Viktória Hellenbart

Čitatelia možno zachytili správu, že na ochranu slobody médií vzniká nová novinárska organizácia.

Dovolím si pár poznámok k téme.

Nechcem sa púšťať do hĺbkovej analýzy toho, čo stojí za snahami vytvoriť novú novinársku organizáciu. Ale dovolím si vysloviť možno „povrchný“ názor laického pozorovateľa toho, čo sa deje na mediálnej scéne.

V prvom rade sú to občania, ich dobré meno, dôstojnosť, právo na súkromie a právo na pravdivé informácie, ktoré si vyžadujú ochranu voči zneužívaniu moci a vplyvu zo strany médií. A tiež ochranu pred prenasledovaním zo strany médií, pred tzv. „mediálnym lynčom“ a zneužívaním ich životov na zarábanie peňazí médiami.

Ak potrebujú ochranu médiá, tak najmä voči iným médiám, ktoré majú takmer monopolné postavenie na mediálnom trhu alebo sa o jeho dosiahnutie usilujú.

Sú to veľké mediálne domy, ktoré v konkurenčnom boji prvé bojujú za zavedenie cenzúry a vypínanie a obmedzovanie menších médií a iných šíriteľov informácií. Hlasy vyzývajúce na porušovanie čl. 26 ods. 2 Ústavy SR, kde sa píše, že cenzúra sa zakazuje, som počula najčastejšie zo strany médií tzv. „hlavného prúdu“ alebo ich „avatarov“. Tieto volajú po zákazoch a obmedzovaní nielen iných šíriteľov informácií, ale aj novinárskych kolegov.

Ochranu novinárskej slobody potrebujú novinári voči svojim bohatým zamestnávateľom a vlastníkom médií, ktorí sledujúc svoje finančné a iné záujmy, obmedzujú ich prácu. Napr. čítali ste kritické články o bankách, mobilných operátoroch, ktorí platia médiám obrovské čiastky za reklamy? Sotva. Kto platí toho muzika sa hrá.

Na druhej strane vidíme, nie kritický, ale neobjektívny a zaujatý prístup pri šírení informácií od štátnych orgánov, vládnych strán, hoci štát z peňazí daňových poplatníkov veľmi štedro dotuje veľké médiá objednávaním si najmä reklamných služieb. Prejavuje sa napr. v tom, že aj výstup z činnosti ministerstva, vlády alebo iného štátneho orgánu, ktorý je dôležitou informáciou pre verejnosť, nie je poskytovaný neutrálnou formou informácie, ale prešpikovaný komentármi a hodnotiacimi úsudkami média.

Slobodu médií a tým aj práva občanov na prístup k informáciám obmedzujú najmä médiá.

Slobodu médií obmedzujú financie. Na jednej strane ich nedostatok a na druhej strane ich prebytok. Slobodu médií obmedzuje aj honba za peniazmi a mocou.

Mocné médiá prestali byť pre publikum zdrojom kvalitných a overených informácií (viď škandál okolo BBC výkladnej skrine novinárskej etiky). Stali sa zbraňou v rukách svojich majiteľov. Nástrojom, ktorý generuje moc a peniaze.

Právo na šírenie informácií a zákaz cenzúry si vyžaduje ochranu. Ale dôslednú, teda voči tým, ktorí ich reálne obmedzujú. Nateraz vnímam tieto iniciatívy ako budovanie falošného naratívu, ktorý má zachrániť upadajúcu atraktivitu médií hlavného prúdu.

Z tejto strany zaznievajú falošné tóny, ktoré zamieňajú príčinu s následkom. Príčinou, pre ktorú klesá ich sledovanosť, nie je obmedzovanie slobody veľkých médií.

