Viktória Hellenbart

Väčšina čitateľov pravdepodobne počula príslovie „pýcha predchádza pád“ a ich životné skúsenosti už aj potvrdili jeho pravdivosť. Ale už menej z nás vie, že jeho autorom je izraelský kráľ Šalamún (1038-998 p. n. l.), ktorého Boh obdaril výnimočnou múdrosťou a je zapísané v biblickej knihe Prísloví, ktorá bola skompletizovaná až v roku 717 p. n. l. ku koncu vlády judského kráľa Ezechiáša. V 16. kapitole a 18. verši sa píše: „Pýcha predchádza pád a namyslenosť vedie ku skaze.“ Podobnú myšlienku nájdeme aj v 11. kapitole 2. verši tejto knihy vyjadrenú takto: „Keď príde opovážlivosť, bude nasledovať hanba, ale kde je pokora, tam je múdrosť.“

Na tieto myšlienky som si spomenula, keď som uvažovala o otázke, ktorú položil v jednom zo svojich videí mladý Youtuber. Podľa mňa to urobil celkom úprimne v záujme iných mladých ľudí, možno svojich priateľov, ktorí sa mu posťažovali.

Kritizoval to, že prečo nemôže absolvent právnickej fakulty okamžite začať s výkonom povolania advokáta, veď má diplom o ukončení právnického vzdelania a prečo je podmienkou absolvovanie praxe u advokáta v pozícii advokátskeho koncipienta.

Nielen povinná prax, ale aj jej dĺžka boli opakovane terčom kritiky, najmä zo strany liberálnych médií.

V otázke a kritike sa skrýva oveľa viac informácií, než si tí, ktorí ju kladú na prvý pohľad uvedomujú.

V prvom rade sa za touto požiadavkou zračí syndróm „slepého koňa na Veľkej Pardubickej“. Hoci je slepý, nemá problém štartovať, lebo nevidí prekážku.

Prax na výkon povolania advokáta, ako aj iného povolania, je dôležitá preto, aby sa človek naučil, ako sa toto povolanie vykonáva, teda ľudovo, ako sa to robí. Neznalosť toho, čo jednotlivé právnické profesie vlastne robia a aké sú medzi nimi rozdiely je notoricky rozšírená nielen medzi laikmi, novinármi, ale vyskytuje sa aj v právnickej obci.

V prípade chirurga asi nikto neočakáva, že po absolvovaní vysokoškolského štúdia a získaní diplomu z medicíny sa hneď podujme operovať srdce, mozog alebo aj „obyčajné“ slepé črevo, hoci to nikdy predtým nerobil a má len teoretické vedomosti, ale žiadne praktické skúsenosti. Asi by ste nechceli ležať ako jeho pacient na operačnom stole.

Podobne asi neumožníme človeku, ktorý získa všetky teoretické vedomosti o lietaní, ale nikdy lietadlom neletel, aby pilotoval čo len let z Bratislavy do Košíc s plnou palubou pasažierov. Prečo? Lebo sa to nenaučil, proste nevie to. A chceli by ste byť na palube takéhoto lietadla ako pokusný králik?

Je výkon advokátskeho povolania tak náročný, že by to nebol schopný zvládnuť študent práva bez praxe? Čo vy na to dekani a učitelia na právnických fakultách?

Mnohé advokátske kancelárie, ktoré zamestnávajú a hľadajú advokátskych koncipientov a robia výberové konania na tieto miesta, sa už dlhé roky sťažujú, že znalosti absolventov práva sú na takej nízkej úrovni, že majú problém vybrať si z uchádzačov talentovaného a šikovného človeka, ktorého môžu zaučiť.

Jeden z kolegov advokátov, ktorý má za sebou niekoľko desaťročí trvajúcu prax advokáta a predtým dlhoročnú prax trestného sudcu, na stretnutí advokátov povedal, že čítal určitú štúdiu a štatistiku náročnosti jednotlivých povolaní, kedy sa rebríček zostavoval tak, že sa zohľadnila tak fyzická ako aj psychická náročnosť výkonu jednotlivých profesií. Výskum sa robil v USA. Na prvom mieste náročnosti profesie sa umiestnili piloti stíhacích lietadiel, na druhom mieste kapitáni veľkých ropných tankerov a na treťom mieste – advokáti.

Málokto si uvedomuje, že advokát je jediné právnické povolanie, ktoré patrí medzi tzv. slobodné povolania. To znamená, že nie je výkonom štátnej správy, advokáti nie sú verejní ani ústavní činitelia a nezamestnáva ich štát. Ich príjem tvoria výlučne zdroje od ich klientov, ktorí im platia za ich služby. V práci advokáta sa prepája zložka typická pre povolanie – profesiu, určité poslanie, ktoré je v spoločnosti nezastupiteľné v záujme verejného blaha a zložka podnikateľská, teda výkon činnosti za účelom dosiahnutia zisku.

Okrem znalosti práva, musí advokát ovládať schopnosť podnikať, osloviť klientov, dohodnúť si s nimi odmenu, získať a udržať si ich dôveru a to všetko vo vysoko konkurenčnom prostredí advokátskeho trhu, ktorý je presýtený a zamorený aj nekalými obchodnými praktikami.

