Viktória Hellenbart

Nedajte sa ohlupovať.

Ako advokátka som počas svojej 25 ročnej praxe videla veľa návrhov na vzatie do väzby a veľa rozhodnutí súdov o nich. A tak je to aj s ostatnými kolegami advokátmi, ktorí sa venujú výlučne alebo sporadicky aj trestnému právu.

V prvom rade musím podčiarknuť, že to či poputujete alebo nepoputujete do väzby, nech už by ste spravili čokoľvek, závisí najmä a hlavne od prokurátora.

Na prokuratúre je hlavná zodpovednosť za to, či niekomu súd obmedzí alebo neobmedzí osobnú slobodu. Prečo? Lebo návrh na väzobné stíhanie môže podať len prokurátor (viď § 72 ods.3 Trestného poriadku). Keď ho nepodá, aj masový vrah môže behať počas trestného stíhania po slobode. A všetci, vrátane sudcov a aj riaditeľa celej zemegule alebo mliečnej dráhy, sa kľudne môžeme postaviť aj na uši, a nič s tým nespravíme.

Podobne ako je na prokuratúre a prokurátoroch hlavná zodpovednosť za to v akých podmienkach je držaný človek, ktorého osobnú slobodu obmedzil súd a dočasne ho umiestnil do zariadenia na výkon väzby (pozrite si § 4 ods.1 písm. b) zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre).

Vo väzbe sa ocitne len ten človek, ktorý je obvinený zo spáchania trestného činu, a ktorého tam chce poslať prokurátor. Ak ho poslať nechce, nebude tam. A treba dodať, že keď sa rozhodne ho počas vyšetrovania na polícii z väzby prepustiť, hocikedy to môže urobiť, nepotrebuje na to „požehnanie sudcu“.

Takže platí, že až keď prokurátor nejaký návrh na väzbu podá, čo samozrejme predpokladá, že ho aj nejako odôvodní, o tom, či do väzby poputujete, rozhodne sudca pre prípravné konanie. Väčšinou je to trestný sudca, ktorý má akurát službu.

V máloktorej oblasti rozhodovania som počas svojej praxe videla takú mieru svojvôle a nekonzistentnosti ako pri podávaní návrhov na väzobné stíhanie. Na čo by niektorí komentátori denníkov hlavného prúdu, ktorí sa sťažujú na veľkú mieru korupcie na Slovensku, mali obligátne namietnuť, že podávanie návrhov na väzobné stíhanie vytvára nádherný priestor pre korupciu na prokuratúrach. Veď kto by chcel čakať na výsledky vyšetrovania za mrežami, ak môže podmastením prokurátora dosiahnuť, že takýto návrh ani len nebude podaný a nemusí riskovať, že by ho tam sudca poslal.

Poviete si, že ak sú tí, ktorí majú stíhať korupciu a chrániť nás pred ňou najviac skorumpovaní, je to riadne drsné. Veru, to by asi bolo. Ale to v akom stave niečo je najlepšie vidíte podľa toho, ako to vyzerá. Tak sa pozrite v akom stave je naša spoločnosť a z toho môžete odvodiť v akom stave sú orgány, ktoré dozerajú nad zákonnosťou a pomáhajú nám a chránia nás. To nie je žiadna jadrová fyzika.

Ak by som mala skĺznuť k hrubému zovšeobecneniu zo svojej praxe, musím konštatovať, že väzba sa nadužíva a prokurátori dávajú návrhy na väzbu aj za nepochopiteľné banality. A súčasne vidím aj to, že za vážne a nebezpečné veci, návrhy na väzbu nejdú. Vtáčikovia poletujú po slobode a počas vyšetrovania veselo štebocú a ovplyvňujú svedkov, maria vyšetrovanie (napríklad aj verejne v mediálnych kolečkách). Alebo ujdú za hranice alebo dokonajú trestnú činnosť, ktorou poškodenému hrozili.

Dlhoročná prax mi dáva výhodu, že nemusím premýšľať o tom, čo je za tým, lebo to viem. A nie je to žiadny zázrak. Stručne povedané je za tým len absencia morálky, to je všetko. Toto konštatovanie pokrýva tak korupciu, ako nekompetentnosť, nedbanlivosť, nezodpovednosť, hlúposť, nečestnosť, karierizmus a iné neduhy.

Niektorí politici sa verejne posťažovali, že zatiaľ čo pán Lučanský, ktorému sa kládla za vinu korupcia okolo 30 tisíc eur, bol vzatý do väzby, kde aj zomrel, alebo obdobne pán Gašpar bol vzatý do väzby za korupciu v podobnej „cenovej hladine“ okolo 30 tisíc a strávil v nej dlhé mesiace, fakturantka, ktorá uliala z ministerstva takmer 2 milióny na účty bielych koní, čo má byť dôkazne celkom slušne podopreté, bude stíhaná na slobode.

Netreba sa nad tým rozčuľovať, treba správne čítať fakty.

Z tohto porovnania (a takých príkladov je viac) sa dá vyvodiť jednoduchý modus operandi niektorých prokurátorov našej prokuratúry – ak sa priznáš a je proti tebe dosť dôkazov, nie je dôvod, aby si čučal vo väzbe, lebo si sa už priznal, no nie, tak načo. A ak si veľa nakradol alebo spreneveril máš z čoho dávať úplatky, aby si sa mal lepšie a ruka zákona na teba tak tvrdo nedopadala. Ale ak sa nepriznáš, tvrdohlavo popieraš, nespolupracuješ a navyše nie je proti tebe ani dosť dôkazov, tak si tam pekne posedíš a nikoho nezaujíma, že by si mohol byť aj nevinný.

