Viktória Hellenbart

Naozaj Marián Leško verejne vyzýva, aby sa viacerí pridali k prezidentke v podaní žaloby na Ľuboša Blahu, podpredsedu opozičnej strany SMER – SD ? https://www.youtube.com/watch?v=BWTF6od-ex8.

Len názor ? Nepochybne.

Demokratická spoločnosť by mala byť založená na pluralite názorov, dokonca do tej miery, že bez nej o demokracii nemožno hovoriť.

Podľa verejne prezentovaných názorov si vieme urobiť obraz, vlastný názor, na osoby, ktoré tieto názory prezentujú. Lebo (zatiaľ) máme právo aj na vlastný názor.

K akej kategórii občanov, politikov, patria tí, ktorí vyzývajú na podávanie žalôb na politikov opozície za ich (nielen) verbálne prejavy ?

Doc. JUDr. Ján Drgonec, DrSc., autor monografie Sloboda prejavu a sloboda po prejave, vydanej vydavateľstvom Heuréka v decembri 2013, emeritný sudca Ústavného súdu SR, mi určite nebude zazlievať, keď použijem v tomto blogu výber z rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, aj niektoré ním v publikácii uvedené komentáre k nim, ktoré sa venujú téme “ Pramene práva o slobode prejavu“ ( s. 45 až 49 monografie).

Pri ich čítaní sa môžeme spoločne zamyslieť, aké politické ciele, aký typ spoločnosti podporujú hlasy verejne vyzývajúce na podávanie žalôb na opozičného politika. Sú to hlasy demokratické, alebo volajúce po zavedení totalitného režimu ?

Za základ právnej úpravy slobody prejavu v OSN považuje autor čl. 19 Paktu o občianskych a politických právach, ktorý bol v Československu uverejnený vyhláškou MZV ČSSR pod číslom 120/1976 Zb.

„1. Každý má právo zastávať svoj názor bez prekážky.

2. Každý má právo na slobodu prejavu; toto právo zahŕňa slobodu vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky každého druhu, bez ohľadu na hranice, či už ústne, písomne alebo tlačou, prostredníctvom umenia alebo akýmikoľvek inými prostriedkami podľa vlastnej voľby.

3. Užívanie týchto práv uvedených v odseku 2 tohto článku nesie so sebou zvláštne povinnosti a zodpovednosť. Preto môže podliehať určitým obmedzeniam, ale tieto obmedzenia budú len také, aké určí zákon a ktoré sú nevyhnutné na a) rešpektovanie práv a povesti iných; b) na ochranu národnej bezpečnosti alebo verejného poriadku alebo verejného zdravia alebo morálky.“

Ďalším záväzným prameňom medzinárodného práva je v Rade Európy, ktorej sme stále členom, článok 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (publikovaný oznámením č. 209/1992 Zb.), ktorý je pre Slovenskú republiku stále záväzný.

„1. Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

2. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných osôb, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.“

Čitatelia vedia, že podanie žaloby a výzva na pridávanie sa k tejto aktivite hlavy štátu je odôvodňovaná práve potrebami obmedzenia slobody prejavu, ktoré sú citované vyššie, ako článok 19 odsek 3 Paktu OSN a článku 10 odsek 2 Dohovoru.

Je zákrok voči poslancovi a podpredsedovi opozičnej strany podporený týmito argumentami v súlade s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorého rozhodnutia sú vo vzťahu k výkladu práv uvedených v Dohovore záväzné aj pre vnútroštátne súdy ?

Medzi chránené prejavy podľa článku 10 Dohovoru jednoznačne patria prejavy politické. U týchto prejavov, oproti napríklad prejavom umeleckým alebo komerčným, ESĽP kladie dôraz na ich osobitnú dôležitosť z pohľadu závažnosti ich významu pre spoločnosť.

Pri uskutočnení politického prejavu tiež nie je jedno, či prejav urobil predstaviteľ parlamentnej väčšiny, alebo príslušník politickej opozície : “ Zásah do slobody prejavu člena opozície, ktorý zastupuje svojich voličov, vyslovuje ich obavy a chráni ich záujmy, vyžaduje, aby Súd aplikoval prísnejšie pravidlá pri rozhodovaní.“ ( Case of Brasilier v. France).

Teda pripúšťal obmedzenia slobody prejavu v čo najmenšom rozsahu.

Aj ja patrím medzi kritikov postupu hlavy štátu napríklad pri neštandardnej forme prijatia zmluvy s USA, ako aj obsahu, ktorý bol s americkou stranou dohodnutý. Považujem ho za ohrozenie, ak nie vzdanie sa suverenity Slovenskej republiky nad jej územím ako aj bezprecedentné vzdanie sa jurisdikcie na našom území, s výrazným zvýšením bezpečnostných rizík Slovenska. Kriticky vnímam aj výroky typu „Slovensko je Ukrajina“ z pohľadu suverenity nášho štátu, ktoré sú aj verejnosťou vnímané kriticky, a sú zo strany hlavy štátu celkom nevhodne volené, aj keď zohľadníme, že ich cieľom mohlo byť vyjadrenie podpory susednej krajine, v ktorej prebieha vojnový konflikt.

