Viktória Hellenbart

Dvoma blogmi, kriticky a pre niekoho provokatívne, reagujem na témy, ktoré zarezonovali (nielen) v právnickej obci. Prvej som sa venovala v blogu Advokátsky špeciál – 1. časť alebo všetky hrable hrabú k sebe – Viktória Hellenbart – Blog – Pravda

Včera sa zasadnutia prvýkrát zúčastnili nominanti prezidenta z radov advokátov, ktorí sú súčasne funkcionármi advokátskej samosprávy – predseda advokátskej komory a členka predsedníctva. Spoločne so skôr dosadenou podpredsedníčkou advokátskej komory, ako nominantkou vlády, tvorí 1/3 riadne zvolených členov predsedníctva advokátskej komory 3 politických nominantov v súdnej rade. Jedného má vláda a dvoch má prezident.

Pri téme súdnej rady sa nemôžeme vyhnúť téme dôveryhodnosti justície, z ktorej sa stalo boxerské vrece v politickom ringu. Každý vytĺka z údajného prepadu jej popularity a dôveryhodnosti lacné politické body. (Zatiaľ mi nikto nevysvetlil, ako sa dajú dva štatistické údaje logicky zlúčiť – vysoká miera nedôvery v justíciu a vysoká “ súdivosť“ našich občanov, teda že sa často obracajú na súdy. Pri vysokej miere nedôvery by sme očakávali nízku súdivosť, ale o tom inokedy.)

V skutočnosti cieľom a výsledkom týchto aktivít politikov je vždy snaha o politické ovládnutie justície, ktorá sa nesie pod rúškom populistických sloganov. Až napokon jej nezávislosti zasadia úplný knock out.

V týchto snahách bola nepochybne najvýraznejšou postavou ministerka spravodlivosti Mária Kolíková.

To, čo ľudia od sudcov po stáročia očakávajú je výstižne a stručne zhrnuté v Mojžišovskom zákone „Pri súde nebudete nespravodliví. Nebudeš nadržiavať chudobnému ani uprednostňovať bohatého. Svojho blížneho budeš súdiť spravodlivo.“ Návod ako najefektívnejšie zvýšiť svoju dôveryhodnosť. Tento prístup sa nemal stať nedosiahnuteľným ideálom, ale zaužívanou praxou, ktorou človek rešpektuje autoritu zákonodarcu, Boha a stvoriteľa, ktorý od sudcov očakáva takéto správanie ako bežný štandard.

Princíp nestranného sudcu uznávali aj tí, ktorí sa neriadili Mojžišovským zákonom, a jeho dodržiavanie „zabezpečovali“ rôznymi spôsobmi.

V staroveku potiahli sudcovský stolec kožou stiahnutou zaživa z podplateného sudcu, na pripomienku tým, ktorý naň zasadnú, čo ich čaká ak nebudú súdiť spravodlivo. V novšej dobe, v bavorskom meste Bamberg, v krásnej historickej budove súdu, keď sa jeho predseda zakloní v kresle nad pracovným stolom, na strope vidí maľbu pohanskej bohyne justície, čo mu má pripomenúť, že nad ľudskou spravodlivosťou bdie aj spravodlivosť vyššia, ktorá ho za jeho konanie dostihne.

Na Slovensku v 21. storočí máme článok 141a, Ústavy, ktorý sa venuje Súdnej rade Slovenskej republiky, ktorú definuje ako ústavný orgán sudcovskej legitimity. Spolu má 18 členov, z ktorých všetci musia mať vysokoškolské právnické vzdelanie a najmenej 15 rokov odbornej praxe. Jedného volia spoločne najvyšší súd a najvyšší správny súd, 8 volia ostatní sudcovia, 3 volí národná rada, 3 menuje vláda, 3 menuje prezident. Nominanti vlády, národnej rady a prezidenta, sú médiami často označovaní ako politickí a títo nesmú byť z radov aktívnych sudcov.

