Viktória Hellenbart

Pozrela som si tlačovú besedu strany Smer k “ právnemu názoru“ jedného českého vyšetrovateľa, podľa ktorého verejne prezentované želanie, že premiéra slovenskej republiky mali zastreliť ako prasa, je realizáciou slobody prejavu a teda nemôže mať pre človeka žiadne trestnoprávne následky.

http://www.tasrtv.sk/live/23167?search_relacia=live&video_name=x90z5botk-poslancov-narodnej-rady-sr-za-stranu-smer-sd

V závere medzi novinárskymi otázkami zaznela otázka pána Ghanama, ktorý povedal, že keď sa jemu vyhrážali smrťou, podal trestné oznámenie, ktoré aj slovenská polícia vyhodnotila ako realizáciu slobodu prejavu, ktorá nemôže mať trestnoprávnu koncovku. Pán Ghanam sa zamyslel, či nemáme problém v orgánoch činných v trestnom konaní, ktoré sa snažia používaním zázračnej klauzuly „ultima ratio“ ( opakovaním vety, že prostriedky trestného práva je možné využiť ako posledné) len prehodiť loptičku na druhú stranu kurtu.

Ale čo je vlastne úlohou a právomocou orgánov činných v trestnom konaní ? Dovolím si parafrázovať vtipný bonmot, ktorý často používa nemenovaná sudkyňa, že lepšie ako dlhé reči je krátky pohľad do zákona a postupovať podľa neho.

Podľa zákona číslo 171/1993 Z. z. policajný zbor je ozbrojený bezpečnostný zbor, ktorý plní úlohy vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti, boja proti zločinnosti vrátane jej organizovaných foriem a medzinárodných foriem a úlohy, ktoré pre Policajný zbor vyplývajú z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky. Činnosť Policajného zboru kontroluje Národná rada Slovenskej republiky a vláda. Policajný zbor sa vo svojej činnosti riadi ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

A preto si dovolím voči zázračnej klauzule ultima ratio, ktorú podľa môjho názoru orgány činné v trestnom konaní až fanaticky omieľajú a najmä tam, kde si nevedia, alebo nechcú dať rady s trestnou činnosťou, namietnuť, že je to falošná hra.

Ak niečo je trestným činom nemôžete to riešiť prostriedkami civilného práva, tie sa na trestné činy nevzťahujú. A to, že existuje na problém riešenie aj z oblasti civilného práva neznamená, že skutok, ktorý trestný čin je, nemá mať trestnoprávnu koncovku.

To, čo je trestný čin vymedzuje zákon číslo 300/2005 Z. z. s názvom Trestný zákon. A tento zákon v § 1 hovorí, že upravuje základy trestnej zodpovednosti, druhy trestov, druhy ochranných opatrení, ich ukladanie a skutkové podstaty trestných činov.

Hovorí, že trestným činom je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone. K tomu Ústava Slovenskej republiky publikovaná v zbierke zákonov pod číslom 460/1992 Zb. v článku 17 odsek 2 dodáva, že nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. U nás najmä trestný zákon.

Najprv sa chcem pristaviť pritom, aký je rozdiel medzi prejavom českého občana, ktorý podľa českého policajta je realizáciou jeho slobody prejavu, v ktorej vyjadruje želanie, že páchateľ mal slovenského premiéra zastreliť ako prasa, a prejavom páchateľa, ktorý vyslovil želanie, že by mal niekto usmrtiť slovenského novinára.

V prípade slovenského premiéra už došlo ku skutku- minimálne k pokusu o úkladnú vraždu a v prípade novinára, došlo k prejavu vyzývajúcemu na jeho zabitie. Rozdiel je v tom, že český občan schvaľoval už dokonaný trestný čin a vyslovil ľútosť, že tento sa páchateľovi celkom nevydaril a nepriniesol ním želaný výsledok – usmrtenie premiéra. V tomto duchu realizovali “ svoje slobody prejavu“ viacerí občania slovenskej, českej republiky a možno aj z iných krajín.