Ale zneužívanie tejto slobody a takmer monopolného postavenia na mediálnom trhu a hrubé porušovanie povinností, ktoré sú v čl. II Etického kódexu novinára, pod názvom “ Základné princípy práce novinára“ v bode 2 zhrnuté takto:

„Hlavnými zásadami, ktorými sa novinár riadi vo svojej práci, sú nestrannosť, vyváženosť, objektivita, čestnosť, pravdivosť, zodpovednosť a dôsledné overovanie faktov.“

Ak sa čitatelia chceli dostať ku skutočne dôležitým informáciám, nie prefiltrovanému slabému „ponožkovému vývaru“ z nich, pátrali po nich inde. A to čo sa dozvedeli, sa niektorí rozhodli šíriť a zdieľať s ostatnými.

A tak, väčšinou „na kolene“, s minimálnymi finančnými prostriedkami a obrovským pracovným nasadením, vznikli iné médiá, ktoré prinášali iné informácie, ale aj inú interpretáciu a hodnotenie toho, čo sa okolo nás deje.

Ak sa chcel niekto brániť pred šírením nepravdivých, skreslených alebo zosmiešňujúcich informácií zo strany „veľkých médií“, mal malú až nulovú šancu na úspech. Pýtate sa prečo?

Lebo tieto médiá vynašli techniky a spôsoby, ktorými sa vaše práva na opravu, odstránenie obsahu, stali len formálnymi, iluzórnymi, bez možnosti ich reálneho presadenia.

Moju skúsenosť určite potvrdia viacerí kolegovia advokáti. Médiá a ich právne tímy skvelou prácou vytvorili obranný val, takmer nepreniknuteľnú hradbu, ktorú chránili aj súdy. A tak väčšina žalôb a podaní končila v koši z formálnych dôvodov, kedy sa žalobcovia „netrafili“ do správnej formulácie žalobného návrhu a tak nemohli mať úspech. Dostali výchovnú facku a rýchlokurz „slovíčkárenia“. Ale tým to nekončilo.

Ak ste sa pokúsili o takúto obranu, vyšiel o vás ďalší difamačný článok a potom ďalší a ďalší. A na každý by ste v určitom časovom limite museli reagovať žiadosťami o opravu, odstránením, žalobou a podobne.

A tak sa ujal názor, že vojnu s médiami človek nevyhrá. A mnohí radili svojim klientom, aby to nechali tak, že na článok sa po čase zabudne, prebije ho iná senzácia a podobne. Lebo keď budú do toho vŕtať, téma bude recyklovať na verejnosti dlho aj vďaka opakovaným článkom a bude to ešte horšie.

Preto tí, ktorí sa chceli brániť hľadali platformy, kde by dostali férový priestor na svoju obhajobu, obranu a vysvetlenie.

Akú máte skúsenosť s médiami hlavného prúdu vy? Vidíte v ich práci, že sa dôsledne riadia pravidlom v čl. 2 ods.1 kódexu „Pre prácu novinára sú prvoradé hodnoty osobnej slobody, spravodlivosti a slušnosti.“

Ja často vidím len snahu zosmiešniť, znevážiť, zachytiť človeka v nedôstojnej a ponižujúcej situácii. Pripomeňme si prítomnosť novinárov pri „ranných“ zatýkaniach osôb zo strany polície, ktorá považovala za primerané vykopnutie dverí o 4.00 hod. Vtrhnutie do obydlia, kde sa zdržiavali deti, seniori, mierenia na nich zbraňami. Bezohľadné vyvádzanie osoby pred kamerami a fotoaparátmi sviežich novinárov, ktorí už stihli vypiť aj rannú kávičku v radostnom očakávaní festivalu bezohľadnosti.

Alebo spôsob, akými sú kladené otázky na tlačových konferenciách a debatách s respondentami.

Alebo ako sa dodržiava pravidlo v čl. III ods.3 kódexu

„Novinár alebo médium nezverejňuje žiadne informácie, o ktorých vie, že sú nepravdivé. Pravdivé informácie vychádzajú z faktov a ich objektívnej interpretácie, s prihliadnutím na skutočný kontext popisovaného deja, bez skresľovania objektívnej reality a zamlčovania (opomenutia) časti existujúcich faktov a súvislostí.“

Tieto médiá vymysleli nespočetné množstvo fínt a fintičiek, ktorými si mysleli, že „prekabátia a prekrútia“ účel a zmysel pravidiel uvedených v kódexe. Neoverenú jedovatú klebetu zverejnili tak, že ju označili za citát osoby, ktorá ju vyslovila. A tak prehodili zodpovednosť za obsah na tohto respondenta.