A posedíš si v podmienkach horších, ako keby si už bol právoplatne odsúdený. Až dovtedy, kým nedostatok dôkazov proti tebe nevyváži tvoje priznanie. Už stredovekí predchodcovia súčasných prokurátorov si vysoko cenili mučenie, ako základný a nenahraditeľný dôkazný prostriedok.

Apropo. Za to, že ľudia, ktorým nebol uložený žiaden trest odňatia slobody, musia znášať neľudské zaobchádzanie, mučenie a ponižovanie (napríklad sú nútení predvádzať rôzne prostné cvičenia nahí alebo sa im robia ponižujúce telesné prehliadky), nesie hlavnú zodpovednosť okrem riaditeľa ústavu na výkon väzby, prokuratúra a minister spravodlivosti. Aj za to, že ťažko chorí pacienti napríklad na rakovinu nedostali lieky od bolesti. Alebo, že boli na lekárske prehliadky predvádzaní v putách a museli v bolestiach a vysilení kráčať po schodoch a iné.

Iba pripomínam, aby sa nezabudlo, komu sa môžete poďakovať za tak humánne zaobchádzanie typické pre právny štát (nemýľte sa, aj v iných „civilizovaných záhradkách“ si to užívajú rovnako ako u nás).

Čo by sa asi stalo, keby človek, ktorému vo väzbe prikážu robiť ponižujúce veci o akých rozprávali mnohí respondenti prepustení z väzby v rozhovoroch s novinármi (nie so svojimi advokátmi), toto odmietol? Vylúplo by sa mu oko? Zlomila by sa mu ruka, noha, nos? Alebo by náhodou spadol zo schodov? Čitateľom iba pripomeniem, že náš trestný zákon už dávno nepozná ukladanie telesných trestov, ale zdá sa, že tieto sa stáročia tešia takej veľkej obľube, že nikto si pri pestovaní takýchto koníčkov nepotrpí na nejaký zákonný rámec. Veď, keď to miluješ, nie je čo riešiť, no nie?

Stačí prižmúriť oko a nevšímať si vyčíňanie pár sadistov, ktorí sa ocitli na pracovných pozíciách, na ktoré sa nemali nikdy dostať.

A obvykle tí, čo majú najväčšiu zodpovednosť, sú za prižmurovanie očí veľmi slušne platení.

Najzaujímavejší sú však tí jedinci, ktorí obsadzujú tie najvyššie posty a pritom si myslia, že sú neviditeľní. Možno sú už tak vysoko, že si myslia, že sa nám strácajú v diaľke ako malé bodky.

Lenže tak ako ich vďaka ich pozícii každý dobre vidí, mnohí dobre videli aj to, akých nedôstojných a smiešnych vecí sa boli ochotní dopúšťať a ísť ostatným po krku, aby sa na tieto posty dostali.

Aj ja som mala tú pochybnú česť vidieť dostatočne zblízka boje nominantov napríklad na pozíciu generálneho prokurátora. A preto sotva uverím tomu, že ten, kto sa tam dostal, nemá byť za čo vďačný tým, ktorí ho tam dostali.

Schopnosť tváriť sa, že veci sa majú inak, než v skutočnosti sú, patrí k základným kvalifikačným predpokladom na obsadzovanie takýchto postov. A niekedy to vyzerá tak, že je to jediný kvalifikačný predpoklad, ktorý väčšina úspešných uchádzačov na tieto posty spĺňa na výbornú, a ktorý si na svojom poste cizeluje.

P.S. Na vlastné oči som videla komunikáciu medzi veľmi prominentným klientom vééľmi prominentnej advokátskej kancelárie, v ktorej advokát vyzdvihuje ako svoju kvalitu práve to, že jeho klienti sa ku všetkému priznajú, vo všetkom spolupracujú, rozumej ochotne krivo obvinia, koho treba a potom si na slobode užívajú nakradnutý majetok. Naproti tomu hlupáci, a ich ešte hlúpejší obhajcovia, ktorí trvajú na nevine svojich klientov a dovolávajú sa zákona, ústavy a podobných nezmyslov, trčia vo väzbe a ešte im to tam bachari „osladia“ a nič proti tomu nezmôžu.

Takže sa nedajte oklamať. Takáto je realita.

Pre istotu záverom pripomeniem aj to, že za to, že sa rozmáha nezákonnosť, korupcia a iné neduhy, nenesú zodpovednosť politici alebo zločinci, ktorí sa vydávajú za politikov, ale slepá a hluchá prokuratúra a polícia, ktorá má dávať pozor na dodržiavanie zákona a má nás chrániť. Vždy je užitočnejšie prečítať si namiesto mediálnych výstupov zákon, ktorý vám otvorí oči možno viac, než by vám to bolo príjemné.

Opakujem, že to, že polícia a prokuratúra realizuje pokyny politikov nie je vina politikov, ale polície a prokuratúry, ktorá to má zo zákona zakázané a predsa to robí. A z toho logicky vyplýva, že politici, ktorých pokyny poslušní policajti a prokurátori realizovali, ich musia do roztrhania tela chrániť, lebo inak by sa mohli iní policajti a prokurátori v budúcnosti zdráhať porušovať zákon a svoje povinnosti na pokyn politikov.

Jasné ako facka.