Viktória Hellenbart

Keď som chodila do základnej školy boli sme vedení k tomu, aby sme si najviac zo všetkého vážili mier. Starí a prastarí rodičia na všetky problémy, na ktoré sme sa ako deti ponosovali, reagovali tak, že buďme radi, že nie je vojna. Vždy zdôrazňovali, že keď nie je vojna, všetko sa dá zvládnuť, len nech nie je vojna.

K najťažším básničkám, ktoré sme sa museli naučiť naspamäť nesporne patrili básne P.O. Hviezdoslava. V škole sme sa o ňom učili ako o básnikovi s osobitým štýlom, ale to, že bol povolaním advokát, som sa dozvedela až z diel kolegov, ktorí sa venujú histórii advokácie.

Hviezdoslav napísal už po vypuknutí 1. svetovej vojny básnickú zbierku známu ako Krvavé sonety, ktorá však mohla byť vydávaná a voľne šírená až potom, ako pominulo vojnové besnenie. Prečo? Lebo opisovali tragédiu a hrôzy vojny, zničenú krajinu, civilizáciu a životy celej generácie ľudí a takéto diela sú, počas kolektívneho šialenstva nazývaného vojna, zakázané.

Na hodinách dejepisu som nedokázala úplne pochopiť ako sa mohli diať také zverstvá, čo to boli za ľudia, čo to robili, rozpútali a dopustili. Prečo tomu nezabránili. Nedokázala som pochopiť ako sa väčšina ľudí podriadila a slepo poslúchala rozkazy pár desiatok alebo pár stoviek mocou a krvou posadnutých bláznov. Ako mohli byť ochotní obetovať milióny životov a najmä, čo za tú obeť vlastne získali.

Tak si zodpovedzte, čo sa získalo výmenou za milióny životov v II. svetovej vojne? A čo v prvej? A čo sa získalo v iných vojnových konfliktoch? Ak odpoviete, že pár ľudí rozprávkovo zbohatlo na potokoch krvi, zodpovedzte si aj to, či je takáto túžba normálna. Šialenstvo, čo ich zaslepuje im nedovoľuje vidieť, že im bohatstvo a moc, ku ktorým sa prebrodili potokmi krvi, nikto a nič negarantuje.

Ale dnes už dokážem pochopiť atmosféru v spoločnosti, ktorá napokon viedla k neuveriteľnému utrpeniu, krviprelievaniu a opovážlivej nezákonnosti. A nemám z toho radosť. Práve ju totiž zažívame.

Na to, aby ste boli ochotní pridať sa k vraždeniu ľudí, ktorých vám označia ako nepriateľov, hoci ste sa s nimi nikdy osobne nestretli a nikdy vám nič neurobili, potrebujete cítiť nenávisť, ktorá vás zbaví všetkých zábran.

Roznecovanie nenávistnej a agresívnej nálady v spoločnosti sa stalo hlavnou činnosťou viacerých, ak nie väčšiny, médií a politikov.

Logika ich počínania spočíva práve v nelogickom a nepochopiteľnom správaní, ktorého cieľom je hlavne ubližovať, terorizovať svojich občanov, vyvolávať strach a pomstychtivé nálady. Toto je ideálne rozpoloženie v spoločnosti, o ktorej už iní rozhodli, že jej právo na pokojný život je minulosťou, a ktorú čoskoro pochovajú telá mŕtvych obetovaných bohom vojny.

Predvečer minulých vojen sa okrem šialeného zbrojenia tiež vyznačoval umlčiavaním a zastrašovaním mierumilovných ľudí varujúcich pred hrôzami vojny. Tí, ktorí odmietali ubližovať druhým boli obetovaní ako prví, aby nestáli v ceste vražednej mašinérii, ktorá napokon vždy zomlela aj tých, ktorí sa odtrhli od pelotónu a v šialenom úniku šliapali na pedále, aby rozvírili búrku vojny.

Spisovatelia, intelektuáli, vedci alebo úprimní a pokorní veriaci, ktorí odvážne varovali pred vraždením, boli zaraďovaní na zoznamy, podobné tým, ktoré aj dnes s obľubou vytvárajú politické strany a mimovládky, ktoré sa zdráhame označiť za extrémistické. A ako naberala vojnová mašinéria na obrátkach, odporcovia vojny a iné nepohodlné osoby boli systematicky likvidované a prenasledované.

