Viktória Hellenbart

“ V minulom režime“ koloval vtip:

“ Študenti z rôznych štátov socialistického bloku dostali za úlohu vypracovať slohovú prácu o slonovi. Študenti zo Sovietskeho zväzu napísali prácu na tému “ Slon a jeho využitie ako pracovnej sily“, študenti z Nemecka písali na tému “ Slon a jeho zvyky vo voľnej prírode“, študenti z Číny písali “ Slon a jeho rozmnožovanie“, študenti z Juhoslávie písali “ Slon a cestovný ruch“ a Československí študenti napísali prácu na tému “ Sovietsky slon- náš vzor“.

Nielen z nízkej dôveryhodnosti médií, ktoré sa sami označujú za hlavný prúd, za tie jedine správne, objektívne, seriózne, pracujúce s overenými informáciami, dodržiavajúce štandardy žurnalistickej etiky, ale aj z desiatok príspevkov blogerov, a nielen v tomto denníku, je zrejmé, že čitatelia majú vážne výhrady voči spôsobu, akou slovenskí žurnalisti informujú verejnosť.

Najviac sú terčom kritiky úplne nepravdivé, polopravdivé informácie, alebo účelové zamlčiavanie dôležitých informácií, ktoré by verejnosť mala vedieť, ak by sme žili v slobodnom a demokratickom štáte, ako to máme zatiaľ ešte stále napísané aj v našej ústave.

Podľa prevládajúcich trendov zo strany tých, ktorí sú aktuálne pri moci a zo strany už vyššie spomenutej skupiny médií, slobodu slova, tlače a zákaz cenzúry nám už naša ústava dlho garantovať nebude. Ako ani iné slobody.

Ja by som sa v krátkosti rada pristavila pri výzvach na kritické a analytické myslenie, ktoré zaznievajú najmä z úst tých, ktorí úplne nekriticky, bulvárnym a škandalizujúcim spôsobom preberajú tie najnekvalitnejšie a s prepáčením čitateľov, musím použiť výraz, tie „najhlúpejšie analýzy“ rôznej problematiky zo zahraničnej tlače.

Pričasto publikujú do neba volajúce blbosti, ako keby sa nechumelilo, a mňa na tom najviac zaráža to, akú malú sebaúctu tým preukazujú, pretože v ich prípade jednoznačne platí „verba volant, scripta manet“ – “ slová uletia, napísané zotrvá.“ a teda potom, ako uplynie čas potrebný na to, aby sa z konšpirácie stala pravda ( na Slovensku to niektorí odhadujú na 6 mesiacov), sa dá ľahko zistiť a dohľadať, aké nezmysly boli schopní novinári o tej, ktorej problematike v rýchlom slede vyprodukovať.

Dokonca si tieto skupiny dávajú za cieľ vyučovať našu mládež kritickému mysleniu, pričom celkom otvorene vyzývajú, aby mladí nerešpektovali názory svojich rodičov, starých rodičov, ktoré podľa autorov výziev, ako aj mnohých politikov s jednofarebným videním sveta, sú výsledkom zmätenosti a možno aj intelektuálnej či duševnej zaostalosti staršej generácie.

Vráťme sa teda ku kritickému mysleniu a k prístupu slovenských novinárov, najmä tých čo sa radi označujú za pravoverných, k osobám verejne činným, k osobám, ktoré podliehajú väčšej verejnej kontrole, ako sú napríklad politici.

To, že novinár ľudsky sympatizuje s politikom, alebo političkou je pochopiteľné a ja osobne v tom nevidím nič zlé.

Ale ak k svojej práci profesionála, novinára, pristupuje tak, že svojich obľúbencov nekriticky velebí do tej miery, že im buduje kult osobnosti, ospevuje ich skutočné, alebo domnelé kvality a súčasne bagatelizuje všetky chyby, prešľapy, ale najmä úplne prehliada aj závažné porušovania zákonov, na ktoré by mal ako žurnalista oboznámený s etickými princípmi a zmyslom svojej práce v záujme verejnosti poukazovať, nepracuje v záujme posilňovania princípov právneho štátu.

Nepracuje v záujme posilňovania demokratických princípov, princípu panstva práva, rovnosti všetkých pred zákonom.

