Viktória Hellenbart

Niektorí čitatelia možno zachytili posmešky typu “ Eduard Heger – rešpektovaný líder“, ktoré sa šírili použijem výraz „informačným priestorom“ na základe videa, ktoré zachytávalo scénu z účasti nášho premiéra Eduarda Hegera na summite lídrov členských štátov EÚ vo Versailles 10.3.2022, v ktorom prezident Francúzska Emanuel Macron prechádza popri účastníkoch, s jedným sa priateľsky objíme a ako sa blíži k nášmu premiérovi, ktorý k nemu aj natiahne ruku na pozdrav, ani si ho nevšimne a ide ďalej.

Eduard Heger nie je rešpektovaným lídrom v zahraničí, ale ani na domácej scéne. Ak by médiá hlavného prúdu nevykresľovali jeho obraz, ako človeka kooperatívneho, ktorý nikomu nevadí, nemal by ani len túto nálepku. Ale ľudu predsa treba predložiť nejaký pozitívny obraz o človeku, ktorého nám dosadili do čela štátu. Toto by nám najlepšie vedeli potvrdiť médiá a ich vlastníci a im slúžiaci novinári, ktorí potia krv, aby vytvorili dobrý imidž ľuďom, riskujúc vlastnú reputáciu, ktorý imidž sú títo ľudia, verní vlastnému „ja“, schopní zlikvidovať za pár sekúnd jedným vystúpením, alebo písomným prejavom.

Posmešky nad videom možno ani tak nesúvisia s momentom, ktorý zachytilo, a ktorý by v iných súvislostiach nemusel znamenať nič. Ale to, ako zostal pohyb rukou nášho premiéra, snaha priateľsky podať ruku prezidentovi Francúzska, nepovšimnutý, vyvolalo vo mne smútok. Nie nad naším premiérom, ale nad tým, akou chybou je, keď si kvôli potrebe servilne slúžiť väčším a silnejším nevážime samých seba. Sebaúcta je hodnota, ktorú môže mať aj slabý a chudobný, akokoľvek naivne vám to môže znieť. Keby prezident Francúzska zaregistroval nášho premiéra a ponúkanú ruku mu podal, vyznelo by to inak. Tak, ako to vyznieva na papieri, že sme rovnocenným členom EÚ a partnerom. Nevyzeralo by to ako gesto servilného poskoka a služobníčka, ale ako gesto priateľstva, vystretej ruky k spolupráci rovného s rovným.

Rovnako zahanbujúce pocity vo mne vyvolalo, keď som si prečítala znenie už schválenej a účinnej zmluvy o obrannej spolupráci s USA. Takéto znenie zmluvy nikdy neponúknete rovnocennému partnerovi. Vzájomný rešpekt, rešpekt dôstojnosti a cti toho druhého je skutočným partnerstvom a dôkazom, že hodnoty, ku ktorým sa západná civilizácia hlási, nie sú len prejavom dvojakej morálky.

To, aby bol premiér takej malej krajiny ako Slovensko rešpektovaným lídrom v zahraničí, si v prvom rade vyžaduje, aby bol rešpektovaným aj doma. Lídri veľkých krajín sú rešpektovaní v prvom rade preto, na čele akej krajiny stoja, a ich osobnostné kvality a schopnosti nie sú až také rozhodujúce. Ale líder malej krajiny, si vybuduje rešpekt len vtedy, ak je skutočnou osobnosťou, ktorá odolá potrebe servilne ohýbať chrbát a krútiť chvostíkom pred každým väčším psom. Rešpekt neznamená výhru, lebo ak budem parafrázovať ostatné vyjadrenie pápeža proti zvyšovaniu rozpočtu krajín na zbrojenie, ktoré označil za šialenstvo, kým sme v zajatí tradičného geopolitického myslenia a presadzovania moci silou, malý sa musí správať podľa zásady „Ubi leonis pellis deficit, vulpina induenda est“, teda “ Kde niet levej kože, musí sa použiť líščia.“ A ani to nemusí pomôcť.

Taká je hra silnejšieho so slabším. Prístup USA k rešpektovaniu ľudských práv a práva na slobodu prejavu a iné porušovanie ľudských práv počas trestných stíhaní vedených na Slovensku, ako k svojmu spojencovi, ma učí, že ľudské práva a rešpekt k nim, ako aj národná hrdosť patria len tomu, kto je kolonizátorom, patria len imperiálnej mocnosti. Pre občanov jeho kolónií je najdôležitejšou cnosťou poslušnosť a servilnosť voči kolonizátorovi, nie ich ľudské práva a národná hrdosť.

V tejto súvislosti stojí za zamyslenie aj postoj kresťanov k vojnovému konfliktu na Ukrajine. Na rozdiel od iných náboženstiev, kresťanstvo by malo byť založené na láske k blížnemu, ale aj na slovách Ježiša Krista “ milujte svojich nepriateľov“. Kresťan je kresťanovi bratom a sestrou. V súlade s kresťanským správaním nie sú ani len hádky a spory medzi kresťanmi, o použití násilia, bitiek a vojen ani netreba hovoriť. Rusko – ukrajinský konflikt je ďalším z poľutovaniahodných a kresťanov zahanbujúcich vojenských konfliktov rozpútaných práve štátmi, hlásiacimi sa prevažne ku kresťanskému náboženstvu. Obdobne, ako kresťania už rozpútali dva doposiaľ najkrvavejšie konflikty hrdiace sa názvom „svetové“.

