantka demokratov, má viac ako dobre naštudovanú ich agendu, založenú na spochybnení doposiaľ akceptovanej rodovej deľby ľudí na ženy a mužov, ktoré je napokon podporené aj znalosťami z biológie, od chromozómov xx a xy, cez rôznu stavbu tela, rôznu hormonálnu výbavu. Vedela správne politicky zareagovať a to i za tú cenu, že jej odpoveď zostala viac ako trápnou, vyslala však dôležitý signál, že vie povedať v správnej chvíli to, čo sa od nej očakáva.

A takto si USA predstavujú nezávislú súdnu moc. Hlúposť odpovede podčiarkuje fakt, že zaskočenú nominantku nenapadlo nič lepšie, len poukázať na to, že nie je biológ. Ale práve biológ by musel na položenú otázku, ak by mal hovoriť pravdu, odpovedať poukázaním na výrazné biologické rozdiely medzi mužmi a ženami, bez ohľadu na politickú agendu demokratov a nové „osvietené“ myšlienky, ktoré sa nám snažia vtĺkať.

Kandidátka na sudkyňu jednoznačne ukázala, že pri rozhodovaní bude schopná chápať aj širší politický kontext svojho účinkovania a spravodlivosť bude vnímať podľa vôle mocných.

Aj slovenskí kandidáti na sudcov sa v poslednej dobe pri výberovom konaní musia vo väčšom rozsahu vysporiadavať s otázkami „na telo“, ktoré súvisia skôr s ich svetonázorom, politickou orientáciou, než z odbornosťou v oblasti práva. Asi je dôležité, aby sudca pri hľadaní spravodlivosti nepustil z ruky politický kompas a vždy vedel, kde je sever.

Pointa v tejto hre na správne odpovede spočíva aj v inom. Túto hru s nami začali hrať naši politici už dávnejšie. Donútiť vás povedať niečo, o čom viete, že nie je pravda. Donútiť vás veriť niečomu, o čom viete, že je lož. A takto vám kontrolujú myslenie. A takto sa zavádza cenzúra.

Propagovaná je brnkaním na struny márnivosti, poukazovaním na nadradenosť vás, ktorí myslíte správne, nad tých ostatných, ktorí sú pomýlení, nevzdelaní a  dezorientovaní. To všetko pod samozrejmou zásterkou ochrany slobody a demokracie.

Pýtate sa ako môže byť garantovaná sloboda myslenia a prejavu, ak názory časti obyvateľov vyhlásime za nesprávne a neprípustné ? Nijako.

Sloboda neexistuje ani  pre tých, ktorí sa stotožňujú s názormi vyhlásenými za správne. Lebo cieľom takéhoto prístupu nie je sloboda jednotlivca, ale snaha dokonale ho ovládať a donútiť myslieť a konať to, čo treba. Nech sa to akokoľvek často mení a nech sú názory a postoje, ktoré musí opakovať akokoľvek absurdné.

A nech sa aj názory, ktoré vás nútili podporovať ukážu ako otvorené lži.