Ale etický kódex hovorí, že informácia pred zverejnením má byť overená aspoň z dvoch od seba nezávislých zdrojov. To sa nedá obísť tým, že sa zverejní len jeden názor klebetníka a žiaden iný. Alebo sa tvária, že zdrojom, v ktorom informáciu overujú je iné médium, ktoré ju uverejnilo.

Škoda reči o tom, že niektorí už úplne rezignovali na to, aby dali možnosť vyjadriť sa tomu, koho sa chystajú vo svojom článku pošpiniť.

A tak namiesto overenia u tých, ktorí o veci niečo vedia, sa spoľahlivým „zdrojom“ informácií akéhokoľvek druhu stali médiá, ktoré fungujú ako „ministerstvá pravdy“. A ešte sa túto svoju pozíciu snažia utvrdiť v povedomí širokej verejnosti propagačnou činnosťou, ktorú rozširujú aj do škôl.

V skutočnosti sa tým snažia o presadenie cenzúry a upevnenia vlastného monopolu a nadvlády nad informačným priestorom.

To, čo svojim chytráctvom zatiaľ dosiahli, je strata záujmu zo strany čitateľov, na ktorú reagujú stupňovaním agresivity.

Správanie mnohých mi pripomína situáciu, keď sa päťročné decko hádže v obchode o zem a vrieska, že niečo chce a chce a chce.

Budete a budete ma čítať a sledovať, iba mňa, lebo ja som hlavný prúd, ja som ten pravý. Je jedno čo píšem, ja viem najlepšie, čo si máte myslieť, čo smiete čítať a kde. Nesmiete čítať a sledovať tú odpornú alternatívu, tých dezinformátorov, dezinfluencerov, konšpirátorov. Pozor vymyjú vám mozog a vyrobia z vás zlých dezolátov! Veď vám prinášajú neprefiltrované informácie, bez ich upravenia a návodu na správnu interpretáciu faktov. Ako budete vedieť kriticky myslieť, keď si pred vytvorením vlastného názoru nepočkáte na to, čo si o tom myslí to správne médium?

V našich podmienkach, kedy vládne slepota voči porušovaniu základných princípov materiálneho právneho štátu, je zbytočné zdôrazňovať, že tieto ich snahy priamo útočia na ústavnoprávne usporiadanie štátu.

A tak médiá rozhodujú o tom, kto bude ľuďom vládnuť, ktoré zákony sú dobré, a ktoré zlé, koho záujmy sú legitímne, koho nie. A v poslednej dobe chcú rozhodovať aj namiesto sudcov. Kto má byť vzatý do väzby a kto nie, kto má byť odsúdený a kto oslobodený, kto má spor vyhrať a kto prehrať. Kto je dobrý kandidát na post v štátnej správe a kto nie, atď.

Názor samozvaného právneho experta uverejnený v médiu „ministerstva pravdy“ má zavážiť viac, než rozsudok skúsených sudcov najvyššieho súdu. A to platí aj na „expertov“ v otázkach zdravotníctva, pedagogiky, stavebníctva, armády, čohokoľvek.

Pritom názory „expertov“ v oblasti, v ktorej pôsobím aj ja, má často presviedčajú o tom, že sú expertmi na to, ako je možné takmer všetko prekrútiť a nejestvuje právna norma alebo pravidlo, ktoré ho podstata by sa nedala výkladom vyvrátiť a poprieť.

Novodobí „machiavelisti“ sa tlačia jeden na druhého pod heslom „Účel svätí prostriedky“ najmä v médiách a politici sú len ich rukojemníkmi.

P.S. Pozrite si Etický kódex novinára SR. V slovenskej realite pripomína dielo Thomasa Mora „Utópia“ z roku 1516.

Asociácia na ochranu novinárskej etiky – Etický Kodex novinára SR

Úvod – Slovenský syndikát novinárov