Advokát si všetky náklady na prevádzku kancelárie, svoje živobytie a živobytie svojej rodiny platí sám. Ak nemá žiadneho klienta, alebo ak nič nerobí, nič nezarobí. Jeho príjem závisí od toho, ako sa s klientom dohodne a klient platí advokátovi za to, že očakáva od neho nejaké výsledky.

Advokát nemá pevne stanovený pracovný čas, nie je pánom svojho času a nedokáže si vybudovať rutinu, stereotyp v pracovnom čase, lebo každý deň je iný. Raz je v kancelárii, raz na súde v jednom meste, raz v inom, raz je na polícii, na úrade, na rokovaní a podobne. V permanentnom strese a časovej tiesni. Ak má viac klientov, čo väčšinou má, musí počítať s tým, že každý z nich očakáva, že mu bude k dispozícii, keď o to klient požiada.

Problémom je aj to, že ak advokát zastupuje klienta v súdnom spore, výsledok, ktorý klient očakáva, zvyčajne je to výhra sporu, advokát nemôže garantovať len ako finálny produkt svojej práce (na rozdiel od maliara, pekára, stolára), lebo rozhodnutie závisí od sudcu a nie od advokáta. Mnoho kolegov, ktorí sú dlhé roky v praxi, potvrdia, že najväčším nepriateľom advokáta je najčastejšie jeho vlastný klient. Ak advokát spor vyhrá, klient sa na to často pozerá tak, že to bolo „ľahké“ a vlastne mu bol advokát zbytočný a ľutuje, že ho musí platiť. Ak advokát prehrá platí to dvojnásobne. Advokát vidí vďačného klienta asi tak často ako Jetiho.

Advokát nepríde na pracovisko, napríklad ako sudca do budovy súdu, kde mu niekto iný platí energie, zariadi mu kanceláriu a vybaví ju všetkým potrebným a on nech už podá akýkoľvek pracovný výkon, zarobí vopred stanovený plat. Advokáta si môžeme predstaviť ako riaditeľa školy alebo nemocnice, ktorý si musí celú budovu a jej prevádzku a všetkých zamestnancov zaplatiť sám z toho, čo mu zaplatia jeho klienti.

Ale vráťme sa k otázke či je absolvent práva odborne podkutý natoľko, aby vedel poskytovať svojim klientom právne služby na dostatočnej kvalitatívnej úrovni. Je to vôbec dôležité, aby klienti, teda my všetci, sme mali prístup k advokátom, ktorí aj niečo vedia? Môže advokát svojou neprofesionálnou prácou niečo pokaziť?

Mnohí z vás už odpoveď poznajú. Mnohí sudcovia bojujú s averziou voči advokátom najmä preto, že z praxe videli desiatky prípadov a ľudských tragédií, v ktorých zohral kľúčovú úlohu neprofesionálny a neetický výkon povolania advokáta.

Ale zdá sa, že verejnosť si neuvedomuje, v čom je kvalitná práca advokáta nezastupiteľná. Neuvedomuje si, že niektoré podania a kroky v priebehu súdneho procesu sú neopakovateľné a nezvratné. To znamená, že ak ich premeškáte alebo urobíte zle, už nie je možná náprava.

Správne posúdenie a zostavenie prípadu a jeho príprava na súd je mimoriadne náročná práca, ktorá si vyžaduje obrovské vedomosti a skúsenosti, ale aj talent a kreativitu. Čím nekvalitnejšie je zákonodarstvo, čím nepredvídateľnejšie sú postupy súdov, tým je to ťažšie. Preto väčšina ľudí, ktorým záleží na výsledku a môžu si to dovoliť „zháňa“ toho najlepšieho advokáta.

Životná skúsenosť ma naučila, že tých, ktorí sa ženú za rýchlym úspechom a rýchlym výsledkom a v živote vždy hľadajú skratky, v skutočnosti ani nezaujíma, či vedia vykonávať určitú profesiu alebo funkciu.

Dôležité je pre nich to, že ju majú a s ňou aj prístup k profitu, ktorý im má zabezpečiť. Vedia si zohnať „zákazky“, prácu alebo „biznis“, na ktorom vedia dobre zarobiť bez toho, že by museli predviesť nejaký odborný výkon (žiaden klient vám zo svojho nezaplatí toľko, ani ten najbohatší, ako vás odmení štátny úradník z peňazí daňovníkov).

V prípade núdze si na odbornú prácu nájdu niekoho, kto to naozaj vie robiť a skromne ho zaplatia.

Takýto ľudia si naozaj nelámu hlavu nad tým, či majú a potrebujú prax na to, aby mohli niečo robiť, lebo to v skutočnosti robiť, a poriadne robiť, ani nemienia.

Lenže ak si niekto myslí, že prácu zvládne dobre aj bez praktických znalostí a potreby naučiť sa to, môže to nasvedčovať aj nedostatku pokory a úcty k veľkosti úlohy, ktorá ho čaká. A opovážlivosť a nedostatok pokory môžu viesť namiesto úspechu k hanbe a klienta k prehre a škode.

A zlý výsledok zostane zlým, aj vtedy, keď sa ho hlučne snažíte prekričať v médiách a označiť prehru za výhru a diletantstvo za profesionalitu.