Viktória Hellenbart

V roku 2025 si budú advokáti voliť svojich zástupcov v advokátskej samospráve. Budú voliť členov predsedníctva advokátskej komory, členov revíznej komisie, disciplinárnej komisie a odvolacej disciplinárnej komisie. Budú voliť riadnych členov a náhradníkov. Zvolení riadni členovia tradične spomedzi seba volia predsedu – predsedu predsedníctva, ktorý je predsedom advokátskej komory, predsedu revíznej komisie, predsedov disciplinárnych komisií (až na prípad, kedy sa voľby zúčastnili aj náhradníci, ale to bude na iný blog).

Sama som bola viackrát zvolená do rôznych orgánov advokátskej samosprávy. Pri prvom súhlase s kandidatúrou do disciplinárnej komisie (v tom čase bolo odvolacím orgánom predsedníctvo) ma viedla hlavne zvedavosť. Chcela som lepšie pochopiť čo je vnútornou príčinou toho, čo sa navonok prejavovalo v nespokojnosti advokátov s fungovaním advokátskej samosprávy.

Odpoveď na otázku by sa žiadalo začať tak, že problém je oveľa zložitejší a komplexnejší, než aby sa dal vystihnúť jednou alebo dvomi vetami. Jedným, či dvoma blogmi. A bola by to pravda. Čiastočne. Ale keď zohľadním priemernú dĺžku ľudského života a zhoršujúce sa podmienky, pre mňa nastal čas, aby som konečne nekompromisne žila a konala podľa vlastných morálnych a etických štandardov a nie podľa toho, čo mi druhí ( ktorí nie sú naivní) vnucujú ako správne.

Preto pomenujem svoj poznatok stručnejšie a jasnejšie – problém väzí v neochote advokátov držať sa vysokého morálneho a etického štandardu. V neochote byť na úrovni advokátskej samosprávy principiálny v otázkach nezávislosti advokácie a v kľúčových otázkach ochrany ľudských práv a slobôd a hodnôt materiálneho právneho štátu.

Desaťročia sa sústreďovala pozornosť advokátskej obce na obranu proti zásahom do nezávislosti advokácie zvonka. Za všetky zápasy možno spomenúť zápas o zachovanie práva vykonávať disciplinárnu právomoc nad advokátmi, ktorú chcela bývalá ministerka spravodlivosti, mimochodom tiež advokátka, advokátom výrazne obmedziť a zveriť ju Najvyššiemu správnemu súdu. Alebo zápas proti pôsobeniu advokáta vo funkcii agenta.

Už menšia pozornosť a ostražitosť smerovala na ochranu proti ohrozeniu nezávislosti advokácie zvnútra, zo strany samotných advokátov. A tak sa slovenská advokácia ocitla v situácii, kedy na celkom kvalitnej platforme, vystavanej na platnej právnej úprave, prebieha masívna hodnotová erózia advokátskeho stavu.

Bezbrehý individualizmus a materializmus ovládol aj pohľad na výkon advokátskeho povolania, ako na biznis model, pretláčaný propagandou, že vo veku 40 rokov „budete za vodou“. Tento prevážil nad etickým rozmerom profesie do tej miery, že sa aj niektorí volení zástupcovia advokátskej samosprávy, neštítia vyzdvihovať atraktivitu povolania advokáta pre študentov práva a koncipientov, práve cez okázalé vystavovanie majetku a (domnelej) osobnej prestíže, ktoré nadobudli pri výkone povolania.

Preto ma neprekvapuje, že keď som pred mnohými rokmi prednášala k otázke etiky výkonu povolania advokáta, jeden koncipient z auditória mi, po skončení prednášky, povzbudený alkoholom a možno aj niečím iným, vystrúhal poklonu slovami, že som naivná. Pri takomto názore mu slúži ku cti, že si prednášku vôbec vypočul, a čas nestrávil užitočnejšie v bare pri poháriku alebo v saune.