Aby im neskôr ich vrahovia, utopení po pás v krvi, stavali pomníky a vyučovali o nich na hodinách literatúry a histórie ako o veľkých a vo svojej dobe nepochopených mysliteľoch a humanistoch. Ako o veľduchoch doby, ktorí jediní mali pravdu, za ktorú často položili život.

Tí, čo ešte nestratili zvyšky zdravého rozumu vedia, že všetkým by viac prospelo, keby sme ich múdre hlasy vypočuli, než to, že po preliatí potokov krvi povieme, že mali pravdu. Pravdu, na ktorú sme opäť zabudli a opäť zametáme ich diela a myšlienky pod koberec a rozumným ľuďom nadávame do „chcimírov.“

Médiá pištia v krvilačnej túžbe po ničení, vraždení a festivaloch nenávisti a roztáčajú čertovo kolo vojny.

Následky vojnového štváčstva sú tak strašné, že takýchto zločinov sa nemôže dopúšťať človek pri zdravom rozume. A iní zločinci takéto skutky, ktoré sú najväčšími zločinmi proti ľudskosti, prehliadajú a nestíhajú. Hanba im všetkým.

Hviezdoslav výstižne opisuje ako to bude vyzerať, keď dosiahnu svoj cieľ:

A národ oboril sa na národ
s úmyslom vraždy, s besom skaziteľa.
Kreš spráskal pušiek, zahrmeli delá:
zem stene, piští vzduch, rvú vlny vôd,

kde bleskom kmitla hrozná Astarot.
A jak v žne postať zbožia líha zrelá
pod kosou, radom váľajú sa telá;
v cveng šabieľ špľachce čerstvej krvi brod…

Tak vo víchrici totej ukrutenstva,
nímž ani tiger dravšie nezúri,
zapadá nie zvlek: výkvet človečenstva,
života radosť smrtnej do chmúry,
v prach purpur všeľudského dôstojenstva,

v sutiny jasný palác kultúry!…   

Čo krvi stečie takto prívalom,
jejž pôsoblivé v žilách, v svaloch prúdy
skvost leta mohli vyviesť z každej hrudy,
pokroku slynúť rušňom-dvíhadlom,

byť odčinom bied, bremien odvalom!
Čo ducha, budúcna v ňomž svit sa budí,
v nič rozplynie sa s bojišťa tam čmudy,
pohasne navždy s božským zápalom!

A nad tým v srdcelomnom bolestení
čo prelejú sĺz biedne matere,
predčasné vdovy, siroty! mrk denný
im oviv novým flórom kadere —
A čože ľudstva rozplakaný génij?

Ó, ľudstvo! ľudstvo! Tak si vzdialené
nebolo nikdy od príkazu Krista:
Blížneho miluj ako seba, sčista
a bez výhrady splna, iskrenne.

Nač bolo jeho spásne učenie,
stvrdené smrťou, pravda, cesta istá:
keď bratu brat zmar stonásobne chystá,
preň zažíha hoc pekla plamene?

Kto zapríčinil tento úpadok,
zosurovenie, zdivočenie mravov?
Čo ľudstvo zviedlo s ducha veličavou
vbŕsť do bahna? Ký upír to a mlok,

z pŕs sajúci mu i dnes žitia mok,
krvožíznivec s večnou záhou žhavou?
Ech, sebectvo! to! — a niet nad ohavou
tou zvíťaziť, vojsk, rekov po dnešok.

A či tie hekatomby obetí,
tie rieky krvi v splave po údolí;
ten bezpočet rán, z ktorých každá bolí
viac, než čo osud v zdravie zavätí;

to spustošenie zásluh století;
tie škody na chlebovom ľudstva poli,
plen… všetko vpokon oným na vrcholi
svedomím zachvie, sčernie v pamäti?

I k srdcu pripustia si naučenie,
že nad paloš jest nástroj hotovší,
žľab vybrázdiť, nímž za zdarom zdar ženie;
že človek nie hmyz pod šľap podošví;
že niet cti v bitke, jak krv vodou nenie: —
i naveky meč skryjú do pošvy?…