V skutočnosti velebí princíp autokracie, diktatúry, založený na kulte osobnosti jednotlivca, ktorý je postavený nad zákon, tento môže beztrestne porušovať a obchádzať, a namiesto kritiky médií zožne od nich pochvalu a obdiv. Alebo, ako sme toho svedkami v ostatnej dobe, médiá okolo neho budujú ochrannú hradbu.

Najsmiešnejšie alebo najsmutnejšie je, že takto si počínajú novinári, ktorí majú plné ústa demokratických hodnôt. Lenže kult osobnosti, ktorý svojim obľúbencom budujú, medzi demokratické hodnoty nepatrí. Patrí medzi hodnoty autokracií a diktatúry, ktorých najhorším prejavom v ich myšlienkovom svete, je politika Vladimíra Putina v Rusku. Lenže ani v Rusku novinári tak nebudujú kult osobnosti prezidenta Putina, ako to robia ich kolegovia na Slovensku vo vzťahu k určitým politikom, ktorí sú čisto náhodou mimoriadne sympatickí aj na ambasáde USA.

Zdá sa, že zástancovia kritického myslenia volajúci po potrebe preškoliť našu mládež, vytiahli zo zásuviek osvedčené postupy svojich rodičov a starých rodičov, ktorí boli sovietskejší ako Sovietsky zväz, a ktorí ho velebili a uctievali tak, ako sa to nedialo ani tam.

Je symptomatické, že velebenú krajinu teraz opľúvajú synovia, dcéry, vnuci a vnučky tých, ktorí v minulosti opľúvali USA, ako ríšu západného zla, a za novú ríšu zla teraz označujú Rusko. Genetika nepustí.

A tak vnukovia zmenili Sovietsky slon – náš vzor na Americký slon- náš vzor.

A ľudia s týmto prístupom si dali za cieľ učiť nás kritickému mysleniu, hoci ich výkony mnohokrát spochybňujú aj to, či sú schopní použiť myslenie ako také v tých najjednoduchších situáciách.

Za ostatné roky sa stalo dobrým zvykom, že za najzasvätenejších odborníkov na problematiku, teda aj problematiku Ruska a jej politiky a pomerov v štáte, sú označovaní tí, čo o tom vedia najmenej. K Rusku ( ale platí to žiaľ už o takmer všetkých témach) sa ako autority vyjadrujú ľudia, ktorí každú informáciu o tejto krajine získavajú prefiltrovanú cez západné médiá, nakoľko originálnemu zdroju sa vyhýbajú ako „čert svätenej vode“, a akékoľvek oficiálne stanovisko Ruska, ešte skôr ako odznie, vyhlásia za kremeľskú propagandu, a ihneď si silno zapchávajú uši, aby si ho ani náhodou nevypočuli.

A podľa osvedčeného vzorca “ Sovietsky slon- náš vzor“, nesprístupnia slovenskému čitateľskému publiku ani toľko, čo sa dostane publiku v USA, ktoré sa pod súčasným politickým vedením snaží vnútiť celému svetu cenzúru, ako ten najsilnejší inštitút modernej demokracie. Rovnako symptomatické je, že uctievači USA vedia rovnako málo o tejto krajine, ako vedia o svojej ríši zla, za ktorú teraz pasovali Rusko.

Takže záverom.

Nekritické zbožšťovanie politikov, prikrývanie ich prešľapov a nezákonných postupov, je typickou črtou autokratických, diktátorských a nedemokratických režimov. Je signálom, že obľúbenci, jednotlivci, vladári, stoja nad zákonom.

A teda neplatí rovnosť pred zákonom pre všetkých, ani panstvo práva, a ani to, že žijeme v demokratickom a právnom štáte.

A zavedenie cenzúry je nástrojom len na to, aby postavenie tých, ktorým je dovolené všetko, lebo sú elitou, nadľuďmi, zostalo neohrozené a nenaštrbila ho žiadna nežiadúca kritika.

Z histórie sme sa už mohli poučiť, že tento nástroj je tak účinný, ako tupá píla.

A novinári, ktorí sa takto správajú si musia byť vedomí toho, že verejne obnažujú svoje túžby definitívne odstrániť všetky demokratické princípy z našej spoločnosti.