O tom, že ( a nielen on) porovnával počuté s tým, čo videl a zažíval v advokátskej kancelárii počas výkonu svojej praxe, nemám najmenšie pochybnosti. Aj ja som videla a zažila počas koncipientskej praxe veci, ktoré boli poľutovaniahodným obrazom toho, ako by výkon povolania nemal vyzerať.

Mnohí koncipienti sa obracali na advokátsku komoru s anonymnými podnetmi, v ktorých poukazovali na zlé, bizarné a zvláštne podmienky výkonu práce v advokátskych kanceláriách a hnevali sa na advokátsku komoru, že s tým nič nerobí. Ale na námietku, že ak neidentifikujú, v ktorej kancelárii sa popisované veci dejú, je len ťažko možné zasiahnuť, uviedli, že nebudú riskovať svoju budúcnosť a kariéru. Zvláštne, že po spojazdnení úradu na ochranu oznamovateľov nebol tento zahltený podnetmi whistlerblowerov zo strany koncipientov.

Advokáti namietnu, že v podmienkach Slovenska je právna regulácia podnikateľského prostredia na takej úrovni, že čestný podnikateľ nemá šancu prežiť.

Advokáti namietnu, že na strane klientov, teda dopytu na trhu právnych služieb, neprevláda požiadavka na etický výkon povolania, naopak, najlepšie sú zaplatené služby, pri ktorých advokát obstará záležitosti klienta bez toho, že by sa nechal nevhodne obmedzovať princípmi advokátskej etiky.

Na strane advokátskej samosprávy bude námietka, že relatívnu nezávislosť advokácie od vonkajšieho zasahovania zo strany politikov, štátnych úradníkov a médií, ubráni taktikou lavírovania medzi rôznymi požiadavkami a názormi s cieľom nevyhrotiť situáciu, vyhýbať sa konfrontáciám a útokom zo strany médií.

A tiež udeľovaním rôznych výnimiek osobám vo funkciách v otázkach nezlučiteľnosti výkonu povolania advokáta s inými postami ( v tejto oblasti v hlavách advokátov, ktorých odborné vedomosti si inak vážim, vznikajú celkom šialené nápady – zlučiteľnosť výkonu štátnej správy na najvyššej úrovni s aktívnym výkonom povolania advokáta, napríklad). Alebo tým, že advokátska komora je akýmsi azylovým domom pre osoby, ktoré utekajú z iných profesií (sudcov, prokurátorov, vyšetrovateľov…) pred vyvodením disciplinárnej alebo inej zodpovednosti za prešľapy na predchádzajúcom pôsobisku.

A najmä pre celú spoločnosť je príznačná absolútna neúcta k platnému právu. Snaha dosiahnuť, aby pravidlá platili pre všetkých naokolo, ale nie pre vás. A snaha umlčať všetkých, ktorí by pri svojej naivite chceli poukázať na porušovanie zákona u iných, vyžadovaním lojality a krytím nielen neetického výkonu profesie, ale aj krytím nezákonných praktík.

Ako posvätenie a celospoločenské uznanie prikrývania nezákonností mnohí hodnotia odsudzujúci rozsudok vo veci policajta, ktorý prejavil odvahu a poukázal na nezákonné praktiky kolegov.

Pri takejto spoločenskej klíme si môžeme byť istí, že ak iní uvidia, že kolegovia porušujú zákon, napríklad na politickú objednávku, alebo objednávku nadriadených, budú sa tichučko prizerať alebo pozerať iným smerom.

Čo je naivné na tom, keď chápete, že čestný a etický výkon profesie na konci dňa prospieva všetkým ?

Keby sme všetci zodpovedne a čestne pristúpili k dodržiavaniu zákonov a pravidiel, ktoré prijmú nami delegovaní zástupcovia, verte, že by sme sa mali oveľa lepšie. Prečo ?

Lebo pri nekvalite a absurdite nastavených pravidiel, by sa systém pri ich dôslednom dodržiavaní zrútil do 10 dní. Pri čestnom prístupe by sme boli nútení zredukovať počet regulácií, sprehľadniť ich a pristupovať k nim naozaj zodpovedne.