ESĽP ďalej hovorí :

“ Sloboda politickej diskusie je ťažiskom koncepcie demokratickej spoločnosti tak, ako sa táto chápe podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“ (Lingens Case)

Útoky na slobodu prejavu opozičných politikov, ale aj na médiá, ktoré sú označované za konšpiračné a šíriace lži, pričom dochádza k ich bezprecedentnému umlčaniu a likvidácii bez transparentných dôvodov a upozornenia na nevhodný obsah, sú zásahom do plurality a slobody politickej diskusie. Okrem iného aj preto, lebo najmä tieto médiá, dávali priestor na realizáciu slobody prejavu kritikom a oponentom súčasnej vlády a zástupcom parlamentnej opozície.

Čitatelia možno zachytili dôvody likvidácie denníka Hlavné správy, ktoré stručne uviedol NBÚ, medzi ktoré, ak budem parafrázovať, patril aj ten, že spochybňoval schopnosť tejto vlády ako aj prezidentky riadne vykonávať svoje funkcie ( do zátvorky konštatujem, že nejestvuje médium na Slovensku ani vo svete, ani opozičný politik, ktorý by vedel viac spochybniť schopnosti našej vlády a prezidentky, než oni sami svojimi reálnymi skutkami a vyjadreniami).

K tomu ESĽP hovorí:

“ Hranice prípustnej kritiky vlády sú širšie ako hranice kritiky súkromnej osoby alebo osôb verejne činných. V demokratickej spoločnosti musí činnosť vlády podliehať starostlivej kontrole zo strany zákonodarnej a súdnej moci, ale aj zo strany tlače a verejnej mienky.“ (Case of Castells v. Spain)

Čo myslíte, je v demokratickom štáte prípustná širšia hranica kritiky hlavy štátu a najmä zo strany opozičných politikov ?

A čo sa týka obmedzení formy prejavu Ján Drgonec uvádza:

„Významná úloha v problematike slobody prejavu patrí forme prejavu. Môže byť iba zdvorilá či spisovná; alebo nie je podstatné aká, hlavne, aby sa jednotlivec mohol prejaviť podľa svojho naturelu?

Najvyšší súd USA okrem iného o tom uviedol: “ Slovo nie je krištáľové, priehľadné a nezmeniteľné, je obalom živej myšlienky a môže výrazne meniť zafarbenie podľa okolností a času, keď sa použilo (Towne v. Eisner).

Výsmešný jazyk alebo rečnícke otázky tohto druhu dávajú čitateľovi najavo, že to, čo číta je názor a tak sa oslabuje možnosť vzniku dojmu, že autor pozná neodhalené fakty.. inými slovami, keď sa rozumný čitateľ stretne s posmešným prejavom, má sklon prijímať opatrnejšie to, čo nasleduje ( Burns v.McGraw-Hill Broadcasting Co.) .

Nie doslovné znenie uverejneného textu, ale skôr jeho vnímanie rozumným čitateľom je dôležité (Philadelphia Newspapers, Inc. v. Hepps)“ ( s. 42 monografie).

Aký je to štát, v ktorom je kritika zakázaná, nežiadúca a kritici, oponenti sú zastrašovaní nielen verbálne, využívaním silových zložiek štátu, trestných stíhaní a civilných žalôb a zostavovaním rôznych zoznamov agentov a iných nepriateľov štátu ? Demokratický ?

Nie veľmi veselým poznaním je, že kontúry právneho štátu sa pod silným tlakom liberálnych politikov rozmazávajú aj v takých krajinách, ako je napríklad Nemecko. Prejav Nicolausa Festa – odporúčam vypočuť https://www.youtube.com/watch?v=y-GoypsSq7w&t=337s, poukazuje na to, že problém s ohrozením právneho štátu v Nemecku nie je v tom, že občas dôjde k porušeniu pravidiel, ale poukazuje na systémové chyby, ktoré vedú k pochybnostiam o tom, či Nemecko ešte právnym štátom je. Poukazuje na viaceré útoky na opozičných politikov, dokonca aj pokus o ublíženia na zdraví a možno usmrtenie, a zastrašovanie ich rodinných príslušníkov protestami organizovanými ANTIFA napríklad pred ich bytmi, ktoré považuje za metódy, ktoré mali v obľube aj fašistické režimy.

Pre mňa hlava štátu, ktorá na kritiku reaguje tak, ako to robí súčasná slovenská, ukazuje, že ju kritika nielenže nezaujíma, a teda politiku, za ktorú je kritizovaná zmeniť nemieni, ale je rozhodnutá prenasledovať všetky kritické hlasy.

Podľa reálnej politiky, ktorú doposiaľ robí, nepatrí medzi demokratických politikov, a to napriek všetkým oceneniam, ktoré jej boli udelené.

Udelenie ocenení vedie len k pochybnostiam verejnosti o skutočnej hodnote a zmysle ich udeľovania. Viac sa totiž podobajú na nástroje propagandy a politického boja, než na skutočné vyhodnotenie schopností oceňovaných jednotlivcov.