Súdna rada má okrem iného garantovať, aby sa sudcami stávali ľudia, ktorí patria k tým najlepším, nielen z odbornej stránky, ale pevnosťou charakteru, etiky a bezchybnej morálky. Nie ľudia, ktorí túžia po moci, peniazoch a vplyve, ale ľudia, ktorí túžia slúžiť veci spravodlivosti a byť súčasťou je nastoľovania a s pokorou chápu dôležitosť tejto úlohy.

Koľko takýchto sudcov poznáte ? Málo ?

Možno aj preto, že súdna rada nevie zabrániť tomu, aby sa na posty sudcov nedostávali ľudia, ktorým niekto niečo vybavil po politickej, rodinnej alebo inej linke. Preto nemajú pred očami potrebu súdiť spravodlivo, ale potrebu odvďačiť sa tým, ktorí ich na post sudcu dostali. A kedy príde chvíľa na takéto odvďačenie ? Ak príde nejaký prípad, ktorý je potrebné rozhodnúť podľa predstáv tých, ktorí ich tam dosadili. Pre naivnejších zrážka s realitou, lebo zistia, že na post neboli dosadení preto, že sú takí schopní a múdri, ale preto, že majú byť bábkami politikov ako ich poistka, že majú v justícii svojich ľudí.

Každý, kto sleduje pôsobenie súdnej rady, v prvom rade nevníma boj sudcov za nezávislé postavenie a právo rozhodovať podľa svojho vedomia a svedomia bez nátlaku zvonka, ale len pokrytecký zápas politikov samých so sebou, aby si dokázali odoprieť chuť strkať do záležitostí justície politické pršteky.

Táto schizofrénia primárne vyplýva z článku 141a ústavy, ktorý odzrkadľuje mentálny svet schizofrenických politikov. Nesudcovskí kandidáti majú byť protiváhou sudcovských pri riadení vnútorných sudcovských záležitostí nielen preto, aby sudcovia mohli spory rozhodovať nezávisle bez zásahov zvonku, ale aj preto, aby sa príliš neuzavreli pred vonkajším svetom a neboli príliš nezávislí. To nevymyslíš, to je proste psycho.

Takže to, že do výkonu sudcovskej moci nebudú zasahovať politici, majú v súdnej rade garantovať 9 politickí nominanti, 3 za parlament, 3 za vládu a 3 za prezidenta. Verejnosť je zavádzaná tvrdením, že títo nominanti, sú len nominanti, a nie sú predĺženou rukou vlády, prezidenta a parlamentu v súdnej rade, a nie sú tam na to, aby presadzovali ich snahy o politické a mocenské ovládanie justície.

Pravda sa s naozaj brilantnou genialitou odhalila v slávnom telefonáte Márie Kolíkovej, ktorá po voľbách v roku 2020, zatelefonovala členom súdnej rady, ktorých nominovala vláda, ( boli medzi nimi aj advokáti, aj členovia predsedníctva advokátskej komory) a oznámila im, že dôveru novej vlády nemajú. Hoci to tvrdila v čase, kedy nová vláda ešte zostavená nebola a pani ešte nebola ministerkou, oslovení členovia súdnej rady jej uverili a po krátkom telefonáte od jednej političky, ktorá nezastávala žiadnu funkciu, proste odstúpili. To čo si po ukončení hovoru určite uvedomili bolo, že keby neodstúpili, všetky denníky označované za liberálne (alebo červené či žlté), by ich rozniesli tak, že by z ich reputácie lietalo perie. A to pochopiteľne nepotrebovali.

Závažnejšie však je, čo si neuvedomili. Dôležitejšie ako ich kariéra, ako privátne záujmy vlastníkov médií, ktorí zo zištných dôvodov bezohľadne ovplyvňujú verejnú mienku, je právny štát, ktorého princípy tam mali reprezentovať tým, že nesmú byť bezdôvodne odvolaní pred skončením svojho funkčného obdobia.

Ale tým, že odstúpili, s detskou úprimnosťou verejne uznali, že ak je pre post člena súdnej rady dôležitá dôvera novej vlády v nich, potom sú naozaj predĺženou rukou politiky v súdnej rade. Čo ich má čo zaujímať dôvera vlády, keď konajú podľa vlastného vedomia a svedomia ?