Ale keďže naša spoločnosť považuje čestných ľudí za naivných, stali sme sa veľmajstrami v ignorovaní pravidiel, ich obchádzaní a hľadaní náhradných riešení. A preto sa vieme tváriť, že dodržiavame aj také zákony, ktoré objektívne dodržať nie je možné.

Hanbíme sa byť principiálnymi a začať od seba, lebo sa domnievame, že ak nezačnú všetci ostatní, potom ostaneme so svojím postojom osamotení, ostrakizovaní a možno aj účelovo prenasledovaní, sankcionovaní a odsúdení na základe vykonštruovaných obvinení.

A tak nikto nikdy nezačne. V snahe nebyť naivní sa budeme snažiť demonštrovať svoju šikovnosť a nadradenosť nad ostatnými schopnosťou prežiť a presadiť sa v tlačenici. Schopnosťou najlepšie sa brodiť v bahne.

A nevšímame si, ako sa všetci ponárame čoraz hlbšie a hlbšie a smerujeme k vlastnej záhube. Lebo nie sme naivní.

P.S. :

Kolegovia v predvolebnom zápase siahanú k praktikám, ktoré vedú k zamysleniu. Niektoré dlhoročne recyklujú, iné sú novinkou. Bývalí funkcionári zostavujú zoznamy odporúčaných kandidátov a rozposielajú ich advokátom na mailové adresy. Odporúčaná demokracia. Škoda len, že pri odporúčaní neuvedú pri konkrétnych osobách, prečo ich odporúčajú.

Iní sa propagujú sami. Jednotlivo alebo v tímoch, v ktorých už majú podelené funkcie. V takýchto tímoch sa vyskytujú aj takí, ktorých poznáme osobne, ale aj takí, ktorých nie. Jedného poznám a viem, že už počas koncipientskej praxe, spoločne so školiteľmi, kašľali na predpisy komory. Koncipient vykonával samostatne advokátsku prax mimo sídla školiteľa úplne samostatne. A nielen to, odmenu za právne služby neúčtoval školiteľ, ale koncipient vystavoval faktúry klientom za poradenské služby, ktoré poskytoval pod hlavičkou školiteľa. Prečo je to problém ?

Napríklad preto, lebo takto si klienti nemohli uplatniť náhradu škody za zaplatené právne služby, pretože boli poskytnuté neoprávneným subjektom, koncipientom, podnikajúcim ako živnostník a vystavujúcim faktúry za poradenstvo. A človek s takýmto „principiálnym“ postojom k dodržiavaniu pravidiel sa vidí ako vhodný kandidát do revíznej komisie.

Mám podľa informácií o jednom členovi tímu, posudzovať aj ostatných ?

Ďalšia skupina správne poukazuje na potrebu hájiť nezávislosť advokácie pred politickými vplyvmi. Škoda len, že kandidáti nevidia problém v tom, že sami majú výborné politické krytie, ktoré ich vynieslo na dôležité posty. Radi by sme verili, že budú vedieť byť garantami politickej nezávislosti komory.

Prax však ukázala, že skôr sa posty v samospráve stávajú odrazovými mostíkmi na vysoké posty v štátnej správe a vo vysokej politike.

A bývalí advokáti oblečení v oblekoch poslancov, ministrov, štátnych tajomníkov, hrajú proti záujmom advokácie prvú ligu.

K predvolebným advokátskym programom, snáď na budúce.

Pre mňa je programom modernej advokácie to, čo neopakovateľným a obdivuhodným spôsobom spracoval JUDr. Marián Rudy v článku „Etická a právna zodpovednosť advokáta v slovenskom právnom poriadku“ publikovanom v Bulletine slovenskej advokácie číslo 3/2003, ďalej Mgr. Branislav Jablonka v článku s rovnakým názvom publikovanom v Bulletine slovenskej advokácie číslo 5-6/2003 a JUDr. Igor Novotný v úvodníku Bulletinu slovenskej advokácie číslo 1/2005 pod názvom „Advokátska etika včera a dnes“.