Hlavy pravoslávnej cirkvi v Rusku, ako aj na Ukrajine, podporili vedenie vojny: „Hlava Ruskej pravoslávnej cirkvi, patriarcha Kirill, nepovedal ani jedno slovo proti ruskej agresii… Systematická propaganda jeho cirkvi týkajúca sa Ukrajiny slúži ako jeden z argumentov, ktorými Putin obhajuje vojnu.“ (EU observer, 7. marca 2022).„Patriarcha Kirill… vyslal najsilnejší signál, keď opísal tento konflikt ako súčasť boja proti hriechu, a tak nepriamo obhájil napadnutie Ukrajiny.“ (AP News, 8. marca 2022).„Vodca Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi, kyjevský metropolita Epifanij I., v pondelok požehnal svoj ľud, aby ‚bojoval proti ruským agresorom‘… Vyjadril sa tiež, že zabíjanie ruských vojakov nie je hriech.“ (Jerusalem Post, 16. marca 2022). „My [Ukrajinská rada cirkví a náboženských organizácií] plne podporujeme ozbrojené sily Ukrajiny a všetkých, ktorí nás bránia. Žehnáme ich obranu Ukrajiny proti agresorovi a modlíme sa za nich.“ (Stanovisko Ukrajinskej rady cirkví a náboženských organizácií, 24. februára 2022).

O našom premiérovi sa stalo všeobecne známym, že sa považuje za horlivého kresťana, ako aj to, že nepovažuje za konflikt svedomia a kresťanskej morálky, ak sa živí predajom alkoholu a jeho „bezpečnej“ konzumácie aj za bieleho dňa.

Vidíme, že podporuje vývoz zbraní na Ukrajinu, hoci mnohí varujú, že ďalšie vyzbrojovanie je skôr roznecovaním vojnového konfliktu, než jeho tlmením a výzvou k zasadnutiu k mierovým rokovaniam.

Ak je vojna pokračovaním politiky inými prostriedkami, je každý život stratený na Ukrajine kvôli tomu, že politici zlyhali jeho zabráneniu, životom obetovaným kvôli politike a vinou politikov.

Výstižnou charakteristikou osobnosti nášho premiéra pre historikov asi navždy zostane, že hoci má ako politik silné a nebojácne reči ohľadom vojny a zničenia Putina, a svaly napína tak, ako si nedovolia ani väčšie „zvieratá“ v ringu, na stretnutie premiérov do Kyjeva sa obával vycestovať zo strachu o svoju bezpečnosť.

Všetci, ktorí sa predbiehajú v súcitných rečiach a potreby vojenskej pomoci Ukrajincom, hoci si pritom v zákulisí chystajú možnosť a priestor pre zbohatnutie na vojnovom konflikte a nešťastí druhých, by si mali uvedomiť, že ich politika môže viesť k tomu, že Slovensko nebude krajinou, do ktorej budú utečenci utekať, ale sa stane krajinou, z ktorej budeme utekať pred vojnou. Že naše ženy a matky nebudú dojaté pri pohľade na utrpenie ukrajinských detí, ale našich vlastných.

Otázka znie, či budú mať slovenskí utečenci kam utekať.

Odmietnutie solidarity s krajinami, ktoré čelili prílevu utečencov z tretích krajín, bude životnou lekciou v dvoch veciach: 1. či západ neodmietne solidaritu s východom pri príleve utečencov z Ukrajiny s poukazom na naše správanie v minulosti, 2. či bude rovnako bazírovať na potrebe solidarity, ako to robil v minulosti.

Tak či onak, dvojaká morálka kresťanstva, západnej civilizácie a krajín EÚ sa dostala do svetla reflektorov, ako hlavná svetová atrakcia. A môžeme si byť istí, že krajiny „tretieho sveta“, ako sme sa o nich radi s veľkou dávkou opovrhnutia vyjadrovali, nás pozorne sledujú.

Tak ako my sledujeme dvojakú morálku našich politikov. Premiér ukázal, ako veľmi sa obáva o svoju osobnú bezpečnosť, ale spolu s ostatnými slovenskými politikmi ukazuje, že mu vôbec nezáleží na bezpečnosti občanov Slovenska.

Záverom reakcia Viktora Orbána na výčitku prezidenta Zelenského k postoju Maďarska voči rozšíreniu sankcií na Rusko aj na dovoz plynu, v ktorej zdôraznil že na prvom mieste sú maďarské národné záujmy “ My nie sme Rusi, nie sme Ukrajinci, sme Maďari.“ A na otázku, na ktorej strane konfliktu stojí Maďarsko povedal “ Maďarsko stojí na strane Maďarska.“