Väčší dôkaz o tom, že sa v prípade týchto nominantov jedná len o politické figúrky verejnosti dať nemožno a to bez ohľadu na to, či si protagonisti tento fakt uvedomili alebo nie. Takéto správanie vytvára problém v akceptácii „naratívu“, že politickí nominanti tam nie sú na to, aby presadzovali záujmy toho, kto ich tam dosadil.

Vo verejnosti sa objavili aj také názory, že advokáti ako nesudcovskí členovia, by v súdnej rade nemali čo robiť. Osobne sa k tomuto názoru prikláňam, pretože ak majú byť nesudcovskí nominanti protiváhou sudcovských pri spravovaní vnútorných záležitostí justície, ktorá je pevnou zložkou štátnej moci a jej výkonu, viac by som preferovala účasť právnických profesií tiež prepojených s priamym výkonom štátnej moci.

Majú byť vnútorné advokátske záležitosti recipročne, ako protiváha advokátom pri rozhodovaní o ich vnútorných záležitostiach, riadení osobami dosadzovanými z prostredia štátnej moci ?

Advokáciu vnímam ako jediné slobodné právnické povolanie úplne nezávislé a nepodliehajúce priamemu, a čo najmenej nepriamemu, štátnemu dirigizmu. Z tohto dôvodu sa niekomu javí, že advokáti ako nezávislé slobodné povolanie sú tými najlepšími kandidátmi na politických nominantov do súdnej rady, lebo budú schopní najlepšie plniť funkciu kontrolóra, korektora nevhodných javov v justícii.

Za mňa je to chybný argument, lebo tým, že sa advokácia prepája so štátnou mocou a je predĺženou rukou politiky v súdnej rade stáva sa jej súčasťou a nezískava kontrolné právomoci. Z povahy slobodného povolania nezávislého od štátu vyplýva, že nemá mať ambíciu posilňovať si akékoľvek kontrolné alebo politické funkcie v riadení štátu, naopak jej jedinou ambíciou by malo byť strážiť si a posilňovať nezávislosť advokácie od štátnej moci. Nezávislá a slobodná advokácia je a vždy bola najväčším a najsilnejším vkladom pre posilnenie rovnosti pred zákonom.

Oslabovaním nezávislosti advokácie je najmä politická nominácia členov predsedníctva advokátskej komory za členov súdnej rady.

Členovia predsedníctva advokátskej komory a dokonca jej štatutári ako sú predseda a podpredseda dostali od advokátov mandát, aby reprezentovali záujmy advokácie, ako slobodného povolania nezávislého od štátnej ingerencie, a nie záujmy vlády alebo prezidenta, ako ich nominanti v štátnych orgánoch a v súdnej rade.

Ale späť k slávnemu telefonátu s pani Kolíkovou, kde sa sami nominanti stotožnili s názorom budúcej ministerky, ktorá ich vnímala ako predĺženú ruku vlády. Aký význam by mal tento rozhovor, ak by vláda nepriznala, že jej nominanti sú tam na to, aby presadzovali záujmy vlády, a preto tam chce mať tých ľudí, ktorým dôveruje ? Jasnejšou rečou sa hovoriť nedalo. Že budúca ministerka takto otvorene komunikuje konanie v rozpore s duchom a zmyslom článku 141a ústavy nevyžaduje ďalší komentár.

Ale vráťme sa k nominantom z radov advokátov, ktorým sa otvára priestor na kontrolu alebo vplyv advokátov na výber sudcov, na miešanie sa do rozhodovania a interných záležitostí justície, na ktorých advokát má osobný záujem a môže si tiež vyžiadať v rámci svojej praxe protislužbu od sudcu, ktorého nomináciu podporil, alebo ak sa nepriklonil k jeho postihu a podobne. Bežne sa takýmto situáciám hovorí „konflikt záujmov.“

O čo viac to platí, ak sa dosadí do orgánov súdnej rady 1/3 riadnych členov predsedníctva Slovenskej advokátskej komory, a nielen to, ak sú to jej štatutári – predseda komory a podpredsedníčka komory, ako najvyšší výkonný orgán advokátskej samosprávy.