V prípade novinára Ghanama ( a treba povedať, že nielen jeho) niekto zatúžil potom, aby tento bol usmrtený, pred verejným vyslovením takejto túžby však našťastie nikto neuskutočnil reálny útok na neho.

§ 338 Trestného zákona považuje za trestný čin, ak niekto verejne schvaľuje trestný čin alebo verejne vychvaľuje pre trestný čin jeho páchateľa. V komentári k nemu nájdete vysvetlenie, že tento čin je trestný preto, lebo záujmom štátu je chrániť spoločnosť pred prejavmi vyjadrujúcimi pozitívny vzťah k trestnému činu a jeho páchateľovi.

Podmienkou trestnosti je, ak tento trestný čin spáchate verejne, čo môžete urobiť obsahom tlačoviny, rozširovaním filmu, videa, rozhlasom, použitím sociálnych sietí, alebo pred viac ako dvoma súčasne prítomnými osobami.

Vedela by som vymenovať desiatky nechutných článkov, a komentárov novinárskych „celebrít“, z obsahu ktorých jednoznačne vyplýva, že verejne obhajujú a vychvaľujú páchateľa útoku na premiéra. Obsah mnohých vystihuje opis skutkovej podstaty trestného činu nadržovania uvedený v § 339 ako konanie s úmyslom umožniť páchateľovi, aby unikol trestnému stíhaniu, trestu alebo ochrannému opatreniu, naplnené minimálne vo verbalizovanej podobe. V prípade médií sa nejedná o realizáciu slobody prejavu v takej forme, akú ju majú občania garantovanú ústavou, ale skôr napĺňajú právo šíriť a prijímať informácie vo verejnom priestore bez cenzúry. Nenávistný obsah výstupov sa vracia ako bumerang, ale nemusí vždy trafiť toho, kto ho odhodil.

Pýtam sa preto spoločne s pánom Ghanamom, aký má polícia, alebo prokuratúra problém, ak vo verejne vyjadrenom želaní, aby niekto zabil novinára, alebo že páchateľ útoku mal premiéra zastreliť, nevidia vyjadrenie pozitívneho vzťahu k trestnému činu úkladnej vraždy.

Pýtam sa, či je možné slobodou prejavu zrušiť platnosť a účinnosť ustanovení trestného zákona ? Ak by to tak bolo, nesmel by byť v trestnom zákone uvedený trestný čin schvaľovania trestného činu, ale ani trestný čin podnecovania a nadržovania.

Ak teda trestný zákon označuje určitú činnosť za trestný čin, čím dáva najavo záujem spoločnosti na ochrane života, majetku alebo iných hodnôt, na ktoré sa takýmto činom útočí, môže sloboda prejavu negovať účinnosť trestného zákona a verejné vyjadrovanie túžby po spáchaní úkladnej vraždy, ublíženia na zdraví, alebo krádeže, lúpeže, alebo šírenia nenávisti k národnostnej alebo inej menšine, legitimizovať ?

§ 337 hovorí o trestnom čine podnecovania, ktorého sa dopúšťa páchateľ, ak verejne podnecuje na trestný čin alebo verejne vyzýva na hromadné neplnenie dôležitej povinnosti uloženej zákonom, alebo na závažné porušovanie verejného poriadku.

Ako by ste sa cítili, keby traja ľudia na ulici pred vaším oknom vyzývali okoloidúcich na to, aby vás zabili, zastrelili ako sviňu, alebo mučili, aby ste kvičali ako sviňa ?

Prepáčte, ale ako sa dá vidieť v šírení výzvy na zabitie novinára na sociálnych sieťach realizácia slobody prejavu ? Slobody prejavu čoho ? Slobody vyjadriť, že pre vás je usmrtenie človeka prijateľným riešením a vyzývate niekoho, aby ho zrealizoval ?