Majú sudcovia recipročne trvať na tom, že sa budú podieľať na riadení a rozhodovaní o otázkach vnútorného života advokátskej samosprávy ?

Z praxe viem, že sú rôzne celospoločenské témy, ktoré inak vníma justícia, inak vníma advokácia, čo je prirodzené. Rôzna optika vyplýva najmä z toho, že justícia je výkonom štátnej moci a advokácia je slobodným povolaním.

Keď bude hlasovať predseda advokátskej komory alebo podpredsedníčka v súdnej rade, bude hlasovať ako zástupca samosprávy, bude hlasovať ako politický nominant vlády alebo prezidenta, alebo máme uveriť tomu, že všetci budú presadzovať výlučne svoje vlastné názory ?

Ak k rovnakej téme vystúpili v diskusii na zasadnutí predsedníctva advokátskej komory a zaujímali tam nejaké názory, či už vlastné alebo naoktrojované tými, ktorí ich nominovali do súdnej rady, politika sa prenáša na pôdu predsedníctva advokátskej komory a naopak, predsedníctvo sa stáva priamou súčasťou politiky.

Aj vám by sa zdalo, že týmto veciam by skúsení advokáti zastávajúci významné posty v advokátskej samospráve mali rozumieť ?

Ak tomu nerozumejú, za mňa ich to diskvalifikuje aj ako kandidátov na členov súdnej rady, ako aj na kandidátov na posty v advokátskej samospráve. Tí, čo majú strážiť jej nezávislosť, ju bez problémov obetujú výmenou za vlastnú kariéru.

Celospoločenské “ prijatie“ tohto stavu indikuje, že väčšina právnikov absolútne nechápe význam a dôležitosť jednotlivých právnych inštitútov, a najmä to, že pre slobodnú spoločnosť je kľúčová nezávislá nespolitizovaná advokácia. Je to oveľa väčšia hodnota, ako personálne a politické prepájanie advokátskej samosprávy s rôznymi štátnymi inštitúciami.

Okrem ohrozovania vlastnej slobody prejavu, možnosti slobodne, asertívne a rázne zaujímať stanovisko k rôznym dôležitým aj spolitizovaným témam, ohrozuje slobodu prejavu, svedomia a myslenia samotných advokátov, ktorým hrozí kádrovanie, ostrakizácia a ich rozdeľovanie na základe ich názorov a príslušnosti k rôznym politickým táborom, alebo pre ich politickú neutralitu, ktoré procesy už žiaľ začali.

Manifestáciou takéhoto myslenia je aj návrh dať predsedovi advokátskej komory právomoc priamo sa obrátiť na ústavný súd na vyslovenie nesúladu zákona s ústavou. Na prvý pohľad dobrý nápad. Ale cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami.

Vo výsledku sa jedná o čoraz väčšiu stratu nezávislosti advokácie a posilňovanie SAK ako pevnej súčasti štátneho aparátu a jej priamy vplyv na politický a mocenský proces.

Advokáti ako jednotlivci vždy boli a budú pevnou súčasťou legislatívnych aktivít, ale aj návrhov na vyslovenie nesúladu právnych predpisov s ústavou, ako zástupcovia 1/5 poslancov, vlády, alebo prezidenta. Ako chce predseda komory kreovať a vyselektovať spoločný názor celej advokátskej obce, ktorá bojuje na rôznych stranách rôznych barikád ? Koho názor má byť aprobovaný ako názor predsedu ? Ako to má potom vyhodnocovať ústavný súd, keď sa proti podnetu predsedu komory postavia iné názory a iniciatívy advokátov alebo nimi zastupovaných klientov ?

Komu vlastne prospieva vytváranie takýchto schizofrenických situácií v spoločnosti ?

Nezávislosti advokácie určite nie.