Vyzývanie k vraždám a ublíženiu na zdraví je vyzývaním k páchaniu trestnej činnosti, a v žiadnom prípade sa nejedná o realizáciu slobody prejavu, ktorú človeku garantuje ústava a dohovor o ľudských právach. Rovnako ako by bolo vyzývaním k páchaniu trestnej činnosti vyslovenie želania vykradnúť kasíno, alebo konkrétnu banku alebo vylúpiť dom nejakej bohatej celebrity alebo vyzývať na znásilnenie nejakej osoby.

Tak ako platila v rímskom práve zásada, že osoby, ktoré uzatvárajú zmluvu nemôžu dojednaniami v zmluve zrušiť platný zákon ( dohodnúť sa, že na nich sa vzťahovať nebude), nemôže sloboda prejavu rušiť platný trestný zákon a vyzývať k páchaniu skutkov, ktoré sú označené za trestné.

Ak tento rozdiel polícia a prokuratúra nevidí a nie je schopná rozlíšiť, potom nemá problém len polícia a prokuratúra, ako zauvažoval novinár, ale celá spoločnosť.

Pretože sa pod rúškom realizácie slobody prejavu verejný priestor zamoruje vyjadreniami schvaľujúcimi rôznu trestnú činnosť, tak ako bojisko otráveným plynom.

Ak tí, ktorí sú povinní to rázne zastaviť, sa tomu len nečinne prizerajú a nechajú sa pomýliť atraktívnou vôňou, ktorá prekrýva smrtiaci účinok, neuvrhnú spoločnosť do mentálnej zločinnosti, na ktorú budú najprv všetci vyzývať, schvaľovať ju a vyzdvihovať jej prínos ( ako niektorí vidia zabití slovenského premiéra)? Nepripravujú pôdu na vytváranie pozitívneho vzťahu k trestnej činnosti, až sa všetci ocitneme v takej špirále nenávisti a zločinnosti, ktorá povedie k totálnej anarchii a znegovaniu práva ako takého. A za mňa sme na túto cestu už rázne vykročili.

Takže sa pýtam spolu s pánom Ghanamom, nemajú orgány činné v trestnom konaní nejaký problém, ak vo výzve zabiť človeka vidia len neškodnú realizáciu slobody prejavu ?

A ak v takomto prístupe budú pokračovať, máme sa pripraviť na to, že o chvíľu v samotnom zabití človeka nebudú vidieť žiaden problém, a budú to vnímať napríklad ako realizáciu práva dosiahnuť cieľ akýmikoľvek prostriedkami ?

To, že zabitie a mučenie človeka takto vnímajú už viacerí elitní vyšetrovatelia a prokurátori už z mnohých verejne prístupných informácií vyplýva. Máme teda čakať, že takúto elitu, podporovanú aj bývalou hlavou štátu, budú nasledovať aj ostatní ?

A ak sa vám moje úvahy zdajú extrémne alebo „pritiahnuté za vlasy“ zamyslite sa nad tým, že hoci v ústave je zakotvené právo nenarodeného dieťaťa na ochranu jeho života a ochranu pred usmrtením slovami “ Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.“ , sú silné názorové skupiny, ktorým sa podarilo z usmrtenia nenarodeného drobca urobiť „právo ženy rozhodovať o svojom tele.“

A hoci sú ľudské práva podľa ústavy neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné (článok 12 odsek 1 ústavy), a hoci NIKTO nesmie byť pozbavený života ( článok 15 odsek 2 ústavy) a hoci sa trest smrti nepripúšťa ( článok 15 odsek 3 ústavy), považujeme možnosť usmrtiť vlastné dieťa za právo a už považujeme za právo verejné vyjadrovanie túžob usmrtiť niekoho.

A toto všetko za prejav vlastnej civilizovanosti a nadradenosti.

Bravó.